Na Ararate zaviala vlajočka Lesov Slovenskej republiky

26 dní v znamení polmesiaca

 

 LSR Na vrchole Araratu

      Výstup na Ararat som si vpísal do plánu životných cieľov kedysi na konci detstva. Možno to bol vtedy vplyv Dänikenových „Spomienok na budúcnosť“, kde populárny autor  tvrdil, že na svahoch tohoto kopca boli nájdené 6000 rokov staré zvyšky dreveného trámu, ktorého tvar pripomínal lodný kýl. Vraj biblický Noe a jeho slávna archa...  Tak či tak, bol to vtedy skôr sen ako plán. Turecko patrilo do iného sveta a ja som celkom úprimne veril, že do toho horšieho...

        Všetko však má svoj čas. Ten náš prišiel  pred dvomi rokmi, keď Turci začali výstupy na Ararat povoľovať. Ich ambasáda v Bratislave sa však ukázala ako ťažký oriešok. „Musíte čakať !“ znela dlhé mesiace veta, ktorej tón nedával veľa možností pokračovať v diskusii. Ale – dočkali sme sa !  Dokonca dupľovane. Z Ankary sme dostali priame pozvanie  vysokohorskej federácie a dva dni pred odchodom nám pani veľvyslankyňa  oznámila, že nám Turecko  udelilo mimoriadne výstupové víza.  Spolu s Ivanom Snopkom, programátorom zo Žiliny, ktorý na bicykli už obišiel kus sveta a zastal na nejednom končiari, sme sa tak koncom augusta ocitli v Dogubeyazite, orientálnom mestečku, ktoré leží  neďaleko kýženého  kopca. 

        Výstup na Ararat (5.165 m.n.m.) trvá tri dni. Z vyprahnutej roviny stúpame cez  pastierske osady. Všade len sucho a spraš. Čo to vlastne tie ovce a kozy popásajú ?  Každý kamenný dom je tu obklopený tehličkami zo sušeného trusu. Nerastie tu jediný strom, trusom sa bude v zime kúriť. Cestou hore sa osady i chodníky strácajú, pribúda balvanov  a hlbokých roklín.  Nocujeme  vo výške 3.200 m, v tábore, ktorý sa nazýva Yesil – Zelený. Asi preto, že tu  rastie niekoľko trsov trávy. Druhý deň je okolo nás všade už len kameň. Večer pred záverečným výstupom nám snehová víchrica láme stan, ktorý sme nestihli v skale poriadne upevniť. Hrmí. Úprimne sa bojíme. Ráno nás budí hukot kamennej lavíny. Vlastne nebudí, lebo o spánku sa  vo výške  4.200 m nedá veľmi hovoriť. Bolí ma hlava. Rozprávame sa o rodinách. Aj o šesťdesiatich hrozivo vyzbrojených vojakoch, ktorí nás sprevádzali až do prvého tábora.  „Nie, pane, žiadni Kurdi, to len ak by horskí teroristi...!“ Na vrchol vyrážame ráno o štvrtej. Svetlá „čeloviek“ sa opierajú o čierne čadičové balvany, chodníka takmer nevidieť. Očakávané problémy s dýchaním napodiv neprichádzajú.  Spolu s východom slnka vstupujeme na vrcholový ľadovec. Na kritických miestach sa naväzujeme na  fixné laná.   Pár minút pred deviatou sa mi do očí tlačia slzy. Nie, nie  je to od mrazu, ani vetra. Sen sa stáva skutočnosťou. Vidíme slnkom zaliate údolia Turecka, Arménska i Iránu. Aj takto vypadá šťastie. Fotografujeme sa s tureckými priateľmi, so slovenskou vlajkou i s podnikovou vlajočkou. Cesta nadol nám trvá dva dni a končí v dedinke Elikoy (20 ľudí, 2 domy, 1 prameň vody a aleja  30 mladých topoľov). Z korby nákladiaku vytrvale sledujem vzďaľujúci sa kopec. Magická hora.  Informácia o tom, že sme prví Slováci, ktorí na ňu vystúpili v nás vyvoláva márnivý pocit výnimočnosti.  No, ktovie...

        Tu niekde mala podľa mojich pôvodných predstáv cesta pomaly končiť. Nie však podľa Ivana. „Dáme  toľko peňazí za letenku a nespoznáme  Anatóliu !?“  Má pravdu. Vibramy, mačky a cepín vymieňame za horské bicykle, ktoré sme si doviezli so sebou.  Začína sa dlhá púť, ktorej teraz, po jej ukončení, zazlievam iba jedno  – zážitky, ktoré priniesla zatienili aj radosť z výstupu na Ararat !

