Rýchlik do stanice túžba |
||
|
Ing. Jozef JANTOŠ
O tom,
že kysucké lesy v skutočnosti
nie sú jednoduchým čiernobielym
rébusom svedčia aj slová, ktoré odzneli v roku 1995 pri inaugurácii
terajšieho riaditeľa Odštepného závodu v Čadci so sídlom v Krásne
nad Kysucou Ing. Milana BEREŠÍKA: „Tak, toto všetko môže vyriešiť
len Kysučan. Alebo to zvládneš, alebo pôjdeš...!“
Nuž, ako to direktor zvláda mi hodnotiť neprináleží, isté však
je, že tomuto otvorenému chlapovi, ktorý svetlo sveta uzrel pod
jedným z najkrajších kysuckých kopcov – 999 metrov
vysokou Ladonhorou, vystavil lesnícky životopis pre riešenie „kysuckého
problému“ spoľahlivý „glejt“: Pochodil Kysuce ako lesník, polesný,
pamista, plánovač, zástupca riaditeľa závodu, aj ako námestník
podnikového riaditeľa. A hľa, zdá sa, že problémom tu naozaj
pohli: Kysučania sú slovenskými rekordérmi v prinavracaní vlastníckych
práv k lesom, keď sa za posledné roky podpísali pod zmiernenie
majetkových krívd v takmer neuveriteľnom počte - vo vyše 9000
individuálnych prípadoch ! Pracoviskom,
kde sa zbiehajú nitky zložitých vlastníckych vzťahov je vysunuté
majetkové a reprivatizačné oddelenie v budove bývalého lesného
závodu v Čadci. Zriadili ho tu preto, aby stránky pri návšteve
okresného mesta nemuseli putovať do Krásna n/K. Päťčlennému kolektívu
šéfuje Ing. Jozef JANTOŠ, ktorý kysuckú
majetkovú pavučinu rozplieta v podstate už od ukončenia lesníckej
fakulty v roku 1983, najprv ako pozemkár, od roku 1991 aj ako špecialista
na reprivatizáciu. S
Ing. Jantošom, ktorý sám svoju terajšiu funkciu hodnotí ako
desať rokov v horúcom kresle, prechádzame spolu lokalitou Uhorská
za Klokočovom na slovensko - moravskom pomedzí, práve v miestach,
kde drobní vlastníci urobili holorub nad zákonnú hranicu. Náhodou tu
stretáme aj jedného z nich, ktorí sa nám sťažuje, že
spoluvlastník zobral za drevo ťažké tisíce o jemu dal len 38 tisíc...
Tak
takýchto prípadov, hovorí mi Ing. Jantoš, je tu dosť. Lesy sa, žiaľ,
po odovzdaní často stávajú zdrojom hlavného príjmu nových majiteľov
a tu sa ľudská povaha ukáže neraz v plnej nahote – niekomu
ostanú milióny a niekomu, ako tomuto tu, len oči pre plač a ruky
pre zalesňovanie...“ Všade
naokolo tu vidieť nádherné prirodzené zmladenie, nie je tu ten holorub
hriechom a umelá obnova zbytočná...? Máš,
pravdu, a to bez ohľadu na to, aký tu bol predpis. Výnosovosť
tunajších lesov mnohokrát zaslepí novým majiteľom oči. Samotné náklady
na obnovu sú v takýchto prípadoch len malý zlomok ich zisku a tak
rúbu... Niektorí nemajú
ani odborných hospodárov a štátna správa je tu neraz bezmocná.
