O profesionalite, morálke a odvahe

Rozhovor vôbec nie marcový

 

 

      Podnikovou "top témou" posledných týždňov bolo určite menovanie nového generálneho riaditeľa. Hoci mená prihlásených do výberového konania neboli súčasťou žiadnej oficiálnej správy, neformálnymi kanálmi sa nieslo, že medzi sedemnástimi záujemcami o najvyšší podnikový post je aj jedna žena. Vraj technička z lesnej správy. Trocha neobvyklá kombinácia, ktorá by v prípade úspechu predstavovala kariéru priam raketovú. Kto je táto kolegyňa ? Aké motívy ju viedli k tomuto iste nie každodennému rozhodnutiu ? Bol to len ležérny pokus, alebo dobre premyslený krok ? Či je za tým ambicióznosť kohosi uboleného... Odpovede na tieto otázky sa mi začali odvíjať v prvý marcový utorok, keď som vstúpil do zelenkavej historickej budovy na tornaľskom námestí. Odštepný závod Revúca tu má sídlo dvoch lesných správ - šafárikovskej a stárňanskej. Práve v tej prvej už dvanásť rokov pracuje Ing. Beata JURÍČKOVÁ, samostatná technička pre pestovnú činnosť.
       Kým si pani pestovateľka vyberá zo skrine čižmy, letkom sa rozhliadam po kancelárii, ktorej dominuje zaujímavý polookrúhly stôl. Na stenách visia zarámované fotografie koňov a perovky s londýnskou tematikou. Pekne potiahnuté staré kreslá. Kvety. Dobrý dojem z kancelárie však zakrátko zatieni čosi, čo je treba priznať hneď v úvode. Kolegyňa Juríčková je pôsobivá spoločníčka. Príjemná, kultivovaná a - načo tajiť - i pekná. A ako by to nestačilo, jej otvorená a racionálna argumentácia od prvej chvíle naznačuje, že rozhovor to bude naozaj zaujímavý. Ale to už kráčame kašovitým snehom plytkým údolím Dolinky smerom k almášskej lúke...

 

        Pani inžinierka, kde sú korene vášho rozhodnutia vyštudovať lesníctvo ?

        Na gymnáziu som mala najbližšie k biológii a ešte viac k matematike. Táto kombinácia ma priviedla k vážnemu úmyslu študovať genetiku. Mamka, ktorej energiu som asi zdedila, však vo mne videla budúcu učiteľku. Otec, elektrikár, má dve veľké lásky - históriu a poľovačku, a ten zase chcel mať zo mňa lesníčku. Rodičia mi dali veľmi veľa a ja som naozaj nevedela ako sa rozhodnúť. Nebudete mi veriť, ale ako matematik som to vyriešila úplne iracionálne...

 

???

        ...do klobúka išli lístky s tromi školami - pedagogickou, lesníckou a genetikou. Keď som prvý krát vytiahla lesnícku, mamka to odmietla uznať a hovorí "ťahaj ešte raz". Keď sa však tento výsledok náhodného výberu opakoval ešte dva krát bolo rozhodnuté.

 

        Takže predsa len zvíťazilo otcovo poľovníctvo ?

        Poľovníctvo ani nie, otec síce trávi v lese veľa času, no je to najmä estét, ktorý má krásnu poľovnícku izbu a strieľa len veľmi zriedkavo. Ja som v tomto asi po ňom, hoci mám kompletnú poľovnícku výbavu, už nedokážem strieľať na zver, pohľad na niekoľko vlastných úspechov mi totiž nebol zdrojom radosti, ale smútku. Lesníctvo však nie je poľovníctvo. Dnes po 12 ročnej praxi viem, že som sa rozhodla dobre. Od skončenia školy stále pracujem, okrem materskej dovolenky, na správe v Tornali ako pestovateľka. Prešla som tu aj veľmi tvrdými časmi, ale dnes práve im vďačím za to, že svojej práci i ľuďom rozumiem. Niekedy sa stretám s tými, ktorí mi kedysi mohli a mali v začiatkoch pomôcť a ja im v duchu úprimne ďakujem. Vďaka ich neochote, či skôr neschopnosti, som musela vyrásť. Nikdy som neznášala polovičaté riešenia a som zvyknutá veci dokončovať. Práve preto ma dnešný stav lesníctva a najmä nášho podniku naozaj hnevá. Áno, tam je aj dôvod mojej účasti na konkurze na generálneho riad

iteľa. Vedela som, že veľa šancí nemám, ale nemohla som sa neprihlásiť. Myslím, že keď človek berie veci čestne, nemôže mať s takýmto rozhodnutím zásadný problém. Jedno-ducho viem, že nestačí veci kritizovať, treba ich riešiť. Nech to nik neberie osobne, ale riešiť by ich mali čestní ľudia s čistými rukami.

 

        V čom spočíva vaša nespokojnosť s podnikom ?

