Pred 80 rokmi padla najtragickejšia lavína na našom území 
Na správnej strane osudu

          V ten deň panovalo počasie, keď aj psy majú nárok ostať doma. Víchrica už niekoľko dní vymetala snehom hrebene a vytvárala na nich neobvykle mohutné previsy. Snehu bolo tej zimy všade veľa. Vedelo sa, že jeho množstvo už na viacerých miestach prekročilo kritickú hranicu. Aj obyvatelia domcov, ktoré stáli na konci Hornojeleneckej doliny si nebezpečenstvo dobre uvedomovali a na noc odchádzali spávať k nižšie bývajúcim príbuzným. Boli by určite išli aj v ten večer, no víchrica natoľko zosilnela, že už len vyjsť z dverí bola odvaha. A tak ostali. Veď len dnes... 
          Ktovie, čo za sudičky stáli Benjamínovi Strmeňovi pri kolíske, no musela to byť dobrá fajta. Sľúbili mu, že v osudových chvíľach života ho vždy pridržia na tej správnej strane. A neraz sa tak aj stalo. Prvý krát práve v ten smutno pamätný večer. Keď tlaková vlna lavíny rozmetala o pol desiatej tri drevené domce na kúsky, kolíska štvormesačného Benjamína putovala v tej bielej mase zázračnou trajektóriou. Inak to veru ani nemohlo byť, veď niektoré z 18 obetí vyhrabali z pod 35 metrov vysokej hory snehu až o niekoľko týždňov, no malý Benjamín v nej pobudol len štyri hodiny. A nadovšetko - živý ! Pomohla mu k tomu drevená lata spriečiaca sa nad zasypanou kolískou i to, že zaplakal v pravej chvíli...


 

          Pán Strmeň, v lavíne, ktorá v 1924 - tom zasypala časť osady Rybô zahynulo aj päť vašich súrodencov. Kto vás to vtedy z pod snehu vlastne zachránil ? 

          Tak, toto by som aj ja rád vedel ! Hlásili sa k tomu neskôr viacerí, no kto to naozaj bol, to som sa nikdy presne nedozvedel. A asi to tak už aj ostane. Veď ja som už posledný z tých, ktorí tú lavínu prežili. Môj otec často spomínal, ako v ten večer musel ísť niekoľko krát zatvárať dvere, čo ich víchrica zakaždým roztvorila dokorán. A potom už len pamätal, ako zo snehu vyhrabával mamu a niesol ju na rukách do dediny. Lavína to musela byť obrovská. Snehu po nej ostalo v doline toľko, že v tom roku sa ani cez leto neroztopil a vozy so senom chodili cez snehový tunel.... Kolísku, v ktorej ma našli a ktorá ma vlastne zachránila mám dodnes odloženú. Je stará 150 rokov. 

 

          Akým smerom sa neskôr uberal váš život ?

          Na pôvodnom pozemku sme dom už nepostavili. Bolo to naozaj nebezpečné miesto, veď otca od neho aj pred tým odrádzali, no vtedy každý staval tam, kde mal svoju zem. Od štátu sme dostali nejakú podporu a tak v roku 1927 sme si kúpili tento dom v Jelenci, kde dodnes bývam. Otec bol lesný robotník. Od mlada som chodieval s ním robiť do hory. Denne sme spolu "postavili" aj 4 metre dreva. Robili sme od siedmej ráno do šiestej večer, v zime do štvrtej. Prerušila to však všetko vojna, kde som zažil kadečo... 

 

         Porozprávajte...

          V roku 1943 som narukoval k horskému pešiemu pluku, august 1944 ma zastihol vo Zvolene, kde sme prešli k povstalcom. Pri Kráľovej Lehote sa mi prihodilo niečo, čomu dodnes poriadne nerozumiem. Plazil som sa na prieskum, keď ma zbadal Nemec a namieril na mňa samopal. Ja som ten svoj mal tri metre od tela a bol mi teda koniec. Chlap mal vyše päťdesiat rokov, ja dvadsať. Chvíľku sa na mňa mieril a potom sa otočil a už sa na mňa viac nepozrel. Neviem, čo sa to v ňom vtedy pohlo, vari človek... Pri inej príležitosti sme boli pri prestrelke skrytí s priateľom za kopou hnoja. Ja mu hovorím - ležme tu do večera a potom prebehneme do lesa. Nedal si povedať a dostal to priamo do brucha, zomrel mi na rukách. Stretol som aj tých Američanov pod Veľkým Bokom. Nevedeli sme sa dohovoriť, no ukazujem im, že 2 kilometre za nami sú Nemci, aby tam neostávali a išli za mnou. Neposlúchli ma a vraj ich tam potom pochytali. Po potlačení povstania nás bolo pod Chabencom vyše dvetisíc. Prekĺzol som domov. Tam som mal tiež na mále. Skryli sme utekajúceho Rusa do perín. Ja som ledva stihol vybehnúť na pôjd a už boli Nemci u nás, že kde je ! "No, kdeže by bol, pod perinou..." hovorí mama a otvorí dvere do izby, kde Rus aj skutočne bol. Nemci vraj len kývli rukou a pobrali sa preč. Keby ho boli našli, už by sme sa tu asi dnes nerozprávali... Potom som sa opäť dal k armáde. Zažil som boje pri Strečne, kde sme dvaja odzbrojili 27 vzdávajúcich sa Maďarov. Hneď ich brali Rusi, kto vie ako skončili... Neskôr, vo Vyškove, som mal opäť veľké šťastie - chcel som sa skryť na latríne, no poslali ma preč, lebo ich tam už bolo plno. Neodišiel som ani 20 metrov, keď mína padla priamo na latrínu. Mňa len škrablo do brady, no z tých tam neprežil nik... V Holešove sme 7. mája 1945 zatlačili Nemcov, ale tí sa strašne bránili, ranilo ma vtedy do nohy a bol koniec. Dostal som aj vojnový kríž a mnoho iných medailí... 

