Stretnutie bývalých detí z lesníckeho dvora
V sobotu 25. septembra 2004 sa uskutočnilo už dlhšiu dobu zamýšľané stretnutie prvej generácie detí zamestnancov štátnych lesov, ktorí v prvých rokoch po druhej svetovej vojne osídlili nový lesnícky činžiak pri Hrone v Banskej Bystrici na rozhraní Štadlerovho nábrežia (č. 1) a Národnej ulice (č. 14, 16 a 18).
Miestom
stretnutia bol spoločný dvor na ktorom sa kedysi konali detské hry a zažívali
vzrušujúce dobrodružstvá i huncútstva. V súčasnosti sa tento
dvor zdal bývalým deťom teraz už v seniorskom veku akýmsi menším ako
v minulosti. Dojemné bolo vzájomné „znovuspoznávanie“ sa po dlhých
rokoch odlúčenia, ktoré uľahčovali menovky prezieravo zabezpečené
usporiadateľmi stretnutia.
Po
vzájomnom zvítaní sa účastníci premiestnili do priľahlej budovy bývalej
IMKY (teraz rektorát UMB) kde sa pri spoločenskom posedení až do večerných
hodín verejne, alebo v užších skupinkách odvíjali spomienky na spoločne
prežité chvíle v päťdesiatich a šesťdesiatich rokoch minulého storočia.
Dnes už takmer neuveriteľným sa zdá ako sa voľakedy mladší z účastníkov
preháňali na kolobežkách a starší na bicykloch pred domom, kde sa hrával
aj futbal a hlavičková. V zime bola dobrá sánkovačka z dolných
serpentínok kalvárie alebo trochu ďalej od prvej kaplnky krížovej cesty. Na
dvore sa vyrábali drevené loďky a na tento účel sa použili aj upravené
letecké palivové nádrže z neďalekej skládky pri bývalej kolkárni. Bývalí
chlapci iste potvrdia, že vždy najlepšie chutili jablká z priľahlej
„internátnej“ (dnes UMB) záhrady aj za cenu možného prichytenia školníkom.
Vyhľadávanou atrakciou bolo vozenie sa vo výťahu v trojposchodovej časti
budovy a keď sa tento zasekol, nasledoval výprask od domovníka – pána
Dubovského. Hron ešte tiekol v starom koryte a nábrežie bolo
oddychovou zónou bez frekventovanej rýchlostnej komunikácie. V lete väčšina
detí trávila voľný čas na neďalekej bývalej Sokolskej plavárni kde sa
mnohé naučili aj plávať. Kúpať sa však dalo vtedy aj v Hrone, ktorý
bol na radosť rybárov omnoho čistejší ako dnes a v zime
pravidelne zamŕzal. Jarné ľady občas poškodili vtedajší drevený most k malej
železničnej stanici, ktorá bola ešte na opačnej strane trate ako dnes. Veľkou
výhodou bola existencia dvoch neďalekých kín pod Urpínom a to „veľkého
kina“ (Praha) a „malého kina“ (Partizán) v ktorom sa dal vždy v sobotu
za jednu korunu sledovať „non stop“, kde okrem iného premietali aj obľúbené
americké grotesky (Lupino, Frigo, Chaplin, Laurel a Hardy). Iste by sa
dalo uviesť omnoho viac dojmov z tohto obdobia, ktoré však každý vnímal
v konkrétnom čase a svojim uhlom pohľadu. Je samozrejmé, že spolužitie
detí nebolo stále bezproblémové, vyskytli sa aj rôzne spory, bitky i rozbité
hlavy, zanedlho však vždy došlo k zmiereniu.
O mimoriadnom
záujme svedčí skutočnosť, že z vyše 50 pozvaných sa stretnutia
zúčastnilo až 41 bývalých detí prvej generácie z lesníckeho
dvora vrátane početnej účasti zástupcov z viacdetných rodín, akými
boli napríklad rodiny Bukovčanová, Černá, Furdíková. Milá bola účasť
niektorých rodičov, menovite pani
Schwarzovej, Valašťanovej, Gašparcovej, Weisenpacherovej, Novodomcovej a pána
Ostroluckého, ktorý sa o takéto stretnutie snažil už dlhší čas.
Niektoré z niekdajších detí si po vzore svojich otcov vybrali práve lesnícku
dráhu, ďalší zas iné povolania, pričom dnes sú už mnohí na dôchodku. Vďaka
patrí organizátorom tohto milého
stretnutia Vierke Kohutovej – Bukovčanovej, Terke Šikulovej - Černej a Vladovi
Schwarzovi. Bolo by iste dobré po čase zas takéto zaujímavé stretnutie
zopakovať.
Text: Július Burkovský
Foto č.b.: Archív autora
Foto farebné: Ján MIšura