SPRÁVA S JASNÝMI HRANICAMI |
||||
V kancelárii
Ing. Jána Škodu, správcu na Ihráči, vás pri prvom rozhliadnutí
pravdepodobne zaujmú tri veci: Veľká porcelánová soška Panny Márie,
vôňa dobrého fajkového tabaku a akýsi zarámovaný certifikát v japončine. Nie,
nie som veriaci, ak vás to zaujíma, no moji ľudia väčšinou sú. Tú
sošku som si sem dal, keď som
rozmýšľal, ako im vyjadriť svoju úctu.
K tej fajke vám poviem zas len toľko, že je to vyjadrenie môjho
životného postoja. Jednoducho ju budem fajčiť aj keby tabak stál
neviem koľko. Mám niekoľko fajok, ktoré fajčím podľa okolností,
dnes som si k vášmu príchodu
vybral túto. A ten japonský diplom, čo ste si pred chvíľou
prezerali, to je pamiatka na udelenie prvého danu v karate od
majstra Tageči Ogaua v roku 1980. Karate sa venujem už 30 rokov a dnes
ma už ani tak nezaujíma jeho športová hodnota, ale skôr jeho skutočná
bojová použiteľnosť. Hm,
pán správca, a
využili ste svoje bojové
schopnosti už niekedy aj pri
lesníckej službe? Ale
áno. Naposledy nedávno, pri transporte tuláka, ktorý sa ubytoval v našej
maringotke. Bol som sám, ak som ho chcel doviesť na políciu, musel som
ho spútať. Celkom sa mi vtedy karate zišlo. Na ochranu majetku nosím
pri sebe pištoľ „6,35 – ku“, no tuším by bolo vhodnejšie niečo
silnejšie, lebo medvede prestávajú byť plaché. Pri stretnutí už veľmi
neutekajú, ba zvyknú urobiť čosi ako naznačenie výpadu proti vám.
Na správe máme už niekoľko nedobrých skúseností, ba pred časom sa
jeden s lesníkov s macom aj riadne vyobjímal. Ja keď stretnem
medveďa, ktorému sa nechce utekať, tak nestrieľam do vzduchu, to ho
iba dezorientuje a môže sa rozbehnúť priamo ku mne. Radšej
cvaknem napináčikom, alebo dvomi kamienkami, to doteraz vždy účinkovalo.
Hovorí sa, že areál jedného medveďa je približne 50
km2 , no u nás to tuším neplatí, tu je tých
medveďov na takejto výmere aspoň pätnásť. Väčšinou sú to menšie
kusy, no máme tu aj jedného, ktorému už veľa do 300 kg nebude chýbať.
Zdá
sa, že medvede sú tu u vás dosť častou témou... No,
zveri je tu celkovo dosť. (Potvrdzujem,
behom trojhodinovej prechádzky z Čiernej vody na
Tri kríže a ponad Vápennú nazad, sme na obnovci
často videli stopy medveďa,
vlka, diviaka
a vysokej). S medveďmi som sa stretal ešte v TANAPE,
kde som kedysi rok robil počas prerušeného štúdia. Neviem však prísť
na koreň jednej veci – tatranské medvede si často značili svoj revír
driapaním kôry na stromoch. Čím väčší medveď tým vyššie bol
oderok. Tu som však oderky nikde zatiaľ nevidel, a to som von
takmer denne, včítane sobôt a nedieľ. Tuším
si vás doma veľmi neužijú. Aký je vlastne váš pracovný režim ? No,
ak som doma dlhšie ako dve hodiny, zvykne sa ma manželka spýtať, či
sa niečo nestalo. Kúsok záhradky
vedľa bytovky
som nechal na ňu, mne by nepasovalo, keby som tam robil, hneď by
si niekto zrátal, že keď som tam, nemôžem byť v lese. Teda, do
roboty chodím o piatej, približne hodinu pred ostatnými. Každé ráno
mám krátku poradu s lesníkmi, tí mi oznámia čo budú robiť. Ja
do toho vstupujem málo, len ak sa mi niečo nepozdáva, tak stanovím aký
má byť výsledok dňa. Pestovnú aj ťažbovú činnosť
si technici riadia naozaj samostatne. Oni dvaja aj osobne zostavujú
všetky úkolové listy, čím máme zabezpečený „rovnaký meter“ na
celej správe. Technikom aj ekonómke do ich vecí vstupujem len výnimočne.
