Symbolický
lesnícky cintorín otvorený
Práca v lese je spájaná s rôznymi prívlastkami. V ich
výpočte nemožno opomenúť, že
je aj prácou nebezpečnou. Nevedno, nakoľko to platí dnes, ale pred časom sa
lesníctvo v počte ťažkých a smrteľných pracovných úrazov štatisticky
radilo po baníkoch na druhé miesto. Nech je to už akokoľvek, smutnou pravdou
je, že len málokto z nás sa počas doterajšej pracovnej kariéry
nestretol vo svojej blízkosti s vážnym
pracovným úrazom.
Ak sa pokúsime pootvoriť štatistiku smrteľných úrazov v lesníctve
prekvapia nás postupne dve veci. Prvou je fakt, že
po rokoch organizačných zmien vôbec nie je jednoduché v archívoch
zistiť konkrétne mená obetí lesa, príčiny a miesta ich pracovných i ľudských
tragédií. Po čiastočnom prekonaní tohto problému zarazí niečo oveľa horšie:
Smrteľných pracovných úrazov bolo veľmi veľa. Len od roku 1976 ich na
Slovensku evidujeme 322 !! A pravdupovediac, istota, že je to presné číslo
chýba. Vedia o tom svoje kolegovia z úseku podnikovej bezpečnosti
práce Peter Slobodník, Marián Jagerčík i riaditeľ z Čierneho
Balogu Miroslav Engler, ktorí sa podujali s pomocou OZ Drevo Lesy Voda a Inšpektorátov
práce zoznam obetí pracovných úrazov so smrteľnými dôsledkami vypracovať.
Zostavenie spomínaného zoznamu nebolo samoúčelné. Na jar tohto roku
prijalo vedenie nášho podniku rozhodnutie vybudovať symbolický cintorín,
ktorí by pripomínal pamiatku všetkých, ktorí svoj život stratili v službách
slovenských lesov. Miesto pre umiestenie cintorína sa hľadalo v blízkosti
Lesníckeho skanzenu vo Vydrovskej doline pri Čiernom Balogu. Mal to byť ďalší
krok, ktorý dá tejto doline charakter neformálneho prírodného centra
slovenského lesníctva. Napokon sa vhodná lokalita vďaka obetavému
architektovi Vladovi Paškovi, ktorý bol aj spolutvorcom projektu cintorína,
našla. Výber padol na lesný porast v doline Korytárska, ktorého reálie
umocňovali základnú myšlienku. Dominantným miestom cintorína sa stalo
machom porastené bralo ukryté v interiéri lesa. Na vrchole brala je koreň
stromu z ktorého vyteká malý vodopád. Na skale je kovaný nápis VEČNE
IM SPIEVAJÚ LESY... Pod vodopádom
je umiestnený vzácny kovový kríž odliaty v tvare kmeňa stromu. Kríž
z XIX. storočia pochádza z lesníckeho cintorína na Čiernom Váhu
a na nové miesto sa ho podarilo premiestniť pri dodržaní legislatívnych
i pietnych pravidiel vďaka úsiliu
Rudolfa Kučeríka, riaditeľa závodu z Liptovského Hrádku. K bralu
sa možno dostať krátkym stúpaním po okružnom chodníku z prírodného
kameňa, ktorý potôčiky i malé jazierko prekonáva pomocou drevených
mostíkov s bizarne
pokrúteným zábradlím. Celý areál je riešený v súlade s nenarušenou
prírodou, dominuje mu porast, paprade, rozpadávajúce sa drevo a zvuk
vody. V časti chodníka sa nachádza drevená palisáda, na ktorú
budú umiestnené tabuľky s menami obetí. Pietny priestor vhodne
dopĺňa socha drevorubača, lavičky, ale i také detaily ako chránené
mravenisko, či upravený hraničný kopec. Dominantou vstupnej časti nachádzajúcej
sa pri lesnej ceste s parkoviskom je šindľová zvonica, ktorej bronzovú
dominantu odlial majster zvonolejár
Viliam Nemky z Hronca.
Symbolický lesnícky cintorín bol slávnostne otvorený 28. októbra
2004. Po hlahole zvona a slovách básnika všetkých privítal Miroslav
Engler. Organizačná riaditeľka Lesov SR Ivana Špiláková vo svojom príhovore
pripomenula nielen pamiatku obetí, ale aj pozornosť, ktorú podnik otázkam
bezpečnosti práce venuje. Poďakovala tiež Františkovi Kudiakovi, majiteľovi
firmy Stasmo u Oravskej Polhory, ktorý sponzorsky a mimoriadne tvorivo
spolu s pracovníkmi OZ Čierny Balog
celý projekt zrealizoval. Po prestrihnutí zelenej pásky sa hostia,
medzi ktorými nechýbali predstavitelia Odborového zväzu DLV na čele s predsedom
Borisom Majtánom i krajskej samosprávy vedenej predsedom Milanom Marčokom,
zúčastnili pietneho aktu, počas ktorého boli za sprievodu lesníc na bralo
umiestnené spomienkové vence a kvety. Po otvorení cintorína, ktorý
bude voľne prístupný všetkým návštevníkom Lesníckeho skanzenu
sa pozvaní stretli v Čiernom Balogu
na spoločnom slávnostnom obede.
Symbolické cintoríny majú všade na svete spoločné motto – na
pamiatku mŕtvym a výstrahu živým. Skúsme si spomenúť na toto
posolstvo nielen v záplave sviečok na začiatku novembra, ale vždy, keď
vstupujeme na lesné pracoviská, ktoré aj naďalej ostanú miestom neľahkej
a neraz aj nebezpečnej práce všetkých, ktorí odvážne slúžia
slovenským lesom.
Ján Mičovský