Istá dávka životnej skepsy je asi potrebnou súčasťou „balíčka prežitia“ každého z nás. Veď to poznáte - načo sa príliš vo všetkom angažovať, veď neraz chceme dobre a dopadne to... no, inak. Napokon, aj tak bude len tak, ako rozhodnú mocní tohto sveta...
Priateľ, lesník telom aj dušou, náš zamestnanec, sa mi nedávno zdôveril, že jeho obavy o štátny charakter lesov sú stále väčšie.
„Prečo ?“ spytujem sa.
„Ani neviem, všetko sa privatizuje, myslíš, že lesom dajú pokoj...? odvetil.
Ozaj je všetko len v rukách tých mocných ?
Často sa mi vybavuje spomienka keď práve nastúpivší generálny riaditeľ nášho podniku Ing. Karol Vinš vyzval zamestnancov na stretnutí vo veľkej zasadačke k otvorenej diskusii k transformácii podniku. Nedostal z nás vtedy ani slovo a z pokusu o dialóg zostal len monológ. Viem, robiť z toho záver o lesníckej skepse, či nebodaj nespôsobilosti viesť na ktoromkoľvek fóre dialóg o všetkom, čo vytvára zložitú mozaiku našej lesníckej práce z toho nemožno. Ale trocha hanby za vtedajšie vlastné mlčanie zato vo mne ostalo.
V schopnosti diskutovať, argumentovať, navrhovať a múdro sa spytovať je riešenie väčšiny problémov. Riešenie, ktoré je použiteľné aj v prípade pochybností môjho priateľa. K prospechu všetkým. Lesom. Podniku. Tých, ktorí ho riadia. A určite aj tých, ktorí sa múdro spytujú. Napríklad aj na stránkach LESNÍKa.
Ján Mičovský