Kráľovstvo na 71 ostrovoch |
||
|
Lesník Štefan Csóka v akcii.
Porastová
mapa lesov v dunajských luhoch je už na prvý pohľad trocha iná,
ako tie na ktoré sme zvyknutí. Najväčšiu plochu na nej zaberá
bledomodrá farba, označujúca vody kľukatých dunajských
ramien. Skoro všetky porasty sa
nachádzajú na skutočných ostrovoch, preto technologické
postupy sú tu v porovnaní s „horniakmi“ celkom odlišné.
Ak horár spod Ďumbiera často zakláňa hlavu do výšok, tunajší musí očami
prenikať skôr do hĺbok: „Prejde mi čln touto zátokou, alebo ísť
radšej druhým ramenom ? Bude
tam vír, alebo môžem bezpečne preplávať ?
Bude zajtra voda stúpať, či nie ?“ Je
iste dosť ľudí, ktorí by mohli o práci lesníkov na Dunaji zasvätene
rozprávať. Je však určite len jeden, ktorého slová sa môžu oprieť
o vyše šesťdesiatročnú osobnú
skúsenosť s dunajský luhom. Prosím, zoznámte sa: Pán Štefan CSÓKA,
ročník 1928, lesník z Lesnej správy Gabčíkovo, OZ
Palárikovo. Tento, služobne najstarší lesník nášho podniku,
žije v hájovni na Dekani, ktorá pamätá jeho detstvo a z
ktorej už viac ako pol storočie riadi svoj jedinečný lesný
obvod rovnakého mena, rozprestierajúci sa na 71 dunajských ostrovoch.
Pán
Csóka, prepáčte, že sa tak na úvod priamo spýtam, ako ste sa dostali
k pomenovaniu „generálny lesník“ ? „A to
ste sa ako dozvedeli ?“ Prezradili mi to závode v Palárikove, keď som sa vyberal za vami... „Nuž,
keď prezradili, tak vám to už poviem. Kedysi v šesťdesiatich
rokoch tu boli na poľovačke ruskí diplomati.
Poľovačka na kačice bola úspešná, nuž sa aj „nemnožko, po
sto gram“ družne popilo. Šéfa diplomatov som vtedy oslovil „súdruh
konzul“. A on ma na to schytí za ruku a zvolá:
„Štefan, aký som ti ja konzul ?!
Konzulov je veľa, no ja som generaľnij konzul !“. „No,
dobre“ ja mu na to „keď ty si generáľnij
konzul, tak ja som generaľnij lesník !“. Túto
historku mi občas
kolegovia žartom pripomenú, to je všetko...“ Pán
Csóka, Dunajom, ktorý vašu hájovňu obklopuje zo všetkých strán, už
počas vašej služby pretieklo za tie roky veľa vody. Zaspomínajte si
trochu.... „V tejto
hájovni býval môj otec,
ktorý tu bol predo mnou lesníkom.
Vtedy to bol majetok grófa Hederváryho, ktorý sem často chodieval na
poľovačky. Mal som ešte len sedem
rokov, keď som už s otcom chodieval
na člne po grófa na maďarskú stranu Dunaja. Bývala to paráda, keď
ho k brehu priviezol koč, často ho tam aj muzika vyprevádzala. Na
našej strane sa zišiel s ostatnými hosťami a poľovalo
sa celý deň. Ja som grófovi nabíjal pušku. Bolo čo robiť, denne len
sám strelil dvestopäťdesiat až
štyristo kačíc. Poľovalo sa aj na prepelice a jarabice. Z prepelíc,
ktoré mali lepšie mäso, sa robievala pochúťka pre grófku a ostatné
ženy, chlapom sa zase pripravovali jarabice.
Za prácu na poľovačke som dostával od grófa
oblečenie, mával som
v porovnaní s vrstovníkmi veru parádne šaty. Otcovi gróf sľúbil,
že ak ma dá za lesníka, tak mi bude
platiť školu, no prišla vojna a všetko sa skončilo. Grófa som
od roku 1945 viac nevidel.“
Gróf
v týchto lesoch len poľoval, či aj hospodáril ? „Hospodársky
plán vtedy žiadny nebol a
dreva sa tu ani veľa neťažilo. Aj s tým málom však boli neraz
problémy. Najprv bolo potrebné na ostrov, kde sa ťažilo previesť každé
ráno na pramici záprahy a večer ich zase odviesť naspäť. Keď bolo
drevo nachystané na brehu ostrova, rovnačka
sa ponakladala ručne na pramicu a potom, na druhej strane, zase ručne
povykladala. Guľatina sa plavila ako plť za pramicou a z
vody ju vyťahovali kone alebo voly. Veslovalo sa vtedy vždy len
ručne. Ak veslovanie pre silný protiprúd nestačilo, ťahalo
pramicu z brehu za lanom aj dvadsať ľudí.
