Vo Veľkej nad Ipľom majú dvadsaťmiliónový strom
Výstrel

 

             „...zrazu padla rana. Zem sa zdvihla a udrela ma celou silou. Odletel som z cesty. Mozog  však nedostal žiadne hlásenie, bolo to všetko prirýchle. Až keď začal Švajčiar  kričať -  ‚bože čo som to urobil za tridsať rokov sa mi nič také nikdy nestalo‘ – došlo mi, že som postrelený. Noha ležala vykrivená nad členkom v čudnom uhle.  Švajčiar ju  začal zúrivo naprávať, v zápätí sa však zložil v mdlobách vedľa mňa. Kriesil  som ho plieskaním po tvári. To sa zase nepáčilo Švajčiarovmu psovi, ktorý po mne zlostne skočil. Nato Švajčiar precitol, a aby psa odo mňa odlákal, hodil mu svoj klobúk.  Predstav si tú neskutočnú situáciu - krv sa mi leje cez nohavice, Švajčiar vedľa mňa nepríčetne narieka a  jeho pes behá bláznivo s klobúkom okolo nás...  Nohu som si napokon sám stiahol opaskom nad kolenom a Švajčiar ma potom vliekol na chrbte asi päťsto metrov k autu. Keď sme prišli k môjmu wartburgu, začal opäť jojkať, že on veru ešte v živote také auto nešoféroval. Tak som sa posadil za volant, pravou nohou som ovládal brzdu a spojku, Švajčiar pridával plyn... Potom už  veľa nepamätám, až keď primár na lučeneckej chirurgii vyriekol ortieľ – amputovať !“

            21. október 1996 má Ing. Janko Bodnár, lesník z lesného obvodu Bagľaš, uložený v priečinku, ktorý sa zmazať nedá.  Celý ten deň začal akosi nešťastne...

Ako ?

 

Zo Švajčiarska prišla na závod do Lučenca poľovať skupina poplatkových hostí. Ubytovaní  boli na chate neďaleko Jelšovca už niekoľko dní. Bol som dohodnutý, že v pondelok privediem jedného z nich – Hansa – k muflónovi.  Chcel silného, no nie z obory, ale z voľného chovu. Keď som  prišiel na dohodnutú hodinu ráno o pol šiestej na chatu, nebol ešte pripravený, lebo zaspal. Nervózne pobiehal a zo dva krát sa po čosi vracal do chaty. Najprv mojim autom a potom pešo sme v podstate naisto prišli k čriede muflónov. Napočítal som tam čosi okolo 36 kusov.  Kľakol som si na ľavé koleno pred neho a ukázal na vhodného barana. Skupina dačo zavetrila a  kus odbehla. Hansova kozlica 7,5 x 62 však musela ostať  nezaistená...  Či v zápätí  kohútikom potiahol Hans, či pes alebo konár, to už nik nezistí... Guľa mi vletela do lýtka kľačiacej nohy zozadu, úplne prerazila píšťalu i ihlicu a veľkou dierou vyletela von. Kostičky, ktoré nevyleteli s ňou boli na kúsky. Zvyšok nohy držal len na šľachách. Cestou do nemocnice  sme odkázali na závod čo sa stalo, s prosbou, aby mojej manželke, nič nevraveli. Ale deň to bol cely zakliaty - telefón zdvihla práve moja manželka, ktorá v ten deň zaskakovala za sekretárku. „Ktorého horára to postrieľali...?!  No, Janka Bodnára...“  V nemocnici bola spolu s riaditeľom skôr ako ja. Všetci tam prosili, aby nohu neodrezali, a  tak sa doktori pokúsili o nemožné. Po siedmych operáciách sa im to zázračne aj podarilo. Tri  roky mi rúbali z panvy chýbajúce kosti a rezali kožu zo stehien. Na olympiádu už isto nepôjdem, no chodiť chodím...

 

Namieste činu: Takto som tu kľačal, keď padol výstrel...

Všetko má rub a líce - vraj si pri finančnom odškodnení neobstál  najhoršie...