Ale začali sme na zlom konci. Musíš vedieť, že predovšetkým veľkí
majitelia – urbáre a ostatné spoločenstvenné lesy tu hospodária
naozaj dobre, úplne porovnateľne s nami. Problém je však naozaj v týchto
drobných vlastníkoch. Priemerná výmera pripadajúca na jedného z nich
je 0,5 ha. Pre lepšiu
predstavu si zober, že tu máme napríklad parcelu v k.ú. Horelica,
ktorá je zapísaná na 27
vložkách a v jednej z týchto vložiek je 481 zápisov,
prvý z roku 1890, posledný z roku 1962. Pod každým zápisom
sa skrýva niekoľko vlastníkov, nuž riešiť tu dedičské línie a vlastnícke
vzťahy je naozaj práca pre detektíva. A mnohí z vlastníkov
sú veľmi, veľmi netrpezliví. Majetkové
krivdy sú tu na Kysuciach viac živé ako kdekoľvek inde na
Slovensku, pretože lesy sa tu poštátňovali relatívne len nedávno, v sedemdesiatich
rokoch a ľudia si ešte dobre pamätajú, kde ich les stál. Radi nám
dnes pripomínajú, a myslím, že v podstate oprávnene, že keď sa
lesy brali stačil jeden deň a vrátiť ich nevieme ani za desať
rokov... Spýtam
sa ťa trocha „od boku“ - prečo ich vlastne nevraciame ?
No
počkaj, akože nevraciame ?! Z takmer 17 000 žiadostí sme už vybavili vyše 9000,
čo je asi najviac zo všetkých
závodov. Pritom väčších spoločenstvenných útvarov bolo z tohto
počtu len zanedbateľné množstvo
– 71 subjektov. Všetci ostatní boli práve tí drobní. Veľmi radi by
sme vybavili aj zvyšných, je
to však veľmi zložité. V čom
je najväčší problém ? Základným
problémom je nepochybne identifikácia majetku. Tam kde prebehli pozemkové
úpravy je situácia relatívne dobrá, hoci aj tu narážame na fakt, že
spracovatelia ZRPS-iek a ROEP-iek tieto neraz spracovali „od
stola“ a reálnu identifikáciu celkom nedoriešili. No tam,
kde prvá fáza pozemkových úprav zatiaľ neprebehla je to takmer
nepriechodné... Niekedy však
mám pocit, že zbytočne riešime aj to, čo malo byť dohodnuté niekde
úplne inde. Veď posúď - od štátnej správy sme si viac-menej neoficiálne
zadovážili grafické a písomné výstupy zo ZRPS a ROEP vo výmennom
formáte FUVL. Na základe nášho programu „extraplikácie digimáp“
s využitím výmenného formátu jednotlivých databáz z pozemkových
úprav dokážeme získať detailný obraz o jednotlivých vlastníkoch
so špecifikáciou ich majetku podľa parciel PKN, parciel KN, podielov,
titulov nadobudnutia a taktiež výmery podielov vo vzťahu parciel
PKN a KN, ako aj sumárnej výmery jednotlivých vlastníkov. Pre
praktické využitie získaných grafických informácií sme si
zoskenovali porastové mapy a vyhotovili trojprekryv máp. Pozri, tie
červené čiary to je stav pozemnoknižný, zelené stav katastra nehnuteľností
a čierne sú hranicami JPRL. Ak mi teda príde vlastník s výpisom
z grundbuchu, či éčkovým listom vlastníctva, čo je napokon to
isté, len mu to hlavu viac zamotáva, tak vieme jeho les identifikovať s presnosťou,
ktorá závisí od identifikácie z ROEP, či ZRPS.