A szentségit neki (týmto jadrným
slovíčkom pán Csóka často okoreňuje svoje rozprávanie), bola
to drina ! Ba, keď prišla
povodeň, neraz sa prevážalo
drevo aj v noci pri lampášoch, aby ho voda do rána nezobrala.... Koľko
dreva sa zmestí na takú pramicu ? Na
dobre naloženej pramici sa dá previesť 60 metrov rovnačky, alebo sa potiahne plť so 40 kubíkmi guľatiny. Kormidlovať
naloženú loď nie je
jednoduché. Dunaj netečie stále rovnako, mení sa nielen hĺbka, ale aj
víry, ba v ramenách neraz aj smer toku. Plavím sa po Dunaji už vyše
šesťdesiat rokov a stále ma ešte dokážu jeho vody prekvapiť.
Tu nikdy nemôžete povedať, že už všetko viete.... Kedy
ste prebrali v týchto lesoch po otcovi službu ? V roku
1945 boli tieto lesy skonfiškované a dané pod správu lesného závodu
Komárno. Ja, ak som chcel študovať za lesníka, musel som mať tri roky
praxe, ktorú som odslúžil u otca. Vojenčinu som si odkrútil tiež na
Dunaji, ako kormidelník motorového člna.
Jedna služba vtedy trvala aj niekoľko dní. Mal som tam slovo,
lebo som Dunaj dobre poznal ako nik. A vedel som aj, ako stravu
rybacinou spestriť... No
neraz, keď mal otec na Dekani veľa práce prišiel z lesného závodu do
kasárni odkaz - treba ísť drevo plaviť. Vždy ma pustili, takže som
neraz, aj počas vojenčiny,
pokračoval v lesníckej praxi.
Do lesov som však bol riadne
prijatý až 25. augusta 1950, keď som nastúpil k lesnému závodu
Gabčíkovo. Začas som robil lesníka v Podunajských Biskupiciach a Tomášikove
a od roku 1961 som po otcovi prevzal tento lesný obvod Dekan.
Takmer
denne prepravujete v člne po Dunaji ľudí aj techniku, pričom
okolo seba máte prudký tok, vedľa seba nevypočítateľné víry a
pod sebou často aj 12 metrovú hlbočinu.
Kde ste sa tak dobre naučili „námornému remeslu“? Plavím
sa tu už od detstva, mám však aj riadne
kapitánske skúšky, ktoré som urobil na Štátnej plavebnej správe v Bratislave.
Neverili by ste, koľko predpisov treba poznať, ak chcete dostať „vodný
vodičák“. To, že viem ovládať čln a poznám tunajšie vodné
cesty však bola vždy moja najväčšia výhoda aj nevýhoda.
Azda
vždy len výhoda, nie ? Ako
kedy. Do roku 1945 sme na člnoch nemali motory, vtedy sa len veslovalo.
