Žijú a pracujú medzi nami ...

 

              

 

... a sú takmer neznámi. Je však dobré i potešiteľné, že v tomto prípade uvedené doslova neplatí. S dovolením našej lesníckej pospolitosti i širšej verejnosti Vás chcem bližšie zoznámiť s človekom, lesníkom a najmä zanieteným propagátorom a ochrancom lesa, pánom Mariánom Kurucom, ktorému nemožno ani dať iný prívlastok ako - lesnícky pedagóg v praxi.

Marián Kuruc, v súčasnej dobe 52 ročný zamestnanec Lesov SR, š. p., Odštepný závod Hnúšťa, lesník na Lesnom obvode v Kokave nad Rimavicou, sa už takmer tri desaťročia okrem svojich pracovných povinností venuje vo svojom voľnom čase, najčastejšie cez soboty a nedele, práci s deťmi a mládežou - dnes tomu hovoríme lesnícka práca s verejnosťou. Rodák zo západného Slovenska mal od ranej mladosti, vďaka svojim rodičom a najmä starému otcovi, ktorý bol richtárom vo Vieske nad Žitavou a Jedľových Kostoľanoch pri Zlatých Moravciach, ľahký prístup do arboréta v Mlyňanoch. Tu trávil väčšiu časť školských prázdnin, postupne spoznával krásy slovenskej prírody, lesné dreviny, či rôzne poľnohospodárske pôdy v horských oblastiach, ktoré domáci volali "táliky". Pozorne sledoval život i správanie sa lesnej zveri, ktorá sa v uvedenej oblasti vyskytovala. Dnes s odstupom času možno povedať, že práve uvedené obdobie sa výrazne zapísalo do jeho ďalšieho života i profesionálnej orientácie.

Preto v rokoch 1964-1966 nastúpil na 2-ročné Lesnícke odborné učilište vo Veľkých Uherciach. Po ukončení pracuje na Lesnom závode v Topoľčiankach ako pilič v ťažbe dreva, na polesí Želiezovce v bažantnici Hrable ako pomocný zverdozorca. V rokoch 1968-70 navštevuje Lesnícku majstrovskú školu v Kokave nad Rimavicou a po základnej vojenskej službe nastúpil do funkcie lesníka na samotu, kde spravoval Lesný obvod Tepličné. Spomienky na detstvo a roky prežité v lone prírody p. Kuruca neustále priťahovali medzi mladých ľudí. Preto aj v roku 1975 nastupuje na Lesnícke odborné učilište v Kokave nad Rimavicou za majstra odborného výcviku, kde ako pedagóg pôsobil 16 rokov. Postupne získal odbornú spôsobilosť na lektorskú činnosť pre lesné mechanizačné prostriedky od ručných motorových reťazových píl, lesných kolesových ťahačov, univerzálnych kolesových traktorov, lanových systémov na Ústave pre výchovu a vzdelávanie pracovníkov lesného a vodného hospodárstva SR vo Zvolene, ktorý bol zriaďovateľom lesníckych odborných učilíšť a neskôr stredných odborných učilíšť lesníckych.

V roku 1982 ukončil na Vysokej škole poľnohospodárskej, Katedre pedagogiky v Nitre doplnkové pedagogické štúdium, čím nadobudol pedagogickú spôsobilosť pre výkon funkcie majstra odborného výcviku na lesníckych odborných učilištiach.
Od začiatku svojho pôsobenia na Lesníckom odbornom učilišti v Kokave nad Rimavicou v úzkej súčinnosti s vedením školy a najmä v tom období s mládežníckou organizáciou, začal aktívne medzi žiakmi zakladať záujmové krúžky. Najznámejším záujmovým krúžkom, ktorý počas svojej existencie v rokoch 1975-1990 získal nielen medzi žiakmi SOU lesníckych, ale aj v širokej verejnosti okresu, či kraja významné postavenie, bol ekologický krúžok "ŽIVA". Žiaci pod jeho vedením spoznávali lesnú zver, vtáctvo, učili sa vyrábať kŕmne zariadenia, vtáčie búdky i kŕmidlá rôznych typov, ich správne rozmiestnenie, kontrolu, ako aj používanie vhodného materiálu.