        Na bicykloch si odkrútime v najbližších dňoch  950 km. Občas nás zvezie niekto stopom, nechýba  cesta loďou i na osloch. Kúpeme sa v najväčšom Tureckom jazere Van, ktoré mení farby, podobne ako oči slávnej vanskej mačky.  Jazero je silne zásadité, žije tu preto len jeden druh ryby. Vanské múzeum uchováva nepekné relikvie z  turecko – arménskeho vyvražďovania na začiatku XX. storočia, ale aj oveľa krajšie exponáty s klinovým písmom Urartskej ríše,  ktorá  tu prekvitala v 9. storočí pred n.l.

        Popri seldžuckých cintorínoch vytláčame bicykle na sopku Nemrut Daghi. Jej  kráter s priemerom 7 km sa vypína do výšky 3200 m. Dole sú nádherné jazerá. Tu mali nakrúcať Winnetua !  V studenom jazere plávame, v horúcom vykonávame celkovú hygienickú očistu. Už  bolo treba...!  Keby takýto kút existoval u nás, bude chránený šiestym stupňom ochrany prírody !  Tu však ani tabuľka. Iba tábor nomádov a ich stáda. Pri zaspávaní máme nad hlavou hviezdnu oblohu ohraničenú ostrou kružnicou krátera. Teda, takýto baldachýn nemajú v žiadnom „hiltone“ na svete...

Prví Slováci na Ararate

        Diyarbakir je  neformálne hlavné mesto tureckého Kurdistanu. Údajne najstaršie žijúce mesto sveta. Jeho mohutné 15 m vysoké 

a 3 m široké hradby sú vraj spolu s Čínskym múrom  jedinými stavbami viditeľnými z Mesiaca. Mesto sa za posledných 10 rokov  nechtiac prudko rozrástlo. Obyvatelia vojnou zničených kurdských dedín tu našli nútený domov. Vzťah Kurdov a Turkov je veľmi komplikovaný. Riešenie v podstate neexistuje. V Turecku niet reálnej sily, ktorá by  podporila kurdské nároky. Investovalo sa tu už  priveľa. Je tu aj ropa. Napriek nedávnej krvavej minulosti sa však počas celej cesty nestretávame ani s náznakom ohrozenia. Pred cestou cez Kurdistán nás vystríhali  turistické brožúry, ale aj samotní Turci, ktorí väčšinou túto časť svojej krajiny ešte nikdy nenavštívili. Keď som sa pred časom spytoval majiteľa cestovnej kancelárie Natourturist, pána Lehotského, špecialistu na netradičné zájazdy do celého sveta, či neplánuje cestu na Ararat, povedal mi, že do tak nebezpečnej oblasti nemá odvahu. Ako to však už býva, pravda je úplne opačná !  S takým záujmom a podporou, akú tu nachádzame sme sa ešte v živote na cestách  nestretli.  Je úplne jedno, či ide o Kurdov či Turkov. Všetci sú neuveriteľne láskaví. Ak niečo potrebujeme, tak nám to donesú, ak niečo hľadáme, tak nás tam odprevadia. Je to  ešte turistami  nepokazený svet. Napokon, za celý čas sme vo východnej Anatólii  cudzincov stretli  jediný raz - švajčiarsku dvojicu, tiež  na bicykloch.

        Cesta pokračuje. Vďaka bicyklom máme s krajinou a najmä s jej ľuďmi výborný kontakt. Spoločné raňajky z obrovského taniera v kruhu rodiny na brehu Tigrisu, či večera a nocľah na streche pohostinného domu (všetci tam v tej horúčave spávali vonku) neďaleko Eufratu, patria k zážitkom, ktoré žiadna cestovka nemôže ponúknuť. Dve slávne rieky nespomínam náhodou. V tejto kolíske civilizácie boli totiž kedysi lesy. Dnes po nich niet ani stopy. Naše ovešané bicykle sa v  páľave pohybujú len  pomaly. Nikde tu niet tieňa.  Celé kilometre ani kríček. Strašné, naozaj !