        Je toho naozaj veľa. Pozrite sa len na to koľko mladých šikovných ľudí od podniku odišlo ! Prečo asi ? Napríklad pre systém odmeňovania, ktorý je podľa mňa strašný. Mám tu mladého kolegu, ktorý je vynikajúci lesník s mimoriadne náročným obvodom, no vďaka svojmu veku zarobí toľko, že ozaj len láska k lesníctvu ho tu môže ešte držať. Čo to je za skamenený tabuľkový systém, ktorý neumožňuje takéhoto človeka prime-rane zaplatiť ?! Čo je to za systém, ktorý ma oberá o moje peniaze ?! Robím si svoju prácu dobre, to mi verte, náklady v pestovaní znižujem na hranu, a ja mám prémiový ukazovateľ hospodársky výsledok závodu. Ako ho mám ovplyvniť ? Samozrejme, závod dva krát za sebou nevyjde a ja mám zakaždým po prémiách ! A možno práve kvôli niekomu, kto sa o nesplnený výsledok pričinil oveľa viac, ako ja a pre ktorého sú prémie len vreckovým na prilepšenie. Pre mňa nie sú, ja nekradnem ! Myslím, že náš podnik doteraz spal a teraz to bude trocha bolieť. Zrazu sú všetci zhrození, že generálnym riaditeľom lesov bude akýsi ekonóm. No ja sa pýtam, kde je náš karierny systém, ktorý by na každú pozíciu pripravoval schopných ľudí, ktorí postupujú len vďaka svojim pracovným výsledkom ?! A ktorí sú špeciálne pripravovaní na konkrétne funkcie ! Prečo by absolventi lesníckych škôl nemohli následne študovať ekonomiku a právo ? Mohli a mali by. Potom by sme mali vlastných špičkových ľudí, ktorí by nedopustili, aby si náš podnik pohadzoval kadekto ako lodičku. A potom by sa ani nemohla nejaká pestovateľka uchádzať o post ge-nerálneho riaditeľa. Viete, keď som sa dozvedela výsledok konkurzu otvorila som na správe fľašu šampusu a kolegom vravím, že pripíjam na nového generálneho riaditeľa. Prekvapene pozreli, že či na mňa. Nie hovorím, vyhral nejaký pán Vinš, nepoznám ho, ale prajem mu všetko dobré, bude to potrebovať. Viete náš podnik ostal veľa dlžný práve mladým a verím, že teraz sa to pohne. Jednoducho chcem pracovať vo výkonnej firme, chcem v nej primerane napredovať a chcem v nej samozrejme aj dobre a poctivo zarábať. Ak to nebude možné odídem...

 

        Ako vaše rozhodnutie ísť do výberového konania prijalo najbližšie okolie ?

        Manžel je tiež lesník, otvorene som sa ho spýtala, či ma bude v prípade hypotetického úspechu podporovať. Sľúbil, že bude. Horšie to bolo s dcérkou, ktorá na môj prípadný odchod do Bystrice zareagovala radikálnym - nie ! Zaujímavé boli reakcie kolegov, som rada že ma mnohí úprimne podporili. No, a tí čo im úsmevy trocha skysli ma vôbec nemrzia.

 

        Prepáčte, zmením trocha tému, prerezávka ktorou práve prechá-dzame sa mi vidí slabá...

        No, je to tak trochu aj optický klam, lebo bola urobená pred tromi rokmi, ale v podstate máte pravdu. Tu niet najmenší dôvod zasiahnuť do podúrovne, ktorá tak či tak odíde. Je to samý hrab a cer. Zásah do úrovne je, vzhľadom na to, že borovica potrebuje trvalý zápoj tiež primeraný. Dovoliť si tu viacej nemôžeme. Preto v takýchto ne-kvalitných porastoch zakazujem minúť viac ako 1.500 Sk na hektár. Nie, že by som si tu nevedela predstaviť väčšiu intenzitu, ale ak chcem vyjsť s plánovanými priemernými nákladmi správy, tak to tu musí stačiť. Práve len toľko, aby som pred kontrolou obstála. Takýto postup mi zase dovolí urobiť poriadnu prerezávku tam, kde to má zmysel a kde sa raz vložené náklady aj vrátia. Tam dávam aj 4.500,- Sk miezd na hektár. Vidíte, musím tu ísť aj na hranu povoleného, ale obhájim si to. Od nového lesného zákona by som vyžadovala, aby mi dal väčšiu voľnosť pri rozhodovaní. Jednoducho by ma nemal tlačiť do prác, ktoré sú ekonomicky neúnosné a biologicky nie nevyhnutné. Ak sa raz pozriem na materské porasty a vidím, že tu borovica nikdy nerástla, tak nech mi nový zákon dovolí pestovať hrab a netlačí ma do povinných percent hlavných drevín. Viete, vždy svojím lesníkom hovorím, aby pri robote rozmýšľali ako na svojom. Tak by však mal každý v štátnych lesoch.

 

        Zdá sa vám, že to tak nie je ?

