O najkrajší poľovnícky príbeh

Pred časom sme vyhlásili na  stránkach nášho mesačníka celoročnú súťaž o najlepší poľovnícky príbeh. Vieme, že naši čitatelia majú aj iné starosti ako písať o svojich poľovníckych zážitkoch, ale predsa –  trocha nás zamrzelo, že príbehov akosi niet. O to viac  potešila nečakaná zásielka. Do súťaže sa rozhodol zasiahnuť náš kolega, t. č. pracovník Obvodného úradu životného prostredia v Medzilaborciach Ing. Mirko Porada. Jeho príbeh sa nám v redakcii naozaj zapáčil. Ak sa bude páčiť aj vám napíšte  nám to. Alebo, ešte lepšie – opíšte nám aj váš poľovnícky zážitok. Celkom určite ich zopár máte. Len to dať na papier! Skúste! Naša súťaž  pokračuje...

 

 

Príbeh sa odohral niekedy začiatkom 80-tich rokov v pohraničnom, severovýchodnom kúte republiky a vyrozprával mi ho dobrý priateľ, vtedy ešte študent lesníckej fakulty, ktorý bol účastníkom príhody. Priateľ pochádzal z poľovníckej rodiny a tak už v čase nášho štúdia na vysokej škole som mu závidel poľovačky na ktoré chodil spoločne s otcom a dvoma staršími bratmi.

Udialo sa to v čase vianočných sviatkov keď sa bratia s rodinami zišli v rodičovskom dome na dedine. Manželky mali plné ruký práce s prípravou sa blížiacich sviatočných dní.  Deti sa tmolili po dome a chlapi viac zavadzali ako pomáhali a preto keď navrhli, že zajtra pôjdu sa prejsť do lesa, neboli ženy v zásade proti. Nadchádzajúci deň bol nádherný. Biela snehová perina pokryla celú krajinu a ostré lúče ranného slnka nútili  privierať  oči. Chlapi kráčali lesom ticho jeden za druhým. Kontrolovali krmelce, snažili sa čítať zo stôp na snehu, mĺkvo obdivovali zimnú krajinu. Na posliedke sa nič zaujímavého neudialo, ale aj tak spokojní sa vracali domov s pocitom, že boli v svojom obľúbenom revíri. Na okraji lesa, keď už mali vstúpiť na polia a potom už len rýchlo domov k teplej peci vyplašili kunu. Pohľad na utekajúcu kunu zelektrizoval poľovníkov a bez akýchkoľvek slov a gest všetkým bolo nad nebo jasné, že „domov bez kuny sa nepôjde!“ Kuna však cítiac životu nebezpečnú hrozbu rýchlo trielila do blízkeho bútľavého stromu – suchára. Jasná prevaha - traja  po zuby ozbrojení chlapi obstúpili strom a najmladší, môj priateľ, vtedy ešte nie poľovník, búchal palicou o bútľavý strom. Po štvrťhodine búchania a kriku neúspešnú akciu vzdali a rozhodli, že taký suchár vyvalia vlastnými rukami. Občasné vykuknutie kuny zo suchára im pridávalo adrenalín k dosiahnutiu vrcholných fyzických výkonov. Striedajúc sa, skúšali svoju silu, ale výsledkom bola len únava a kropaje potu. Potom na rad prišiel iný „chlapi, zaručene osvedčený“ spôsob lovu kuny. Oheň pri päte suchára spočiatku horel veľmi slabo a preto v zápale neváhali použiť starý pletený sveter na posilnenie požadovaného dymu. Všetko zbytočne. Kuna sa nedala vydymiť. Vzhľadom na rýchlo ubiehajúci čas bolo potrebné prijať  radikálne a účinné rozhodnutie. To prišlo z úst najstaršieho – otca, keď zahlásil, že najmladší syn prinesie z domu pílku a bude po paráde. Stalo sa. Priateľ po viac ako polhodine, zdravo prepotený, pribehol plný očakávania s ručnou pílkou. Stratégia lovu bola každému jasná. Traja chlapi v zbrani a v strehu nedočkavo čakajú kedy spadne strom a tak sa dostanú k vytúženému úlovku. Skutočne strom spadol, ale kune sa podarilo vbehnúť do blízkej kopy raždia bez toho, aby niekto po nej vystrelil. Lov sa začínal takmer odznova, keď kunu bolo potrebné vyduriť nie z bútľavého stromu, ale z veľkej kopy raždia. Všetci boli už unavení, zúfalí, ale aj nervózni z blížiacej sa tmy. Konali vo vrcholnom vzrušení a ten kto by chybil - nebodaj netrafil kunu, stal by sa obeťou možno aj týrania. Priateľovi zase pripadla úloha palicou strkať do kopy raždia a prinútiť kunu k smrteľnej chybe. Konečne vybehla na jedného avšak nepripraveného strelca a to tak rýchlo a  priamo pod nohy,  že sa pokúsil v zúfalstve aspoň pažbou pušky  zraziť utekajúcu kunu. Namiesto kuny  však so všetkou silou trafil peň o ktorý pažbu pušky zlomil. V beznádeji a poriadnej zlosti za utekajúcou kunou hodil aj priateľ už nepotrebnú palicu a ta „vystrelila“. Trafila kunu priamo do hlavy a usmrtila ju. Či to bolo od úderu, alebo od mŕtvice, nevedno. Vskutku však nevšedný spôsob lovu budúceho lesného inžiniera a poľovníka. V údive a bez slov všetci neveriacky pozerali na nehybne ležiace telo malej šelmy. Pohľad na spílený strom, rozhádzané raždie, udupaný sneh, stopy po ohni a zmorených poľovníkov nasvedčoval tomu, že tu prebiehal skôr boj človeka s medveďom a nie s malým tvorom. Vysilení prišli domov až za úplnej tmy. Ženám k spálenému svetru a zlomenej puške sa nepriznali. Ani medzi kolegami – poľovníkmi si publicitu o tejto príhode nerobili. Ale na krásne spomienky a časy poľovania vo Východných Karpatoch si zaspomínajú vždy v období vianočných sviatkov pri pohľade na preparovanú kunu, ktorá zdobí verandu rodičovského domu do dnešných dni.

- mp -