Bol som jediný, čo to tu poriadne poznal a
tak som sedel v člne od rána do večera. Vďaka tomu som mal
kedysi na starosti štyri lesné úseky. Neskôr, keď sme dostali na člny
motory, práca sa uľahčila, no nikdy to ani potom nebolo ľahké. Neraz
som mal aj poriadne problémy. Najmä keď bola hmla a víry mi
poobracali čln. Vtedy bolo ťažké trafiť aj podľa kompasu. Viete, aká
bola v hmle najlepšia orientácia ? Vypnúť motor, počúvať kde
štekajú psy a sledovať kam smeruje spád... Alebo v noci podľa
hviezd. Veľmi nepríjemné sú tiež vlny po rýchlych člnoch, ktoré vám
loďku plnú ľudí vedia poriadne rozhúpať. Takže moja výhoda bola v tom,
že som nikdy nemal o prácu núdzu, lebo vždy bolo to, čo o Dunaji
viem, komusi potrebné. No a nevýhoda,
že som vďaka tomu nikdy nemal poriadne voľno. Raz som bol v Budapešti
tri dni, to bola tuším moja jediná dovolenka, čo som bol z obvodu
dlhšie preč. Pravda, ak nepočítam záchranné práce v Čičove
pri veľkej povodni na Dunaji v roku 1965, keď sme dva týždne, dňom
i nocou prevážali ľudí, dobytok i majetok... O čo
menej ste mali voľna vy, možno o to častejšie chodievali za oddychom
ľudia k vám, k týmto čarovným dunajským lesom ? Iste aj veľa
poľovníkov... To
áno, neraz som ráno a večer doprevádzal poľovných hostí a cez
deň plavil drevo. Poviem vám jednu
príhodu, ktorá ma skoro stála miesto. Jeden
minister bol tu u mňa na poľovačke. Vravím mu, súdruh
minister, tu na tomto posede ostaneme. Ale on nie, že sa pôjde posadiť
na tamtú vŕbu, aby som len večer poňho s člnom prišiel. No,
dobre. Ešte som však poriadne ani
od neho nezašiel, keď zrazu počujem krik. Obzriem sa
a –
môj minister na vŕbe ruky rozhadzuje, do vody padá najprv jeho
puška a vzápätí aj on. Boli tam sršne. Strašne ho vtedy doštípali.
Kým som čln otočil, takmer sa utopil. Do hodiny bol v nemocnici. A szentségit
neki, obrovský prúser ! Večer mi volá vystrašený riaditeľ závodu:
Csóka, ty si súdruha ministra naschvál k sršňom zaviedol ! Do
zajtra sa vysťahuješ z hájenky, si prepustený ! Minister však
bol celkom chlap a na druhý deň
riaditeľovi vysvetlil, ako to v skutočnosti bolo. Tak som tu ostal.
Poďme
sa trocha porozprávať o vašich lesoch. Ako tu hospodárite ? Vyše
95 % tu máme topoľ, zvyšok najmä vŕbu. Topoľová hmota sa celkom
dobre predáva. Viete napríklad o tom, že topoľ je výborný na krovy ?
Ceny topoľa síce nie sú vysoké, ale keď zoberieme, že jeho rubný
vek je 25 rokov, pričom obyčajne
robíme za ten čas jednu prerezávku a dve prebierky, tak tuším,
ani tá naša ekonomika nie je najhoršia. A odkedy je tu priehrada,
topoľ vskutku aj lepšie rastie. Skoro všetky práce teraz robíme už
len cudzími. Ba, hoci tu kopcov niet, nedávno sme tu mali aj prievidzskú
„KSK – áčku“. Poťahala nám drevo z jedného ostrova,
nebolo treba ani čln. To je však len výnimka pri práci na najneprístupnejších
ostrovoch, inak ostaneme pri traktoroch. Takže čln tu ostane, tak ako
doteraz, našim hlavným dopravným prostriedkom – ráno techniku a ľudí
previesť na ostrov, večer nazad. A medzitým prevážať drevo na
pevninu. V minulosti sme tu tiež hodne ťažili rákos, dnes sa to už
akosi neoplatí. Taktiež dobrý zvyk, že ľudia urobili prerezávky za
to, že si mohli zobrať drevo už zanikol. Asi preto, že majú plyn....
Pán
Csóka, ako je možné udržiavať si takú skvelú kondíciu, akú zjavne
máte, aj vo vyššom veku ? Nemám
recept. Celý život som tu v dunajských lesoch v práci. Štamperlík
si dám i cigareta mi stále chutí. Možno dačo bude v tých
rybách, ktoré tu jedávame veľmi často. A určite je to aj zásluha
toho, že ako člnkár som mal vždy osobitnú kvalitnú
výbavu - kožuch, ušanka, rukavice. Nebyť toho, už nežijem.
Len sa mi vidí, že dnes sa na to trocha zabúda, vraj už
pracovnú kategóriu „člnkár“ dnešné regule nepoznajú. No, ak by
som vám mal predsa len pravdu povedať, tak najviac ma asi drží
to, že ma naše dunajské lesy stále potrebujú. Viete, keď správca
povie, že na mňa je vždy spoľahnutie, to sa dobre počúva, aj žiť vám
lepšie chutí...
Rozhovor
pripravil: Ján Mičovský
|