2004
- 1991 = 13
!
Ktoré kone majú natreté kopytá ?
Bruchatka
– motorová píla – harvestor.
Reťazec dlhý 200 rokov. V tejto epoche plnej organizačných
zmien, technologických zvratov a politických prevratov nachádzame
jednu stálicu, ktorá sa premenám lesa prizerala svojimi veľkými očami
bez zjavného vzrušenia. Neprotestovala, keď ju technická revolúcia
zatracovala, nevýskala, keď nastala doba jej renesancie. Robila bez
reptania, plácu nezjednávala, sťažnosti nepísala. Jednoducho ťahala. Povedzme
ako -
kôň. Keď
sa začiatkom deväťdesiatych rokov začali v lesoch presadzovať
privatizačné modely, práca režijného kočiša prišla na rad medzi
prvými. Nie náhodou. Koníky boli potrebné, no drahé a nevýkonné.
Ak kočiš mesačne stiahol 50 kubíkov div sme ho nedávali na tabuľu
cti. A náklady boli oproti traktorom niekoľkonásobne vyššie. A o tom,
že časť obroku určená koňom prešla ich zažívacím traktom často
iba evidenčne radšej ani nehovorme. Zato „na prilepšenie“ čakala
koníky po pracovnej dobe často ešte fuška. Naozaj
to tak bolo ? Koníky o tom mlčia. A kočišom pri ťažkej práci
tiež nie je veľmi do reči. Nebolo im veľmi čo závidieť vtedy a niet
im ani dnes, trinásť rokov po tom, ako sa zo štátnych zamestnancov voľky
– nevoľky stávali živnostníkmi. Voľakedy
horúca téma, dnes už takmer zabudnutá.
Škoda, že nie všade a nie vo všetkom.
Mohli sme už byť inde... Pod Vihorlatom začiatkom marca ležal ešte meter snehu a s koňmi sa do hory nedalo. A možno aj preto si Ladislav HABURAJ spolu s otcom Július našiel čas na rozhovor. V krbe praská a spomienky sa vracajú k roku nula. Pre kočišov, aspoň tu na humensku, ním bol rok 1991. |
Čo
to bol vlastne za rok ?
Štátne lesy vtedy začali privatizovať režjné záprahy. Kočiš nemal veľmi na výber. Alebo kone kúpil on, alebo niekto iný. Darmo sme vtedy na závode v Humennom žiadali, aby nás neničili, že sa ako súkromníci neuživíme. Báli sme sa toho všetkého. Akoby aj nie ?! Celý život sme robili v štátnych lesoch a zrazu podpíš dohodu, kúp kone a začni súkromníčiť. To, čo sa dovtedy nesmelo sa zrazu muselo. Zákony sa síce zmenili, no ľudia ešte nie. Kto by sa bol do toho vtedy hrnul...?
Čo
vás napokon presvedčilo ?
Otázka stála tak, že kočiši si buď kone kúpia a budú s nimi ako živnostníci robiť, alebo kone odovzdajú a pôjdu robiť do pestovných prác. A kone dostane ten, kto sa nebude takej zmeny báť. Nebolo to veru celkom fér. Napokon najviac rozhodlo to, že sme si kone mohli kúpiť na bezúročné splátky. Veď kto mal vtedy len tak voľných 100 tisíc na kúpu záprahu ?! A ešte dôležitejšie bolo, že nám závod sľúbil ako živnostníkom zabezpečovať prácu.
Dodržali
to ?
Dodržali. A nielen to. Odpredali nám výhodne vozy, postroje, dali nám do prenájmu lúky, aby sme si mohli seno pre kone nachystať. Spočiatku nám pomáhali aj krmivo vo veľkom zabezpečovať. Bolo to všetko vtedy veľmi dôležité, veď nik z nás s tým nemal skúsenosti. No najdôležitejšie bolo to, že nám faktúry preplácali vždy včas. Bez toho by sme vtedy neprežili ! Napokon, toto chvalabohu ostalo štátnym lesom doteraz. O urbároch sa to veru vždy povedať nedá...
No,
zatnime aj do živého... Ako to bolo so starostlivosťou o kone pred ich
privatizáciou a ako po nej ?
Všetko vždy záleží od človeka, ale škoda tajiť, je to rozdiel. So svojim predsa každý len inak narába, ako s cudzím. Postroje voľakedy nebývali v najlepšom stave i koňom sa neušla vždy potrebná starostlivosť. Jeden s nimi robil, iný ich kŕmil a ak ochoreli kočiša sa to už veľmi netýkalo. Dostal iný voľný záprah a lesná správa nech sa postará o ostatné. Veru koníkom sa teraz v súkromnom hodne prilepšilo. Napríklad, vidieť voľakedy natreté kopytá bola skôr výnimka, ako pravidlo. Dnes je to presne naopak. A hoci je to zdanlivo maličkosť, kto koňom rozumie, vie o čom hovorím...
A aké
rozdiely boli v zárobkoch ?
