Rýchlik do stanice túžba

 

Ľudia môžu byť bohatí rôznym spôsobom. To isté platí aj o krajoch. Ak by sme Kysuce posudzovali len podľa bohatstva sýpok, tak chudoba bude pre tento kraj údelom dedičným. Skalnaté terasovité políčka – grapy – šplhajúce sa po úbočiach Kysuckých Beskýd vždy poskytovali viac driny ako osohu. Nemali preto veľkú cenu, keď ich majitelia odchádzali za prácou za „veľkú mláku“, nemali veľkú cenu ani oveľa neskôr, keď sa kysucká pracovná migrácia masovo orientovala na ostravsko-karvinské  bane a hute. Dokonca bieda tunajších rolí bola dlho nezaujímavá aj pre strojcov kolektivizácie, ktorí k nej pristúpili až v sedemdesiatich rokoch.

 

Ak však presunieme zrak z chudobných políčok na okolité stráne, potom sa obraz krajiny i jeho hodnota prudko mení: Väčšinou všade nachádzame dobre stavanú horu s nadpriemerne zastúpeným smrekom. S tým smrekom nad ktorým pred časom jeho majitelia, odchádzajúc do štedro platiacej Karvinnej, len zľahka mávli rukou, no ktorého cena dnes v podstatne horšej sociálnej situácii vlastníkov priťahuje. Veľmi priťahuje...

 

Kysucké lesy sa v nedávnej minulosti stali nástrojom volebnej kortešovačky, predmetom kritiky štátu i štátnych lesov i symbolom akéhosi novodobého drancovania lesov zo strany vlastníkov, ktorým generálny prokurátor svojho času ponúkol onú povestnú vetu...

 

 

Ing. Jozef JANTOŠ

 

 

O tom, že  kysucké lesy v skutočnosti nie sú  jednoduchým čiernobielym rébusom svedčia aj slová, ktoré odzneli v roku 1995 pri inaugurácii terajšieho riaditeľa Odštepného závodu v Čadci so sídlom v Krásne nad Kysucou Ing. Milana BEREŠÍKA: „Tak, toto všetko môže vyriešiť len Kysučan. Alebo to zvládneš, alebo pôjdeš...!“  Nuž, ako to direktor zvláda mi hodnotiť neprináleží, isté však je, že tomuto otvorenému chlapovi, ktorý svetlo sveta uzrel pod  jedným z najkrajších kysuckých kopcov – 999 metrov vysokou Ladonhorou, vystavil lesnícky životopis pre riešenie „kysuckého problému“ spoľahlivý „glejt“: Pochodil Kysuce ako lesník, polesný, pamista, plánovač, zástupca riaditeľa závodu, aj ako námestník podnikového riaditeľa. A hľa, zdá sa, že problémom tu naozaj pohli: Kysučania sú slovenskými rekordérmi v prinavracaní vlastníckych práv k lesom, keď sa za posledné roky podpísali pod zmiernenie majetkových krívd v takmer neuveriteľnom počte - vo vyše 9000 individuálnych prípadoch !

 

Pracoviskom, kde sa zbiehajú nitky zložitých vlastníckych vzťahov je vysunuté majetkové a reprivatizačné oddelenie v budove bývalého lesného závodu v Čadci. Zriadili ho tu preto, aby stránky pri návšteve okresného mesta nemuseli putovať do Krásna n/K. Päťčlennému kolektívu šéfuje Ing. Jozef JANTOŠ, ktorý  kysuckú majetkovú pavučinu rozplieta v podstate už od ukončenia lesníckej fakulty v roku 1983, najprv ako pozemkár, od roku 1991 aj ako špecialista na reprivatizáciu.

  

S  Ing. Jantošom, ktorý sám svoju terajšiu funkciu hodnotí ako desať rokov v horúcom kresle, prechádzame spolu lokalitou Uhorská za Klokočovom na slovensko - moravskom pomedzí, práve v miestach, kde drobní vlastníci urobili holorub nad zákonnú hranicu. Náhodou tu stretáme aj jedného z nich, ktorí sa nám sťažuje, že spoluvlastník zobral za drevo ťažké tisíce o jemu dal len 38 tisíc...  

 

Tak takýchto prípadov, hovorí mi Ing. Jantoš, je tu dosť. Lesy sa, žiaľ, po odovzdaní často stávajú zdrojom hlavného príjmu nových majiteľov a tu sa ľudská povaha ukáže neraz v plnej nahote – niekomu ostanú milióny a niekomu, ako tomuto tu, len oči pre plač a ruky pre zalesňovanie...“

 

Všade naokolo tu vidieť nádherné prirodzené zmladenie, nie je tu ten holorub hriechom a umelá obnova zbytočná...?

