Pred 80 rokmi padla najtragickejšia lavína na našom území
Na správnej strane osudu
V ten deň panovalo počasie, keď aj psy majú nárok ostať doma. Víchrica už niekoľko dní vymetala snehom hrebene a vytvárala na nich neobvykle mohutné previsy. Snehu bolo tej zimy všade veľa. Vedelo sa, že jeho množstvo už na viacerých miestach prekročilo kritickú hranicu. Aj obyvatelia domcov, ktoré stáli na konci Hornojeleneckej doliny si nebezpečenstvo dobre uvedomovali a na noc odchádzali spávať k nižšie bývajúcim príbuzným. Boli by určite išli aj v ten večer, no víchrica natoľko zosilnela, že už len vyjsť z dverí bola odvaha. A tak ostali. Veď len dnes... |
Pán Strmeň, v lavíne, ktorá v 1924 - tom zasypala časť osady Rybô zahynulo aj päť vašich súrodencov. Kto vás to vtedy z pod snehu vlastne zachránil ?
Akým smerom sa neskôr uberal váš život ? Porozprávajte... V roku 1943 som narukoval k horskému pešiemu pluku, august 1944 ma zastihol vo Zvolene, kde sme prešli k povstalcom. Pri Kráľovej Lehote sa mi prihodilo niečo, čomu dodnes poriadne nerozumiem. Plazil som sa na prieskum, keď ma zbadal Nemec a namieril na mňa samopal. Ja som ten svoj mal tri metre od tela a bol mi teda koniec. Chlap mal vyše päťdesiat rokov, ja dvadsať. Chvíľku sa na mňa mieril a potom sa otočil a už sa na mňa viac nepozrel. Neviem, čo sa to v ňom vtedy pohlo, vari človek... Pri inej príležitosti sme boli pri prestrelke skrytí s priateľom za kopou hnoja. Ja mu hovorím - ležme tu do večera a potom prebehneme do lesa. Nedal si povedať a dostal to priamo do brucha, zomrel mi na rukách. Stretol som aj tých Američanov pod Veľkým Bokom. Nevedeli sme sa dohovoriť, no ukazujem im, že 2 kilometre za nami sú Nemci, aby tam neostávali a išli za mnou. Neposlúchli ma a vraj ich tam potom pochytali. Po potlačení povstania nás bolo pod Chabencom vyše dvetisíc. Prekĺzol som domov. Tam som mal tiež na mále. Skryli sme utekajúceho Rusa do perín. Ja som ledva stihol vybehnúť na pôjd a už boli Nemci u nás, že kde je ! "No, kdeže by bol, pod perinou..." hovorí mama a otvorí dvere do izby, kde Rus aj skutočne bol. Nemci vraj len kývli rukou a pobrali sa preč. Keby ho boli našli, už by sme sa tu asi dnes nerozprávali... Potom som sa opäť dal k armáde. Zažil som boje pri Strečne, kde sme dvaja odzbrojili 27 vzdávajúcich sa Maďarov. Hneď ich brali Rusi, kto vie ako skončili... Neskôr, vo Vyškove, som mal opäť veľké šťastie - chcel som sa skryť na latríne, no poslali ma preč, lebo ich tam už bolo plno. Neodišiel som ani 20 metrov, keď mína padla priamo na latrínu. Mňa len škrablo do brady, no z tých tam neprežil nik... V Holešove sme 7. mája 1945 zatlačili Nemcov, ale tí sa strašne bránili, ranilo ma vtedy do nohy a bol koniec. Dostal som aj vojnový kríž a mnoho iných medailí...
Vrátili
ste sa po vojne k lesom ?
Pán Strmeň, práve včera ste oslávili 80 rokov a zdá sa, že elán vám môže závidieť aj nejeden oveľa mladší. Azda tajomstvo vašej energie skrývajú trofeje, ktoré sú tu všade okolo nás ? No, vy musíte byť z ocele chlap. Aj otec bol taký ako vy ?
|
|
V piatok 6. februára 2004 uplynie od pádu tragickej lavíny z Krížnej rovných 80 rokov. Z iniciatívy nášho podniku sa v tento deň uskutoční v obci Staré Hory v spolupráci so Strediskom lavínovej prevencie v Jasnej seminár na tému "Hory a lavíny". Pripomenieme si tu nielen tragickú udalosť onej noci, ale aj význam lesa pre ochranu životov a majetku pred "bielou smrťou". Čestným hosťom seminára bude pán Benjamín Strmeň. Privítame tu aj zástupcov ochrany prírody, lesníckeho výskumu, školstva a horskej služby, pričom sa spoločne pokúsime poodhaliť súvislosti tohoto ničivého prírodného javu. Pretože lavíny padajú stále...
|
Text a foto:
Ján Mičovský