        Malebné mestečko Hasankeyf,  ktoré vypadá ako filmová kulisa pre biblický príbeh, sa má podľa našich informácií už čoskoro stratiť pod vodami novej priehrady. Miestni nás však ubezpečujú, že je to už inak. Pod tlakom svetovej mienky zmenila turecká vláda svoj radikálny postoj.  Chvalabohu, zničiť tento klenot  by bolo naozaj neodpustiteľné. Nečakaný útok psov neďaleko Hasankeyfu je však najhorším zážitkom celej cesty. Nepochybne som tu dosiahol svoj traťový cyklistický rekord...  Terasovitý Mardin pri sýrskych hraniciach je už  viac arabský, ako turecký. Keď si na trhu v Sivereku  kupujeme a dávame uviazať  šatky „a la Arafat“, zbiehajú sa okolo nás desiatky ľudí. Vlastne jediným problémom našej cesty je, že všade sa chce každý fotiť, ponúknuť nás čajom, zistiť čo sme zač. Ľudia nás pozývajú domov i do práce. So starým  mlynárom obdivujeme jeho technologické kráľovstvo. V kamennej pekárni rozpálenej suchou zemiakovou vňaťou dostávame priamo z pece horúce bochníky. S potešením zisťujeme, že v tej vyhni nie všetky sympatické mohamedánky vydržali byť zahalené podľa požiadaviek islamu...  S roľníkmi nastokávame po večeroch  na ostré ihly  tabakové listy.  Študenti chcú všade trénovať angličtinu, mnoho krát denne vysvetľujeme z kadiaľ sme a kde všade sme už boli. Vo vreckách sa nám kopia desiatky adries. Pozornosť, ktorú vzbudzujú naše jednoduché horské bicykle s dvomi nosičmi a šiestimi kapsami je miestami nepochopiteľná. Trocha mi to pripomína domorodcov obstávajúcich Tatraplán Zigmunda a Hanzelku na čiernobielych obrázkoch „Afriky snov a skutočnosti“. Najviac zo všetkého však preciťujeme ľudskosť a prirodzenosť Kurdov i Turkov. Navyše štedrosť s akou nás   ponúkajú melónmi, fígami i hroznom vážne narúša mienku o výnimočnosti slovenskej pohostinnosti.  Nachádzame tu však aj štedrosť ducha.  Na stenách príbytkov sú okrem textov z Koránu aj verše básnikov.  „Chcel by som mať moc vštepiť pri narodení do srdca všetkým deťom sveta slovo láska. Aby potom rástlo celý život s nimi..“  hovorí jeden z nich. Priateľský majiteľ tohto textu zdôvodňuje jednoduchosť svojho bytu Ghandyho výrokom: „Žijem skromne, aby som umožnil žiť aj ostatným.“ Asi to nie je náhoda, že si obidvaja  s Ivanom  spomenieme na niektoré naše domáce neskromnosti...

Kurdská šatka sa osvedčila lepšie ako šiltovka

     Opúšťame východnú Anatóliu a s ňou aj dobrodružnú časť Turecka. Čakajú nás svetoznáme sochy na hrobke kommagenského kráľa Antiocha vo výške 2.150 m.n.m., bizarná  Kappadókia so skalným skanzenom v Göreme, podzemným mestom v Derinkuyu i kaňonom v Ihlare. Je tu všade krásne, presne tak, ako sme to videli vo farebných  katalógoch, ale už to nie je ono. Motajú sa tu turisti z celého sveta. Rýchlo preč. V Ankare si nemožno odpustiť návštevu Atatürkovho mauzólea, ktorého kult je v Turecku všadeprítomný. Konštatujeme , že Múzeum Anatolských civilizácií získalo titul Európske múzeum roka zaslúžene. Internetový priateľ Turgut, profesor z Ankarskej univerzity, s ktorým sa prvý krát osobne stretáme, nás prekvapuje informáciou, že nás už obidvoch videl – turecká televízia  priniesla o našom výstupe na Ararat reportáž. Cestou na Ankarské letisko nás predbieha policajná kolóna sprevádzajúca čierny mercedes s  číslom 0001.  Pre túto láskavú krajinu je viac ako príznačné,  že nás nevytláčajú  z cesty, ale  -  kývajú nám. Na palubách Turkey Airlines alkohol ani bravčovinu zo známych dôvodov  nepodávajú. Napriek tomu mi po obede z úst vybehla trocha roztopašná požiadavka  – mohol by som dostať pohárik koňaku ? To, že sa o chvíľu v chodbičke boeingu vznášala tácka s dvomi obrovskými whiskami s ľadom, nás už prekvapilo naozaj len trocha...

 

Cestou zo Schwechatu do Bratislavy naposledy preveruje našu výdrž  silný protivietor. Nech !  Tých 26  dní v znamení tureckého polmesiaca nám už z hláv neodveje...

Dovolenkový  pozdrav  všetkým  čitateľom LESNÍKa  posiela                                          

                                                                                           

   Ján Mičovský         

Ankara – Banská Bystrica

 

Foto: Ivan Snopko