        Veru nie. V našom podniku majú ešte stále mnohí neschopní dobrý život. Najmä ak sa obklopia tými, čo dokážu za nich potiahnuť. Pozrite, ja som vždy študovala na samé jednotky, na vysokú školu som mohla ísť bez príjimačiek, skončila som s červeným diplomom, svojej robote poriadne rozumiem, keď treba dokážem so svojimi robotníkmi pracovať tak, že si nestíhajú utrieť pot z tváre, a čo z toho mám ? Keby som nebola v lesníckej komore, tak z Tornale nevytiahnem päty, ako je rok dlhý. Lesníctvo je chlapské povolanie, voľakedy som bola rozhodnutá všetko zvládnuť tak ako muži, časom som zistila, že to celkom nejde, ale aj tak mi vadí, že žena sa tu tak ťažko presadzuje. Keby som bola mužom, nerobila by som dvanásť rokov stredoškolskú funkciu, ktorá ma už fakt nemôže uspokojovať.

 

        Azda nám vo vzťahu k ženám chýba viac všímavosti, či aspoň obyčajnej galantnosti ?

        Viete, ak sa muž džentlmenom nenarodí, tak sa ním už neskôr asi ťažko stane. Ja mám ľudí rada, som veľmi otvorená, ale i to si niektorí nevhodne vysvetľujú. A predsa je to všetko tak jednoduché - nepozerajme sa kto je kto, ale kto čo a ako robí. A čo sa týka žien mali by ste si nás viacej ceniť. Nie kvôli ženskosti, ale čisto z racionálnych dôvodov. Dokážeme s hodnotami citlivo narábať, doma i v práci. Ak raz nemám peniaze na všetko potrebné, musím sa rozumne rozhodnúť čo je najnutnejšie a len to urobiť. Ale to potom poriadne. Nie sme takí bohatí, aby sme si mohli dovoliť urobiť všetko a lacno...

 

        Pani inžinierka, ako na správe vykonávate pestovateľské práce, vlastnými, či dodávateľsky ?

        Od tohto roku sme prešli na plný dodávateľský systém. Vyberali sme z troch záujemcov, pričom som mala požiadavku, aby naše ženy zamestnali na šesť mesiacov. Ale aj tak nie som celkom spokojná. Myslím, že tento krok bolo treba zladiť aj s počtom technických zamestnancov. Veď teraz je to už len otázka času, kedy sa jasne povie, že niektorých nás netreba. Ja by som to riešila koordinovaným odchodom robotníkov a THZ tak, aby sa mohli spoločne podnikateľsky uchytiť a nepúšťať zbytočne tieto miesta cudzím. Dobrého lesného robotníka, či technika, žiadny podnikateľ tak ľahko nenájde.

 

        Ako sa vám osobne pracuje na tomto národnostne pestrom území ?

        Pozrite, ja mám maďarskú národnosť, mamka pochádza zpod Ďumbiera, z obce Bystrá, otec je Maďar, manžel Slovák, ten keď pracoval ako lesník vozieval našou škodovkou do roboty Cigánov, no povedzte, má cenu sa zaoberať tým, kto tu má akú národnosť ? Dôležité je aj tu iba jedno - aký ste človek. Napríklad dva krát týždenne učím na tunajšom reedukačnom ústave predmet lesná výroba a mám tam veru pestrý výber žiakov. Niektorých ani väzenie neobíde a myslíte si, že sú to len preto zlí ľudia ? Ani zďaleka, aj tam treba vidieť v každom najprv človeka. Ak niekto nevie, tak mu treba pomôcť, no ak niekto nechce hoci mu pomôcť chcete, tak nech ide od toho. Moji lesníci by vám vedeli o tom povedať, vtedy dokážem byť zlá. Keď som preberala pestovateľku povedala som im, neukazujte mi čo máte na obvode dobré, chcem vidieť to čo nejde. Nie, ani ja nemám hotové riešenia v rukáve, ale ak sa o veciach otvorene jedná dá sa veľa urobiť. Ľudia si na to u mňa už zvykli a vedia, že môžu kedykoľvek za mnou prísť, len mi musia pozerať do očí. Úprimne neznášam, ak sa mi niekto pohľadom vyhýba...

 

       Vyhýbať sa pohľadu inžinierky Juríčkovej nie je dôvod. Pozerá sa svojimi úprimnými očami na svet priamo a priateľsky. Iste, nemusíme s touto zaujímavou ženou vo všetkom súhlasiť, jej názory však nútia k zamysleniu. Vyslovila ich odvážne a možno aj za iných, ktorí v našom podniku tiež poriadne pracujú, statočne žijú, len im chýba sila verejne sa prejaviť.
        Otvoreným pomenovaním a rie-šením svojich slabín žiadna firma nemôže stratiť. Naopak, dokážu to len tí životaschopní. Potrebujeme ísť dopredu a jediná cesta, ako spoločne zvládnuť úskalia doby a nestratiť pri tom sebaúctu sa volá profesionalita, morálka a odvaha. Nespytujte sa preto, čo to vlastne tá Juríčková povravela.
        Spytujte sa seba.

 

Text a foto: Ján Mičovský