 

Nuž, neviem,  či by sa so mnou niekto menil...  Faktom však je, že Hans mal uzavretú poistku z ktorej mi vyplatili náhradu vo výške na naše pomery vskutku neobvyklej. Aj to však bola dlhá tortúra, pretože švajčiarska poisťovňa naše papiere neuznala a tak som  musel chodiť k ich doktorovi do Viedne. Ten však prípad uzavrel jasne. Boli to vraj tri okolnosti, ktoré mi zachránili nohu – odbornosť, odolnosť a prozreteľnosť... Napriek tomu Švajčiari kadečo vymýšľali, aby nemuseli platiť. Hlavne sa pokúšali dokázať moju spoluvinu. O pomoc som požiadal aj nášho zástupcu pri medzinárodnom súde pre ľudské práva. Napokon pricestoval do Bratislavy sám riaditeľ švajčiarskej poisťovne a prípad sa konečne uzavrel. Ani nás tá kopa peňazí veľmi nepotešila, veď vymeň navždy zdravie za peniaze a skús sa z toho úprimne radovať... Ale musí byť dobre tak ako je, veď stačilo pár centimetrov a guľa by neletela do nohy, ale vyššie ! Peniaze sme investovali do rodinného domu, ktorý stojí len 2 km od miesta nešťastia.

 

 

S manželkou ste obidvaja zvolenskí absolventi, aký bol  váš doterajší lesnícky životopis   ?

 

Keď sme sa po troch rokoch na nitrianskej pobočke Lesoprojektu prejedli taxátorského chlebíka  a  našu malú  Agátu sme už nechceli vídavať len cez víkendy, začali sme si hľadať miesto na usadenie. Ja som z východu, manželka zo západu a tak nám „stredová“ ponuka z Lučenca prišla celkom vhod.  Manželka začala na závode ako ekonómka, pestovateľka, odbytárka  a od roku 1991 pozemkárka, čo jej zostalo dodnes. Ja som za ten čas bol na správe ťažbárom, pestovateľom i  lesníkom. Teraz som na invalidnom dôchodku, no robím na štyroch malých lesných majetkoch hospodára, a tak si kontakt s profesiou udržujem. Druhá dcérka študuje strednú lesnícku, spolu sme si založili takú cvičnú  lesnícku firmu, aby po skončení školy nezostala bez zamestnania.

 

 

Neodpadlo ti po tom nešťastnom dni poľovníctvo od srdca ?

 

Ani trocha, stále aktívne  pracujem aj v miestnom poľovnom združení. Ale aj pred tým, keď som ešte nemohol takmer vôbec chodiť, manželka ma často odviezla do lesa, statočne vytrepala na posed, aby potom v noci  po mňa zase prišla. Dodnes na to s dojatím spomínam, vedela ona dobre, že les a poľovačka je mojim životom...

 

 

 

Zdá sa teda, že napriek ťažkému úrazu si celkom spokojný človek. Zostali ti  všetky lásky – rodina i poľovačka  -  máš krásne dcéry, celkom úspešne si sa vrátil do lesníckeho života, tuším ti ani peniaze nechýbajú...  Možno práve vďaka tomu, že si relatívne zabezpečený si dovolíš hovoriť otvorenejšie, ako ostatní...

 

Čo máš na mysli ?

Skamenených 20 miliónov rokov

Tvoje nedávne vystúpenie na oblastnej lesníckej komore. Vraj si ním mnohých zaujal... 