Myslím si však, že takéto mapové výstupy by sme mali mať k dispozícii
ako samozrejmosť a nezháňať ich pokútne. Pretože, len vďaka
takejto osobitnej príprave sme
mohli vybaviť tie tisícky žiadostí... Pokiaľ
by si mal takéto mapy zo všetkých k.ú., bolo by odovzdanie zbytku neštátnych
lesov už len otázkou času ? Žiaľ,
nie. Predovšetkým je pravda, že takéto mapy sme schopní zhotoviť len
v tých „káúčkách“, kde už prebehli pozemkové úpravy. No ani tu
nemáme identifikáciou parciel všetko vyhrané. Pristupuje tu problém
dokazovania vlastníctva, keď žiadateľ musí predložiť hodnoverné
doklady, že mu pozemok naozaj patrí. Ak ich nevie predložiť, zaradíme
ho medzi domnelých vlastníkov, hoci je fakt, že štatút domnelého
vlastníka nikto doteraz nedefinoval. No,
dobre, ak teda má v poriadku aj doklady o vlastníctve, pozemok
mu už vydáme ? Ani
teraz ešte nie. Vzhľadom na
neindetický stav jednotlivých KÚ žiadateľ by nám mal predložiť
geometrický plán, čo je s ohľadom na ekonomickú situáciu
obyvateľstva iba naším zbožným prianím. Preto využívame § 22a zákona
229/91 Zb. a snažíme sa majetok odovzdať v ucelených lesných
častiach. K tomu, aby sa tak mohlo stať musíme dať dohromady
majiteľov min 51 % výmery takéhoto celku. Títo sú často rozptýlení
po celom bývalom Československu, pričom v nejednom prípade ide aj
o desiatky osôb. No,
to je ozaj tortúra... Teda, keď tých 51 % konečne vypátrate,
potom už azda vydaniu naozaj nič nebráni ... Stále
si vedľa... Ešte pred
tým musia žiadatelia o prinavrátenie
lesov uzavrieť s nami dohodu o užívaní podielov neznámych a nevydokladovaných
vlastníkov v rámci ucelenej lesnej časti, teda povedzme tých chýbajúcich
49 %. Pred platnosťou zákona
80/1998 Z.z. mal túto povinnosť SPF, žiaľ tento si ju nesplnil, alebo
splnil len v obmedzenom rozsahu
a tak táto povinnosť prešla teraz na nás aj v tých
prípadoch, kde k odovzdaniu už došlo. Majitelia známych podielov
sa však tejto povinnosti bránia,
s tým, že tvrdia, že ideálne podiely boli v minulosti
rozdelené na reálne diely, ktoré však neboli registrované a oni
vraj teraz užívajú práve len tieto reálne podiely... Trocha
strácam prehľad.... Ani
sa nedivím, ver však, že je to len časť problémov, ak by sme sa
pustili do komplexného hodnotenia, to by bolo na mimoriadne číslo...
No, ešte poznamenám , že v minulosti bolo pri dokazovaní vlastníctva
možné použiť zjednodušený proces pomocou notárskej zápisnice, v zmysle
zákona 293/92 Zb., čo veľmi uľahčilo dokazovanie vlastníctva, dnes však
to už podľa novely notárskeho poriadku
nie je možné. Ale,
to je azda dobre, veď neslávne známa „293-ka“
nám narobila v lesoch už dosť škôd... Ani
by som nesúhlasil. Viem, máš na mysli podvodné notárske osvedčenia,
známe z niektorých regiónov. Nie, že by u nás špekulantov
nebolo, ale väčší takíto prípad sme tu nemali, naopak, vďaka tomuto
zákonu sme mohli uspokojiť veľkú
časť oprávnených majiteľov. Keď
som tak v tvojej kancelárii sledoval frekvenciu návštev a telefonátov,
bolo mi jasné, že veľa kľudu tam asi nemáš... To
teda naozaj nemám, ak by som si prácu nebral domov, niet tej moci to všetko
stihnúť. Predstava, že by nás malo byť na oddelení ešte menej ma
preto desí. Ja vravím, že
my sme vlastne aj oddelenie pre prácu s verejnosťou. Ak by sme začali
byť pri vybavovaní stránok netrpezliví bolo by zle.
Snažíme sa byť preto aj
psychológmi a každému
venovať toľko času koľko treba. Vďaka tomu sa nám
v minulosti už
sem - tam aj ďakovný list ušiel. Nespokojnosť a netrpezlivosť s pomalou
reprivatizáciou však tlmíme aj tak, že vlastníkom, ktorým nemôžeme
odovzdať lesy nie z ich viny, ale
napríklad pre tých chýbajúcich 51 %, vyplácame na základe
ich majetkového podielu časť výnosu z ťažby v
ich lese. Pri tomto špecifickom nástroji však zohľadňujeme všetky
pestovné práce vykonané v predmetnom lese od roku 1991 a taktiež
všetky predpokladané náklady na zabezpečenie budúcej kultúry. Na
tento účel máme zriadený osobitný účet z ktorého uvoľňujeme
prostriedky až 3 roky po ťažbe. Ďalším nástrojom, ako zvládnuť
nepokojnosť zatiaľ neuspokojených vlastníkov je odpredaj dreva z ich
lesov v rámci samovýroby. Viem, tieto kroky sa môžu
zdať kolegom z iných závodov dosť prekvapivé,
no situácia na Kysuciach je naozaj špecifická. Na jednej strane
sociálna situácia mnohých je o poznanie horšia ako inde,
na druhej strane kus hory sľubujúcej korunu navyše... Aký
je, podľa teba, najlepší
recept, na vyriešenie „kysuckej lesníckej otázky“ ? Ukončiť
pozemkové úpravy, pretože tieto stoja hlavne na nedostatku štátnych
peňazí. Potom urobiť komasáciu pozemkov a napokon urobiť za všetkým
hrubú čiaru. Veľmi by nám
tu tiež pomohlo, keby v prípadoch, keď je dohoda urobená, ale nedá
sa bez geometrického plánu zapísať, bolo možné vytvoriť prechodný
register, čosi medzi stavom E a C, čo by nám umožnilo zapísať
zmenu vlastníctva. Máme
totiž veľa prípadov, keď majitelia
majú svoj majetok evidovaný len v registri E, ktorý je však pre
kataster a právne úkony nepoužiteľný, pokiaľ nie je
identifikovaný na stav registra C. To všetko sú však len technické otázky.