Záujmový krúžok ŽIVA" pracoval podľa vlastného plánu práce s finančnou podporou spomínanej mládežníckej organizácie. Žiaci pripravovali rôzne výstavy o ochrane prírody k Mesiacu lesov, Mesiacu poľovníctva, či Dňu vtáctva. S odstupom času možno konštatovať, že na Lesníckom odbornom učilišti v Kokave nad Rimavicou sa už v 70.-80-tych rokoch postupne začalo budovať prírodné centrum okresu a kraja pre žiakov základných a stredných škôl. V tejto súvislosti je potrebné spomenúť, že už začiatkom 80-tych rokov začali žiaci pod vedením pána Kuruca budovať prvé náučné chodníky s komplexným náučným a vzdelávacím zameraním. Pre zaujímavosť uvediem skutočnosť, že žiaci a účastníci pri pochôdzke náučným chodníkom v dĺžke 1 km absolvovali okolo 20 stanovíšť, ktoré boli zamerané na ukážky spoznávania rôznych druhov cicavcov, spevavcov, cez púčiky a listy, kynológiu a plemená psov až po streleckú prípravu.

Pán Kuruc aj po zániku Lesníckej školy v Kokave nad Rimavicou v roku 1990, naďalej pokračoval v šírení lesníckej osvety nielen v rámci okresu, ale celého regiónu. V priebehu desaťročí absolvoval stovky, možno tisícky stretnutí, prednášok a besied so žiakmi základných a stredných škôl. Bolo by určite zaujímavé i poučné prelistovať si kroniku, v ktorej účastníci stretnutí - žiaci, učitelia, zástupcovia škôl a iných organizácií ďakujú za možnosť osobne sa stretnúť s človekom, ktorý svoj doterajší život i svoje vedomosti a schopnosti venoval a stále venuje výchove a vzdelávaniu mladých ľudí a formovaniu ich vzťahu k ochrane prírody, lesa a životného prostredia.

V súvislosti s p. Kurucom je potrebné sa zmieniť aj o jeho činnosti v chove národného plemena - slovenského kopova. V roku 1990 na mimoriadnej konferencii Klubu chovateľov, konanej v Banskej Bystrici, sa stal členom výboru vo funkcii výcvikára. Slovenský kopov je prvým národným plemenom poľovných psov, od roku 1963 uznaným Medzinárodnou kynologickou federáciou ako samostatné plemeno. Pán Kuruc chová slovenského kopova od roku 1964. Teoretické a praktické skúsenosti postupne prenáša na žiakov, z ktorých sa neskôr mnohí stali chovateľmi.

Medzi chovateľmi sa stala známou jeho chovná stanica spod "Kokavskej Varty." Počas kynologickej činnosti v chove národného plemena sa dočkal aj najvyššieho ocenenia - na Medzinárodnej súťaži duričov v roku 1989 v Trenčíne získal prvé miesto. Vlastný chov slovenského kopova spod "Kokavskej Varty" prezentoval aj na svetovej výstave v roku 1990 v Brne, kde jeho pes Max získal ocenenie Svetového víťaza mladých a primus Junior. Pán Kuruc stále pripomína a zdôrazňuje, že bez lesníckych skúseností a stáleho kontaktu s lesom by nemohol uvedené výsledky dosiahnuť.

Po prečítaní uvedeného článku si mnohí z Vás možno položia otázku - prečo toľko slov i chvály, veď mnohí ďalší robili i robia to isté. Nie, v uvedenom prípade naozaj sa nejedná o samochválu, ani o to, že pán Kuruc už odpracoval 35 rokov v lesníckych činnostiach. Už v dávnej minulosti som s ním, najskôr ako jeho učiteľ, neskôr kolega - pedagóg častokrát spoluorganizoval mnohé školské i mimoškolské aktivity v lesníckej práci s verejnosťou. Spoločne nás však mrzí skutočnosť, že od roku 1990 sa uvedenej oblasti nevenuje dostačujúca pozornosť. Učebné osnovy základných škôl sa tejto problematike venujú len okrajovo. Kompetentní i zodpovední za tento stav by sa konečne mali zamyslieť nad tým, prečo žiaci lepšie poznajú mobily a počítače, ale nepoznajú základné dreviny, listy, či vtáčika, ktorý im prelietava nad hlavou.

Záverom si dovoľujeme obnoviť myšlienky a návrhy z minulých rokov - je potrebné a aktuálne zlepšiť informovanosť verejnosti o problémoch našich lesov, skvalitniť výchovu a vzdelávanie mládeže základných a stredných škôl k ochrane prírody, lesa a ži-votného prostredia. V súvislosti s prechodom kompetencií na vyššie územné celky zriadiť regionálne prírodné centrá, v ktorých by pracovali odborníci, ktorí sa venujú lesníckej práci s verejnosťou, lesnícki pedagógovia. 
Kiežby si uvedené myšlienky a návrhy všimli kompetentní, ktorí môžu rozhodnúť...

 

Mgr. Milan Čillík
ÚVVP LVH SR Zvolen