Nemali sme voľakedy zlé zárobky. Slušne sa platila cesta na pracovisko, slušne za kŕmenie a hoci niekedy výkon až taký nebol, človek zarobil. Dnes je to celkom iné, platí sa len za kubíky. A ak ich chcem spraviť musím sa o kone riadne postarať. Ak sú dobré podmienky urobím aj dvesto kubíkov za mesiac Nie vždy sa to však dá ! Ak však neurobím aspoň 150 m3, škoda mi držať kone. Teraz som už druhý mesiac doma, nezarobil som toho roku ešte ani korunu, no odvody platiť treba...
Takže
sú zárobky teraz horšie, ako za štátneho ?
No, to by som klamal, zarobíme lepšie, ale aj sa oveľa viac narobíme. Voľakedy som len lesníkovi nahlásil čo potrebujem, dnes si musím všetko obehať sám.
Ako
živnostníci sa musíte postarať
aj o účtovníctvo. Ako sa vám to darí ?
Spočiatku sme si robili papiere každý sám, vtedy bol ešte problém niekoho na to nájsť. Dnes je však už veľa účtovníčok, ktoré to za pár stoviek všetko riadne urobia, stačí im len bločky a faktúry načas dať.
Pred domom stojí ávia s namaľovanými
koníkmi. Vaša ?
Áno. Kúpili sme ju už dávnejšie, aby sme sa dostali rýchlejšie so záprahom do lesa. Nemá veru význam hnať kone kilometre po cestách a keď prídu na pracovisko sú už spotené, unavené a pritom ešte nič neurobili. Hoci nafta je drahá, oplatí sa to, lebo kone takto podajú oveľa väčší výkon. A neverili by ste, ako sa kone radi vozia...
Prečo
sme záprahy neprevážali aj kedysi...
Veď som vám už vravel, cudzie nie je vaše. A kočiš mal cestu na pracovisko dobre zaplatenú, nuž sa ani veľmi nebolo kam ponáhľať...
Menili
by ste svoju živnosť opäť za staré časy ?
To je ťažká otázka. Dnes zarobím viac, no nikdy nemám istotu, či to tak bude aj o mesiac. Pozrite, teraz už dva mesiace stojíme. A v sezóne potom zase niet ani deň oddychu, ak si urobím týždeň voľna s rodinou, je to až veľa. Je však pravda, že život mám vo vlastných rukách a ak budem zdravý niet sa čoho báť. Asi je dobre tak ako je...
S položartom
sa vravieva, že tunajšie kone sa zvyknú smutne pozerať k poľskej
hranici, spoza ktorej pochádzajú....
Bývalo to tak kedysi, dnes sa však už neoplatí kupovať kone pašované z Poľska, sú drahšie, ako tu. Skôr ešte ja svoje predám... Človek si síce zvykne na kone, vychová si ich, ale keď sa vyskytne možnosť k dobrému obchodu niet veľmi čo rozmýšľať, žiť treba...
Kde
ste sa vyučili svojmu remeslu ?
(Smiech) Tu v Belej bolo voľakedy vyše 30 kočišov a aj dnes nás je okolo desať. U nás na dvore boli kone vždy a ja som otcovi okolo nich od malička pomáhal. Naučil som sa ešte ako chlapec, že keď ide kôň sám do chomúta, bude dobre ťahať. A keď sa spotí, tak vody nesmie dostať. Niekedy sa na to pozabudlo. Dnes si to však už žiadny kočiš nedovolí. Ako vravím, žiť treba...Veru !
Pred
časom Slovenská televízia
vyrobila dokument s názvom Lesnícka zima, v ktorom „si
zahrali“ aj otec a syn Haburajovci. Starý pán počas nakrúcania
nečakane zasiahol do jeho scenára. Počas práce rezko vysadol na koňa
a zanôtil svoju obľúbenú „Keď ja pôjdem do tej belianskej
hory“. Bola to neplánovaná a práve preto najúprimnejšia scéna
filmu. A úprimnosť týmto dobrým ľudom nechýba ani dnes. Nie sú zaťažení
zbytočne romantickým pohľadom na hlavný prostriedok svojej obživy,
no o to lepšie mu rozumejú. „Kôň musí ísť z lesa veselý“,
táto hutná veta najlepšie vyjadruje ich pracovnú múdrosť. Robiť tak, aby človek i kôň
vydržal. Lebo im naozaj niet čo závidieť... Od roku nula uplynulo trinásť rokov. Čas potvrdil, že privátne koníky i traktory sú predsa len efektívnejšie ako štátne. Voľakedajšie vášnivé diskusie umĺkli. Neplatí to však o samotnom lese, ktorý nie je ani strojom, ani hospodárskou prevádzkou. Otázka stojaca pred nami je preto dnes zložitejšia. Ako ďaleko pustiť súkromný kapitál do lesa ?! Vzhľadom na reálie doby ťažká otázka. Nespytujte sa komu patrí. Patrí nám. |
Ján Mičovský