 

Máš, pravdu, a to bez ohľadu na to, aký tu bol predpis. Výnosovosť tunajších lesov mnohokrát zaslepí novým majiteľom oči. Samotné náklady na obnovu sú v takýchto prípadoch len malý zlomok ich zisku a tak rúbu...  Niektorí nemajú ani odborných hospodárov a štátna správa je tu neraz bezmocná. Ale začali sme na zlom konci. Musíš vedieť, že predovšetkým veľkí majitelia – urbáre a ostatné spoločenstvenné lesy tu hospodária naozaj dobre, úplne porovnateľne s nami. Problém je však naozaj v týchto drobných vlastníkoch. Priemerná výmera pripadajúca na jedného z nich je 0,5 ha. Pre  lepšiu predstavu si zober, že tu máme napríklad parcelu v k.ú. Horelica, ktorá je zapísaná  na 27 vložkách a v jednej z týchto vložiek je 481 zápisov, prvý z roku 1890, posledný z roku 1962. Pod každým zápisom sa skrýva niekoľko vlastníkov, nuž riešiť tu dedičské línie a vlastnícke vzťahy je naozaj práca pre detektíva. A mnohí z vlastníkov sú veľmi, veľmi netrpezliví. Majetkové  krivdy sú tu na Kysuciach viac živé ako kdekoľvek inde na Slovensku, pretože lesy sa tu poštátňovali relatívne len nedávno, v sedemdesiatich rokoch a ľudia si ešte dobre pamätajú, kde ich les stál. Radi nám dnes pripomínajú, a myslím, že v podstate oprávnene, že keď sa lesy brali stačil jeden deň a vrátiť ich nevieme ani za desať rokov...

 

Spýtam sa ťa trocha „od boku“ - prečo ich vlastne nevraciame ?                 

 

No počkaj, akože nevraciame ?!  Z takmer 17 000 žiadostí sme už vybavili vyše 9000, čo je asi  najviac zo všetkých závodov. Pritom väčších spoločenstvenných útvarov bolo z tohto počtu len  zanedbateľné množstvo – 71 subjektov. Všetci ostatní boli práve tí drobní. Veľmi radi by sme vybavili aj zvyšných,  je to však veľmi zložité.

 

V čom je najväčší problém  ?

 

Základným problémom je nepochybne identifikácia majetku. Tam kde prebehli pozemkové úpravy je situácia relatívne dobrá, hoci aj tu narážame na fakt, že spracovatelia ZRPS-iek a ROEP-iek tieto neraz spracovali „od stola“ a reálnu identifikáciu celkom nedoriešili. No  tam, kde prvá fáza pozemkových úprav zatiaľ neprebehla je to takmer nepriechodné...  Niekedy však mám pocit, že zbytočne riešime aj to, čo malo byť dohodnuté niekde úplne inde. Veď posúď - od štátnej správy sme si viac-menej neoficiálne zadovážili grafické a písomné výstupy zo ZRPS a ROEP vo výmennom formáte FUVL. Na základe nášho programu „extraplikácie digimáp“ s využitím výmenného formátu jednotlivých databáz z pozemkových úprav dokážeme získať detailný obraz o jednotlivých vlastníkoch so špecifikáciou ich majetku podľa parciel PKN, parciel KN, podielov, titulov nadobudnutia a taktiež výmery podielov vo vzťahu parciel PKN a KN, ako aj sumárnej výmery jednotlivých vlastníkov. Pre praktické využitie získaných grafických informácií sme si zoskenovali porastové mapy a vyhotovili trojprekryv máp. Pozri, tie červené čiary to je stav pozemnoknižný, zelené stav katastra nehnuteľností a čierne sú hranicami JPRL. Ak mi teda príde vlastník s výpisom z grundbuchu, či éčkovým listom vlastníctva, čo je napokon to isté, len mu to hlavu viac zamotáva, tak vieme jeho les identifikovať s presnosťou, ktorá závisí od identifikácie z ROEP, či ZRPS.  Myslím si však, že takéto mapové výstupy by sme mali mať k dispozícii ako samozrejmosť a nezháňať ich pokútne. Pretože, len vďaka takejto osobitnej príprave  sme mohli vybaviť tie tisícky žiadostí...

 

Pokiaľ by si mal takéto mapy zo všetkých k.ú., bolo by odovzdanie zbytku neštátnych lesov už len otázkou času ?

 

Žiaľ, nie. Predovšetkým je pravda, že takéto mapy sme schopní zhotoviť len v tých „káúčkách“, kde už prebehli pozemkové úpravy. No ani tu nemáme identifikáciou parciel všetko vyhrané. Pristupuje tu problém dokazovania vlastníctva, keď žiadateľ musí predložiť hodnoverné doklady, že mu pozemok naozaj patrí. Ak ich nevie predložiť, zaradíme ho medzi domnelých vlastníkov, hoci je fakt, že štatút domnelého vlastníka nikto doteraz nedefinoval.