Inak sa riadim pracovnou zásadou, že správca ani nemusí veľa
hovoriť, hlavné je aby ho bolo všade vidieť. Vyplýva to snáď aj z mojej
životnej filozofie, ktorú som si
vtesnal do vety – žiť treba tak, aby sme neprekážali, no aby sa o nás
vedelo. To
znie zaujímavo. Ako však vypadá praktické
uplatňovanie takejto filozofie ? Veď, ak chceme mať veci v poriadku,
musíme občas aj niekomu prekážať, či nie ? To
máte tak. Predovšetkým správca nesmie byť nikomu za nič zaviazaný.
Mňa miestni podnikatelia veľmi neobľubujú, ale veď ani netreba. Myslím
si, že človek, ktorý sa bojí a snaží udržať vo funkcii
„hrou na dve bránky“ je pre svoju firmu úplne zbytočný. Takže,
hej, aj prekážam a dosť často. Ale vždy len z jedného dôvodu
- aby som aj sa prispel ku kultúre našej firmy. Viete, nemáme od nej ďaleko,
ale ešte nám čosi stále chýba. Je to neraz aj v maličkostiach.
Napríklad, mňa sa sem tam niekto spýta, prečo aj do lesa chodím stále
vyobliekaný a s kravatou. Nuž, práve preto, že som na svoju firmu
hrdý a chcem, aby bola kultúrna naozaj vo všetkom.
S tým prekážaním v živote to myslím skôr tak, že
nechávam podriadeným relatívne veľkú samostatnosť. Alebo v rodine.
Nepáčia sa mi napríklad súčasné synove zámery, no nebránim mu. Robí
u nás v ťažbovej činnosti, teraz ho však redukcia postihne
medzi prvými, ťažko by som ostatným vysvetľoval, keby práve on
ostal. Pomôžem mu všetkým na svete, ale
výhodami v práci, to nie...
No, ešte vám dopoviem môj pracovný režim. Keď som prišiel
pred piatimi rokmi na správu, býval tu ráno strašný krik, lesníci sa
neraz vadili s robotníkmi. Bola to doslova hanba. Dnes majú o dni
jasnú predstavu pred príchodom robotníkov a všetko sa potom odohrá
úplne v kľude. Po odchode lesníkov a robotníkov, ale často aj
technikov, ktorí sú takmer denne von,
mám hodinu, dve pre seba. V tomto čase si pozriem nejakú
odbornú literatúru, alebo pracujem na koncepcnejších veciach. Vtedy ma v podstate nesmie nikto rušiť, čo moji ľudia
vedia. Neskôr som prakticky aj ja stále von, osobitne si dávam záležať
na tom, aby som bol na pracoviskách na záver pracovného času. Myslím,
že to je jedna z podstatných „správcovských“ vecí - byť
medzi ľuďmi, keď začínajú prácu a potom keď ju končia, no a
medzi tým im opäť neprekážam...
Vidím,
že všade máte čerstvo, črtákom i farbou, preznačené hranice
„jépéerliek“. Toho roku je tu asi obnova LHP, však
? Nie,
obnovu LHP máme až o pár rokov. Hranice sú preznačované lesníkmi
permanentne, vždy tam, kde majú práve robotu. Jasne nevyznačené
hranice sa na našej správe nikde nevyskytujú. Hm,
jednoduché a múdre. Je to u vás
takto vo všetkom ? Žiaľ
nie. Napríklad, nemáme síce najhoršie výsledky prirodzeného
zmladenia, do 30 %, no v našich podmienkach by to malo byť viac.
Nevieme však často nabrať pri presvetľovacích ruboch potrebnú
odvahu na zníženie zakmenenia pod 0,7. Táto prebierková hranica
akoby nášho lesníka trvalo strašila aj pri prirodzenej obnove.