 

          Vrátili ste sa po vojne k lesom ?

          V roku 1949 som vychodil horársku školu v Jelšave, ako účastník bojov som ju mohol absolvovať za jeden rok. Po jej skončení som nastúpil za technika výroby na závod do Bánoviec, ale ma to stále ťahalo domov. Po štyroch rokoch som sa dostal na lesný zvod do Banskej Bystrice. Tu som robil až do dôchodku, najskôr ako horár v Tureckej, neskôr vedúci polesia na Motyčkách a napokon ako ťažbový technik na Starých Horách. 


          Čo vám pripadalo na lesníckej práci najťažšie ?

          Nuž, ľudia. Najmä ak veľa pili, čo bývalo dosť často. Robotníci radi zaplatili horárom pálenku a bývali s tým potom problémy. Musel som byť na nich aj tvrdý, lebo by som prišiel o miesto. Ale nedalo sa vždy len prísne, bolo treba aj kadečo odpúšťať, úlohy boli vysoké a ľudí málo. Napokon, s ľuďmi najviac dosiahnete po dobrom ...

          Pán Strmeň, práve včera ste oslávili 80 rokov a zdá sa, že elán vám môže závidieť aj nejeden oveľa mladší. Azda tajomstvo vašej energie skrývajú trofeje, ktoré sú tu všade okolo nás ?

          Celý život som športoval. Behával som za štátne lesy na bežkách i bez nich. Bielu Stopu SNP som vyhral 13 krát a nikdy som nebol horší ako tretí. Mám vyše 300 pohárov a medailí z rôznych podujatí. Raz to možno aj spočítam... Behám pravidelne aj dnes, akurát, že už v kategórii nad 75 rokov. Aj vám poviem, že sa na mňa mnohí hnevajú, keď prídem na preteky, hneď mi vyčítajú - zase ideš vyhrať !? Ale nie vždy vyhrám, niekedy to "prepálim" a nedôjdem. Ako napríklad na košickom maratóne. Ale to patrí k športu. Behám aj v lete, päťdesiatky, alebo do kopca na Borišov, či na Devínsku Kobylu. Asi niet u nás pretekov, kde by som nebol, na mnohých držím aj traťové rekordy... 

          No, vy musíte byť z ocele chlap. Aj otec bol taký ako vy ? 

          Bol. Keď sme spolu kosili nevedel som sa mu nikdy vyrovnať. Jediné, čo muselo byť bol špiritus. Keby mu ho mama na pole nedoniesla s obedom, veru by ďalej nerobil. Ale, ak si ho rozrobil za deci - dva, robil ako lev. Dožil 89 rokov, ešte hodinu pred smrťou si halušiek dobre zajedol...


          Aká je vaša športová životospráva ?

          Najradšej mám mäso, bôčik, halušky už pomenej. Víno si vypijem, ale s mierou. Keď sa s kamarátmi zídeme litrík im zaplatím. Nikdy som sa však neprejedal, teraz mám 64 kilogramov, v živote som nemal pri výške 169cm viac ako 69 kg.


          A čo pani manželka, podporuje vás v športe ?

          Nikdy mi nebránila. Naopak. Vždy keď prídem z pretekov vyzvedá sa, ako bolo. Ja sa obyčajne zatvárim smutne - že nanič. Ale ona už moje žartovanie pozná a hľadá v taške pohár alebo medailu. A väčšinou aj nájde...

 

 

          V piatok 6. februára 2004 uplynie od pádu tragickej lavíny z Krížnej rovných 80 rokov. Z iniciatívy nášho podniku sa v tento deň uskutoční v obci Staré Hory v spolupráci so Strediskom lavínovej prevencie v Jasnej seminár na tému "Hory a lavíny". Pripomenieme si tu nielen tragickú udalosť onej noci, ale aj význam lesa pre ochranu životov a majetku pred "bielou smrťou". Čestným hosťom seminára bude pán Benjamín Strmeň. Privítame tu aj zástupcov ochrany prírody, lesníckeho výskumu, školstva a horskej služby, pričom sa spoločne pokúsime poodhaliť súvislosti tohoto ničivého prírodného javu. Pretože lavíny padajú stále... 
          Účastníci konferencie navštívia aj pamätný kríž na mieste tragédie, ktorý v súčasnosti obnovujeme pomocou Závodu lesnej techniky. Predstavíme tu tiež projekt Symbolického cintorína obetiam Veľkej Fatry, ktorý vznikne na mieste pádu lavíny aj s našim prispením. "Mŕtvym na pamiatku, živým na výstrahu". A verejnosti na vedomie, že činnosť lesníkov je naozaj všestranná... 

Text a foto: Ján Mičovský