Michal Spišiak

Pod hoľou sviece horia

 

V doline vládne tíš, lesom neznie
reč sekier, zavýjanie píly,
nepočuť hlas dlhočiznej rizne,
kde bežne metrovica kvíli.

Mlčí aj kameň, torzo domčeka,
zašlý základ už nemá brata,
zmietol ho mocný blesk a v ňom
čas rubárov predčasne zrátal.

Namiesto domca pamätník stojí,
miesto rubárov údol prázdny,
na pamätnej doske až šestnásť mien
a v srdciach blízkych živé jazvy.

V obraze hrôzy desivý úder,
drúzganie stromov, žulových skál,
zodraté ruky, čo chcú z lavíny,
v bielobe smrť a v čierňave žiaľ.

Je marec, pod hoľou sviece horia
dráma jak by z mŕtvych vstala,
obrazom živých obete hory
moria viac, než smrtiace bralá.

Zroseným zrakom pohládzam stopy
lavín, rany preplakaných liet,
čačina smrekov ševelí žalmy
a jar s pietou rozosieva kvet.

 

 

        Autor venoval tieto verše pamiatke šestnástich lesných robotníkov a robotníčok z Pohorelej a Telgártu, ktorí 8. marca 1956 zahynuli v troskách drevorubačského domca v Kulichovej doline nad obcou Dolná Lehota, keď ich dočasný príbytok zasypala ničivá lavína, čo sa zosunula zo svahov Ždiarskej hole na južnom úpätí Nízkych Tatier.