Napokon, uznávam, nie je to bez rizika,
ale bez zreteľného prekračovania
tejto hranice, na zakmenenie približne 0,4-0,5, sa u nás ďalšie
zvyšovanie prirodzeného
zmladenia nedá očakávať. Je
tu však aj objektívny problém. Lesník sa bojí, že bude hodnotený
zle a umelo zalesňuje aj tam, kde by stačilo ešte počkať.
Prirodzená obnova často masívne nastupuje až po zákonnom termíne.
Priznávam však, že niekedy je za umelou obnovou aj naša snaha
zamestnať ľudí....Iný problém -
lesné cesty. Nemôžem sa zmieriť s tým, že
na ich údržbu nie sú peniaze. Som presvedčený, že každá správa
by mala mať povinne jedného celoročného cestára. Porovnajme jeho plat
s hodnotami, ktoré vie zachrániť a rozhodnutie je jasné. Ja
sa priznám, že cesty surovo udržiavam, moja niva musí všade prejsť.
Lesníci to vedia a vedia to aj živnostníci, ktorí, kým cesty za
sebou neopravia, nedostanú odo mňa na preplatenie faktúr súhlas...
Pred
časom médiá dosť zamestnával ihráčsky poľovný revír s verejne
známymi nájomcami – zlatým olympionikom Pribilincom a bývalým
šéfom FNM Gavorníkom. Ako sa majú veci v tomto revíri dnes ? No,
pán kolega, to je dlhá história. Tento revír bol pre mňa školou
psychológie práce. Predstavte
si tú schizofrenickú situáciu, keď moji lesníci boli síce moji, ale
poslúchať museli aj nájomcov. A aj poslúchali. Vedeli ich
motivovať, to hej ! Najmä strachom o miesto. Nie, nehneval som sa
na nich, snažil som sa ich pochopiť, nebola to iste ani pre nich ľahká
situácia. Musel som sa spoľahnúť viac na ich morálku, ako na pracovnú
disciplínu. Jasné, lesníci mi neverili a neverili mi ani na závode, vždy
tu bola pochybnosť, kto je
vlastne s kým. Ja som
mal vo veci jasno a nikdy som sa s tým nepochopiteľným prenájmom
nezmieril. Veď, len, zoberte, revír, ktorý pri ročných prevádzkových
nákladoch pol milióna korún zaručuje trvalý ročný príjem nad milión,
takýto revír prenajať za pár tisícok....!
Bolo to zlé. A tých
odkazov, čo som od kadekoho dostával !
Najkrajší bol ten, že by som mal byť ako lampáš:
Visieť aj horieť zároveň ! V podstate som však nemal o čom
rozmýšľať, bol som tu na to, aby som chránil majetok štátu, hoci by
ma aj odvolali. Horšie však
bolo iné: Do roku 1997, keď
sa revír prenajal, sme tu mali dobrú vekovú štruktúru jelenej zveri,
správny pomer pohlaví a najmä - kvalita trofejí trvalo rástla. A zrazu, po prenájme
sa to otočilo. Bodová hodnota išla dole. Od roku 1992 do roku 1997 sme
tu mali podiel medailových jeleňov od 19 do 31 %. V roku 1998 len 3
% ! Podľa výkazov jelenice
klesli pod normovaný stav, v skutočnosti sa však strácali jelene.
Zistil som zvláštne rozdiely medzi výkazmi. Iné množstvo bolo vykázané
na poľovníckych hláseniach, iné na faktúrach. Ba bol aj prípad, kde
zahraničný poľovník reálne zaplatil
veľký peniaz, ale jeleň vo výkaze – žiadny. Inokedy chýbali
fotografie trofejí zahraničných strelcov.