No, myslím, že dôležité je niečo iné. Kysucká lesnícka otázka,
ako si to nazval, vôbec nemusela vzniknúť. Zákon 229/91 Zb. vypravil
rýchlik po nedostavanej trati, na ktorej bolo viac prianí, ako to
umožňovala realita... No, túžba
našich ľudí po navrátení majetku bola veľká...
Asi by však bolo pre všetkých – lesy i ich
majiteľov - lepšie, keby sa lesné majetky od začiatku vydávali len od istej výmery. Ostatným bolo treba priznať vlastníctvo,
no správa ich lesov mala ostať v rukách štátu dovtedy, pokiaľ
by sa vlastníci nezdružili tak, aby mohli účelne hospodáriť. Dovtedy
mohli dostávať podiel na zisku z ich majetku. Na Kysuciach by takéto
riešenie zachránilo veľa lesa, veď len v období rokov 1991 –
2001, podľa našej evidencie, odišlo nelegálnymi ťažbami z tunajších lesov vyše 70.000 m3. Do
pôsobenia čadčianskeho odštepného závodu patrí z čias delenia
republiky známa
lokalita prihraničných Kasární. Mimochodom, som ti vďačný,
že sme ju mohli spolu navštíviť. Boli vtedy, pri delimitácii tamojších lesov, nejaké problémy
? Vôbec
nie. Lesy vo výmere 511 ha a tri
prevádzkové objekty sme prevzali v roku 1994 od Lesov ČR, závod
Veľké Karlovice úplne v poriadku. Problém vlastne vznikol len z toho,
že lokalita je za hlavným hrebeňom Jeseníkov a morfologicky je
teda už naozaj na moravskej strane. Historicky však ide o odveké
územie Slovenska, ktoré do Čiech patrilo len v období protektorátu.
Dnes tam už vedie kvalitná cesta z Makova, a tak majitelia chát
nemajú problém sa tam zo slovenskej strany dostať. Sú tam síce stále
nejaké problémy s pozemkami pod chatami, ale našťastie to nie je
na lesnej pôde... Kolega
Ing. Jozef JANTOŠ sa v poslednom desaťročí často pozeral na históriu
Kysúc cez individuálne osudy tisícok svojich rodákov. Okrem
mimoriadneho fortieľu, ktorý práca reprivatizátora všeobecne vyžaduje,
musel v zložitých kysuckých pomeroch pridať aj riadny kus
trpezlivosti. Trpezlivosti pri lúštení starých, neraz maďarských zápisov
v pozemkovej knihe a ešte väčšej pri tlmení nedočkavosti
vlastníkov lesa. Sám vie, že ani zďaleka nemožno vo všetkých vidieť
len drevachtivých obchodníkov. Naopak, pre mnohých je rodinná historka
spomínajúca starého otca prikupujúceho za vydreté amerikánske doláre
kúsok hory, stále živým obrazom. Tu naozaj pomôže len čas. A múdrosť
takých ľudí, ako Jozef JANTOŠ, ktorý chtiac-nechtiac musí týmto časom
spolu s nimi trpezlivo putovať...
Rozhovor
pripravil: Ján Mičovský
|