Zomrel lesník - Jozef  P á l e n k á š

 

Životná púť nevšedného človeka, milovníka prírody, zanieteného lesníka a zvláštnym darom k láske poľovnej zveri vybaveného človeka - Jozefa Pálenkáša sa skončila po krátkej chorobe dňa 21. januára 2002.

 

Narodil sa 25. februára 1935 v obci Dekýš neďaleko Banskej Štiavnice v roľníckej rodine. Už svojimi detskými očami vnímal krásu lesnatej štiavnickej panvy, v ktorej neskôr - už ako dospievajúci chlapec poznal všetky chodníky a zákutia. Rozhodol sa spojiť svoj život s lesmi. Po vychodení meštianskej školy začínal skúšať prácu v lese ako praktikant vykonávajúci takmer všetky práce v pestovateľských činnostiach. Pri skúsenom staršom lesníkovi si rýchlo osvojil aj práce súvisiace s vedením prvotnej agendy, najmä dokladov súvisiacich s manipuláciou a  dodávkami dreva a ďalšie úlohy denných povinností súvisiace s týmto povolaním. Preto už ako dospievajúci mladík - keď bolo potrebné, dokázal zastúpiť zaneprázdneného alebo nemocného lesníka. Jeho bystrosť a učenlivosť si pochopiteľne všimli i nadriadení pracovníci Štátnych lesov a tak začiatkom r. 1955 bol pridelený ako dočasný lesný adjunkt pre jeden LO polesia Sv. Ondrej v okre. Banská Bystrica. Tu sa vlastne začala jeho vlastná, tvorivá lesnícka činnosť.

 

V prvom rade sa pousiloval o získanie plnohodnotného vzdelania majstra lesníka, čo sa mu v priebehu troch rokov po príchode do Ondreja /terajšieho Brusna/ i úspešne podarilo. Ba ešte i viac. Oženil sa s rúčou dekýšankou, s ktorou vychoval syna a dcérku. Na dôchodku sa už  tešil z troch vnučiek

 

Vybavený vedomosťami a po boku so svojou vyvolenou sa v r. 1958 na dobu desiatich rokov usádza v jednej z hájeniek v Sopotníkej doline. V ťažkých podmienkach práce v lesoch nízkotatranských masívov dosahoval vynikajúce výsledky, najmä v zalesňovaní a ošetrovaní starých, zanedbaných 15 - 20 ročných holín. Dorastajúce dietky sa stali školopovinnými a preto nový riaditeľ LZ rozhodol o jeho presťahovaní do sídla polesia Brusno. Riaditeľ však u Jozefa popri pracovitosti spozoroval ešte jednu ďalšiu vlastnosť. Bolo ňou zvláštne nadanie ovládanie biológie lesnej zveri. To práve rozhodlo o tom, že bol poverený prácou zverostrážcu. Samotný pojem slova „zverostrážca“ však nevystihuje úlohy tohto pracovného zaradenia. Jeho prvoradými povinnosťami bola najmä starostlivosť o revír, prihotovovanie krmív, kŕmenia a prikrmovanie. zodpovednosť za inventár, za stav poľovníckych zariadení a chodníkov, chát a v neposlednom rade i ochrana lesných kultúr. S redukciou zveri bol spojený doprovod, najmä zahraničných hostí, ktorí sa vďaka jeho profesijným schopnostiam vracali sem po niekoľko rokov. Nikdy neľutoval ani čas, ani svoje sily k tomu, aby tieto úlohy plnil čo najlepšie. V zime prikrmoval, pred príchodom jari kŕmil a tak odlákal zver od mladín a výsadieb. Jeho zvláštny talent ovládania ekologických nárokov zveri v priebehu ročného obdobia dosahované výsledky práce znásoboval. Škody spôsobené zverou boli len minimálne. Vďaka tomu sa podarilo vypestovať zdravé porasty i na lokalitách starých holín na Ramženom a na Brezinách. To všetko a mnoho ďalších úspechov v práci dosahoval nenápadný, nevtieravý, ale nanajvýš spoločenský človek, lesník srdcom i telom.

 

Vo chvíľach vzácneho odpočinku rád chytal do svojich rúk svoju ďalšiu lásku - gitaru, z ktorej i pri určitých ťažkostiach s palcami, dokázal vylúdiť prekrásne akordy svojho vyznania : „Keď ma hlávka boli...“

 

Človek oddaný svojmu povolaniu tak, ako to chápal a uplatňoval Jozef, by si zaslúžil, aby v doline, v ktorej počas dlhých rokov slúžil, bola na príhodnom mieste osadená aspoň malá - spomienková - tabuľka s jeho menom. Čo na to poviete jeho bývalí kolegovia ?

  

                                                                                                       Ing. Zoltán   K r a m e c

V Slovenskej Ľupči 3. marca 2002