Jednoducho, zrazu toho bolo akosi dosť na to, aby sa veci začali
skúmať. Vysvitla aj jedna zvláštnosť – spoločnosť, ktorá si revír
prenajala bola do obchodného registra zapísaná skoro o mesiac neskôr,
ako podpísala nájomnú zmluvu. Zdá sa, že definitívnu bodku za tým všetkým
urobilo rozhodnutie ministerstva o vyhradení poľovného revíru. V súčasnosti
sme už opäť užívateľmi revíru my a ja môžem len konštatovať,
že bývalý prenájom jednoznačne poškodil nielen pracovnú atmosféru
na správe, ale aj chovateľskú kontinuitu v revíri. Veci sa však
už dávajú do poriadku a ja verím, že takéto praktiky už nebudú...
Mám
pocit, že ten revír ste vybojovali pomaly sám. To ste vo všetkom taký
razantný ? To
nie, ten revír sa vrátil predovšetkým vďaka rozhodnosti vedenia
podniku i závodu. Ale je fakt, že aj ja som vyvinul nejaké úsilie.
Viete, ak ste o niečom presvedčený tak to nestačí, musíte do
toho investovať aj primeranú energiu.
Napríklad, ako pri hmote z prebierok do 50 rokov. Iste to
poznáte - v konkrétnych prípadoch
je neraz neekonomické ťahať prebierkovú hmotu z týchto porastov,
najmä pri buku. Azda sme boli prvou správou na Slovensku, ktorá získala
súhlas krajského úradu s jej ponechaním pri pni. Nebolo to
jednoduché, museli sme kalkulovať, dôvodiť, presviedčať... Dnes je však
takýto postup v odôvodnených prípadoch celkom bežný. Možno tak
trochu aj vďaka našej správe...
Prepáčte,
ale naozaj mi pripadáte na to, čo v lesníctve za dvadsať rokov
poznám dosť výnimočne... To
teda naozaj nie, naopak, vidím dosť výnimočností okolo seba a rád
by som sa neraz aspoň priblížil k úspechom mojich kolegov. Snažím
sa však aj drobnosti domýšľať do dôsledkov, no nie sú to vždy potešiteľné
zistenia. Napríklad, dá sa nová poľovnícka plomba použiť viac krát
? Ide
to, a žiaľ - dosť
ľahko..... A aká výnimočnosť, prosím vás ? Voľakedy som bol
majster v gymnastike a užil som si aj trocha slávy. Potom,
neskôr, som zase trocha popíjal. Nie, na liečení som nebol, ale cítil
som, ako sa mi sem-tam niekto
za chrbtom uškrnul. Tak som s tým pred mnohými rokmi úplne
prestal a od tých čias ani pohárik. Myslím preto, že poradiu životných
hodnôt už dnes rozumiem... Čo
je na prvých miestach ? Tam
máme určite všetci rovnaké priority. Potom by však mala nasledovať
snaha o systémové riešenia,
od tých najbanálnejších vecí až po tie naozaj dôležité.
Napríklad, ak mi medveď pravidelne rozbíja lesné prístrešky, musím
mu tam nechať otvor na uspokojenie zvedavosti. Ak mi idú ženy z vyžínačky,
každá musí na správu zniesť jeden zväzok letniny. Ak som správcom
tak musím byť náročný najprv na seba a až potom na kolegov. Ak
je jeden lesný závod v strate
a druhý v zisku, tak si treba na obidvoch uvedomiť svoju
rentovú pozíciu v rámci podniku a nezneužívať ju. Ak... Ak sa inžinier Škoda rozhodol pred desiatimi rokmi opustiť miesto vedúceho projektanta a začať v strednom veku opäť na spodných stupienkoch lesníckej kariéry, bolo to, tuším, šťastné rozhodnutie. Aspoň pre štátne lesy určite. Medzi pracovným a osobným časom sa u tohoto kolegu veľmi ťažko hľadá hranica. Vraj ju ani nepotrebuje. A ak by svoje lesy mal, čo len na krátky na čas opustiť, tak vraj len z jediného dôvodu – aby sa pozrel ako štátne lesníctvo vypadá v krajinách, kde marazmus našich dní už majú dávno za sebou. Ktovie, možno sa to tomuto čerstvému predpätdesiatnikovi splní...
Pripravil: Ján Mičovský |