 

No, dobre, ak teda má v poriadku aj doklady o vlastníctve, pozemok mu už  vydáme ?

 

Ani teraz ešte nie.  Vzhľadom na neindetický stav jednotlivých KÚ žiadateľ by nám mal predložiť geometrický plán, čo je s ohľadom na ekonomickú situáciu obyvateľstva iba naším zbožným prianím. Preto využívame § 22a zákona 229/91 Zb. a snažíme sa majetok odovzdať v ucelených lesných častiach. K tomu, aby sa tak mohlo stať musíme dať dohromady majiteľov min 51 % výmery takéhoto celku. Títo sú často rozptýlení po celom bývalom Československu, pričom v nejednom prípade ide aj o desiatky  osôb.

 

No, to je ozaj tortúra... Teda, keď tých 51 % konečne vypátrate,  potom už azda vydaniu naozaj nič nebráni ...

 

Stále si vedľa...   Ešte pred tým musia  žiadatelia o prinavrátenie lesov uzavrieť s nami dohodu o užívaní podielov neznámych a nevydokladovaných vlastníkov v rámci ucelenej lesnej časti, teda povedzme tých chýbajúcich 49 %.  Pred platnosťou zákona 80/1998 Z.z. mal túto povinnosť SPF, žiaľ tento si ju nesplnil, alebo splnil len v obmedzenom rozsahu  a tak táto povinnosť prešla teraz na nás aj v tých prípadoch, kde k odovzdaniu už došlo. Majitelia známych podielov sa však  tejto povinnosti bránia, s tým, že tvrdia, že ideálne podiely boli v minulosti rozdelené na reálne diely, ktoré však neboli registrované a oni vraj teraz užívajú práve len tieto reálne podiely...

 

Trocha strácam prehľad....

 

Ani sa nedivím, ver však, že je to len časť problémov, ak by sme sa pustili do komplexného hodnotenia, to by bolo na mimoriadne číslo... No, ešte poznamenám , že v minulosti bolo pri dokazovaní vlastníctva možné použiť zjednodušený proces pomocou notárskej zápisnice, v zmysle zákona 293/92 Zb., čo veľmi uľahčilo dokazovanie vlastníctva, dnes však to už podľa novely notárskeho poriadku  nie je možné.

 

Ale, to je azda dobre, veď neslávne známa „293-ka“  nám narobila v lesoch už dosť škôd...

 

Ani by som nesúhlasil. Viem, máš na mysli podvodné notárske osvedčenia, známe z niektorých regiónov. Nie, že by u nás špekulantov nebolo, ale väčší takíto prípad sme tu nemali, naopak, vďaka tomuto zákonu sme mohli uspokojiť  veľkú časť oprávnených majiteľov.

 

Keď som tak v tvojej kancelárii sledoval frekvenciu návštev a telefonátov, bolo mi jasné, že veľa kľudu tam asi nemáš...

 

To teda naozaj nemám, ak by som si prácu nebral domov, niet tej moci to všetko stihnúť. Predstava, že by nás malo byť na oddelení ešte menej ma preto desí.  Ja vravím, že my sme vlastne aj oddelenie pre prácu s verejnosťou. Ak by sme začali byť pri vybavovaní stránok netrpezliví bolo by zle.  Snažíme sa byť preto  aj psychológmi a  každému venovať toľko času koľko treba. Vďaka tomu sa nám  v minulosti  už sem - tam aj ďakovný list ušiel. Nespokojnosť a netrpezlivosť s pomalou reprivatizáciou však tlmíme aj tak, že vlastníkom, ktorým nemôžeme odovzdať lesy nie z ich viny, ale  napríklad pre tých chýbajúcich 51 %, vyplácame na základe  ich majetkového podielu časť výnosu z ťažby v  ich lese. Pri tomto špecifickom nástroji však zohľadňujeme všetky pestovné práce vykonané v predmetnom lese od roku 1991 a taktiež všetky predpokladané náklady na zabezpečenie budúcej kultúry. Na tento účel máme zriadený osobitný účet z ktorého uvoľňujeme prostriedky až 3 roky po ťažbe. Ďalším nástrojom, ako zvládnuť nepokojnosť zatiaľ neuspokojených vlastníkov je odpredaj dreva z ich lesov v rámci samovýroby. Viem, tieto kroky sa môžu  zdať kolegom z iných závodov dosť prekvapivé,  no situácia na Kysuciach je naozaj špecifická. Na jednej strane sociálna situácia mnohých je o poznanie horšia ako inde,  na druhej strane kus hory sľubujúcej korunu navyše...

 

Aký je, podľa teba,  najlepší recept, na vyriešenie „kysuckej lesníckej otázky“ ?

