O najkrajší
poľovnícky príbeh
![]() |
Pred časom sme vyhlásili na
stránkach nášho mesačníka celoročnú súťaž o najlepší poľovnícky
príbeh. Vieme, že naši čitatelia majú aj iné starosti ako písať o svojich
poľovníckych zážitkoch, ale predsa –
trocha nás zamrzelo, že príbehov akosi niet. O to viac
potešila nečakaná zásielka. Do súťaže sa rozhodol zasiahnuť náš
kolega, t. č. pracovník Obvodného úradu životného prostredia v Medzilaborciach
Ing. Mirko Porada. Jeho príbeh sa nám v redakcii naozaj zapáčil. Ak sa
bude páčiť aj vám napíšte nám
to. Alebo, ešte lepšie – opíšte nám aj váš poľovnícky zážitok.
Celkom určite ich zopár máte. Len to dať na papier! Skúste! Naša súťaž pokračuje...
Príbeh sa odohral niekedy začiatkom
80-tich rokov v pohraničnom, severovýchodnom kúte republiky a vyrozprával
mi ho dobrý priateľ, vtedy ešte študent lesníckej fakulty, ktorý bol účastníkom
príhody. Priateľ pochádzal z poľovníckej rodiny a tak už v čase
nášho štúdia na vysokej škole som mu závidel poľovačky na ktoré chodil
spoločne s otcom a dvoma staršími bratmi.
Udialo sa to v čase vianočných
sviatkov keď sa bratia s rodinami zišli v rodičovskom dome na dedine.
Manželky mali plné ruký práce s prípravou sa blížiacich sviatočných
dní. Deti sa tmolili po dome a chlapi
viac zavadzali ako pomáhali a preto keď navrhli, že zajtra pôjdu sa
prejsť do lesa, neboli ženy v zásade proti. Nadchádzajúci deň bol nádherný.
Biela snehová perina pokryla celú krajinu a ostré lúče ranného slnka nútili
privierať oči.
Chlapi kráčali lesom ticho jeden za druhým. Kontrolovali krmelce, snažili sa
čítať zo stôp na snehu, mĺkvo obdivovali zimnú krajinu. Na posliedke sa nič
zaujímavého neudialo, ale aj tak spokojní sa vracali domov s pocitom, že
boli v svojom obľúbenom revíri. Na okraji lesa, keď už mali vstúpiť
na polia a potom už len rýchlo domov k teplej peci vyplašili kunu.
Pohľad na utekajúcu kunu zelektrizoval poľovníkov a bez akýchkoľvek
slov a gest všetkým bolo nad nebo jasné, že „domov bez kuny sa nepôjde!“
Kuna však cítiac životu nebezpečnú hrozbu rýchlo trielila do blízkeho bútľavého
stromu – suchára. Jasná prevaha - traja po
zuby ozbrojení chlapi obstúpili strom a najmladší, môj priateľ, vtedy
ešte nie poľovník, búchal palicou o bútľavý strom. Po štvrťhodine
búchania a kriku neúspešnú akciu vzdali a rozhodli, že taký suchár
vyvalia vlastnými rukami. Občasné vykuknutie kuny zo suchára im pridávalo
adrenalín k dosiahnutiu vrcholných fyzických výkonov. Striedajúc sa,
skúšali svoju silu, ale výsledkom bola len únava a kropaje potu. Potom
na rad prišiel iný „chlapi, zaručene osvedčený“ spôsob lovu kuny. Oheň
pri päte suchára spočiatku horel veľmi slabo a preto v zápale neváhali
použiť starý pletený sveter na posilnenie požadovaného dymu. Všetko zbytočne.
Kuna sa nedala vydymiť. Vzhľadom na rýchlo ubiehajúci čas bolo potrebné
prijať radikálne a účinné
rozhodnutie. To prišlo z úst najstaršieho – otca, keď zahlásil, že
najmladší syn prinesie z domu pílku a bude po paráde. Stalo sa.
Priateľ po viac ako polhodine, zdravo prepotený, pribehol plný očakávania s
ručnou pílkou. Stratégia lovu bola každému jasná. Traja chlapi v
zbrani a v strehu nedočkavo čakajú kedy spadne strom a tak sa dostanú k vytúženému
úlovku. Skutočne strom spadol, ale kune sa podarilo vbehnúť do blízkej kopy
raždia bez toho, aby niekto po nej vystrelil. Lov sa začínal takmer odznova,
keď kunu bolo potrebné vyduriť nie z bútľavého stromu, ale z veľkej
kopy raždia. Všetci boli už unavení, zúfalí, ale aj nervózni z blížiacej
sa tmy. Konali vo vrcholnom vzrušení a ten kto by chybil - nebodaj
netrafil kunu, stal by sa obeťou možno aj týrania. Priateľovi zase pripadla
úloha palicou strkať do kopy raždia a prinútiť kunu k smrteľnej
chybe. Konečne vybehla na jedného avšak nepripraveného strelca a to tak
rýchlo a priamo pod nohy, že
sa pokúsil v zúfalstve aspoň pažbou pušky zraziť
utekajúcu kunu. Namiesto kuny však
so všetkou silou trafil peň o ktorý pažbu pušky zlomil. V beznádeji
a poriadnej zlosti za utekajúcou kunou hodil aj priateľ už nepotrebnú
palicu a ta „vystrelila“. Trafila kunu priamo do hlavy a usmrtila
ju. Či to bolo od úderu, alebo od mŕtvice, nevedno. Vskutku však nevšedný
spôsob lovu budúceho lesného inžiniera a poľovníka. V údive a bez
slov všetci neveriacky pozerali na nehybne ležiace telo malej šelmy. Pohľad
na spílený strom, rozhádzané raždie, udupaný sneh, stopy po ohni a zmorených
poľovníkov nasvedčoval tomu, že tu prebiehal skôr boj človeka s medveďom
a nie s malým tvorom. Vysilení prišli domov až za úplnej tmy. Ženám
k spálenému svetru a zlomenej puške sa nepriznali. Ani medzi
kolegami – poľovníkmi si publicitu o tejto príhode nerobili. Ale na krásne
spomienky a časy poľovania vo Východných Karpatoch si zaspomínajú vždy v období
vianočných sviatkov pri pohľade na preparovanú kunu, ktorá zdobí verandu
rodičovského domu do dnešných dni.
- mp -