 

Možno zaujal, možno aj pohneval, v každom prípade to bolo úprimné, neštylizované, hoci asi viac emotívne, ako by som si prial. Dianie v lesníctve však vnímam naozaj citlivo a veľa vecí ma dnes bolí. Na komore sa veľa hovorilo o, podľa mňa, nepodstatnom  preklade jej názvu do iných jazykov, no skutočnosť, že lesníctvo sa ocitlo v zložitej  situácii sa na rokovaní zjavila len okrajovo. Akoby sme nechceli vidieť, že pojem lesník sa dnes takmer stal synonymom neporiadku a zlodejstva. Za uniformu sme sa začali hanbiť a preventívne ju radšej ani neobliekame. Kde inde ako na komore by sa malo o tom jasne hovoriť ?!  Komora má predsa brániť záujmy lesníkov a  nemyslím, že v tomto smere urobila všetko čo mala. Asi tam treba hľadať aj príčiny nízkej účasti lesníkov, veď z  500 členov sa zišlo len asi 300. Preto som aj povedal, že ak by to takto malo pokračovať, tak najbližšie aj ja len pošlem členské a nebudem sa osobne obťažovať. Po mojom vystúpení ma mnoho kolegov, bývalých učiteľov z fakulty i neznámych prišlo potľapkať po pleci... Možno, radšej keby boli tiež vystúpili...

 

 

Buďme však spravodliví, komora môže byť len taká, aké je jej členstvo. Okrem toho, problémy, ktoré spomínaš nesúvisia všeobecne s lesníctvom, ale najmä s podnikom štátnych lesov...

 

...ale to je strašne nespravodlivé, veď väčšina sú čestní odborníci. Škoda, že sme v podniku nedokázali zachytiť vývoj. S jeho transformáciou sme mali začať už dávno a sami. To, čo sa udialo pred štyrmi rokmi pri vzniku LSR bol skôr boj o sídla závodov, ako snaha o skutočnú reformu. Jedným z dôsledkov je dnes prezamestnanosť, ktorú nemožno nevidieť. Prepásli sme ten správny okamih a dnes o transformácii nerozhodujú lesníci... Pritom o les sa staráme dobre, nepritvrdili sme však v ekonomike a nevyužili možnosti, ktoré sme nepochybne mali. Napríklad dodávateľský spôsob prác mal byť dominantný už dávno. Namiesto toho, aby sme podporovali vytvorenie dodávateľských skupín z vlastných zamestnancov, radšej sme týchto neefektívne držali a trh neraz pustili diletantom... Veľa vecí mohlo a malo byť inak, to si treba poctivo  priznať... 

 

V istom období si často, ako starosta Veľkej nad  Ipľom, vystupoval  v médiách....

 

To bola v čase po úraze veľmi zaujímavá kapitola môjho života. Starostu som robil na pol úväzku, ale chcelo to celého človeka. V katastri obce sú bohaté ložiská štrkopieskov. Jedna záujmová skupina z Lučenca sa dostala podivne k pozemkom a začala na nich štrkopiesky ťažiť, a to dokonca bez povolenia obce. S tým sme samozrejme na zastupiteľstve nemohli súhlasiť a tak začalo prituhovať. Skúšali  kadečo – prosby  i  hrozby. Zverejnil som ich praktiky, a bolo o tom dosť i v televízii. Chvíľami mi už bolo kadejako, ale keď napokon videli, že ma nezastrašili, cúvli. Nikdy som nemal rád nečisté ťahy a ukázať, že sa bojím, to som nechcel ani za svet. Ale najväčšiu zásluhu na tom, že som to vtedy vydržal mala moja manželka, ktorá ma v živote doteraz vždy vo všetkom podržala.  V dobrom i zlom. Čo viac by som si už mohol želať...

 

 

          Veľká nad Ipľom sa pred časom dostala do médií aj v úplne inej súvislosti. Na tamojšom cintoríne sa nachádza strom, ktorého vek je približne  20 miliónov rokov. Je to unikátna skamenelina kmeňa, ktorý poslúžil v roku 1905 ako náhrobný kameň miestnemu farárovi. Bol som naň zvedavý, a tak sme tam s Jankom Bodnárom spolu zašli. Kameň je to iste pozoruhodný, ale – pravdu povediac - keby som nevedel, že jeho pôvod je taký zvláštny, asi by ma až tak nezaujal...  No, neraz to tak už býva, že skutočnú hodnotu na prvý pohľad nevidieť. Je preto dobre najprv sa dívať, popremýšľať a až potom robiť závery.

           A nemusí ísť práve o skamenený strom...

 Text a foto: Ján Mičovský