 

Ukončiť pozemkové úpravy, pretože tieto stoja hlavne na nedostatku štátnych peňazí. Potom urobiť komasáciu pozemkov a napokon urobiť za všetkým hrubú čiaru.  Veľmi by nám tu tiež pomohlo, keby v prípadoch, keď je dohoda urobená, ale nedá sa bez geometrického plánu zapísať, bolo možné vytvoriť prechodný register, čosi medzi stavom E a C, čo by nám umožnilo zapísať zmenu vlastníctva.  Máme totiž veľa prípadov, keď  majitelia majú svoj majetok evidovaný len v registri E, ktorý je však pre kataster a právne úkony nepoužiteľný, pokiaľ nie je identifikovaný na stav registra C. To všetko sú však len technické otázky. No, myslím, že dôležité je niečo iné. Kysucká lesnícka otázka, ako si to nazval, vôbec nemusela vzniknúť. Zákon 229/91 Zb. vypravil  rýchlik po nedostavanej trati, na ktorej bolo viac prianí, ako to umožňovala realita...  No, túžba našich ľudí po navrátení majetku bola veľká...  Asi by však bolo pre všetkých – lesy i ich  majiteľov - lepšie, keby sa lesné majetky od začiatku vydávali  len od istej výmery. Ostatným bolo treba priznať vlastníctvo, no správa ich lesov mala ostať v rukách štátu dovtedy, pokiaľ by sa vlastníci nezdružili tak, aby mohli účelne hospodáriť. Dovtedy mohli dostávať podiel na zisku z ich majetku. Na Kysuciach by takéto riešenie zachránilo veľa lesa, veď len v období rokov 1991 – 2001, podľa našej  evidencie, odišlo nelegálnymi ťažbami  z tunajších lesov vyše 70.000  m3.

 

Do pôsobenia čadčianskeho odštepného závodu patrí z čias delenia republiky  známa  lokalita prihraničných Kasární. Mimochodom, som ti vďačný, že sme ju mohli spolu navštíviť.  Boli vtedy, pri delimitácii tamojších lesov, nejaké problémy ?

 

Vôbec nie.  Lesy vo výmere 511 ha a tri prevádzkové objekty sme prevzali v roku 1994 od Lesov ČR, závod Veľké Karlovice úplne v poriadku. Problém vlastne vznikol len z toho, že lokalita je za hlavným hrebeňom Jeseníkov a morfologicky je teda už naozaj na moravskej strane. Historicky však ide o odveké územie Slovenska, ktoré do Čiech patrilo len v období protektorátu. Dnes tam už vedie kvalitná cesta z  Makova, a tak majitelia chát nemajú problém sa tam zo slovenskej strany dostať. Sú tam síce stále nejaké problémy s pozemkami pod chatami, ale našťastie to nie je na lesnej pôde...

 

Kolega   Ing. Jozef JANTOŠ  sa v poslednom desaťročí často pozeral na históriu Kysúc cez individuálne osudy tisícok svojich rodákov. Okrem mimoriadneho fortieľu, ktorý práca reprivatizátora všeobecne vyžaduje, musel v zložitých kysuckých pomeroch pridať aj riadny kus trpezlivosti. Trpezlivosti pri lúštení starých, neraz maďarských zápisov v pozemkovej knihe a ešte väčšej pri tlmení nedočkavosti vlastníkov lesa. Sám vie, že ani zďaleka nemožno vo všetkých vidieť len drevachtivých obchodníkov. Naopak, pre mnohých je rodinná historka spomínajúca starého otca prikupujúceho za vydreté amerikánske doláre kúsok hory, stále živým obrazom. Tu naozaj pomôže len čas. A múdrosť takých ľudí, ako Jozef JANTOŠ, ktorý chtiac-nechtiac musí týmto časom spolu s nimi trpezlivo putovať...  

 

Ľudia môžu byť bohatí rôznym spôsobom. To isté platí aj o krajoch. Ak budeme Kysuce posudzovať len podľa bohatstva tamojších lesov, zistíme, že  kraj to až tak chudobný naozaj nie je. Kysuce však majú oveľa väčšie bohatstvo, ako prchavé milióny zakliate, hoci aj v dnes tak žiadanom smreku !  Kto sa na tento kraj pozrel z vrcholu  Veľkej Rače, iste vie o čom hovorím. Malebnosť kraja a kysuckých dreveníc ponúka spolu s pohostinnosťou, ktorá tu domácim nikdy nebola cudzia, predstavu skutočného turistického raja. A tunajšie smreky by sa veru naozaj vynímali oveľa lepšie na nových  kysuckých penziónoch,  ako na ťažko naložených kamiónoch smerujúcich na blízke hranice...

 

Rozhovor pripravil:  Ján Mičovský