Vysoko si nám, bože, vysoko

položil stôl. Kým dočiahneme naň,

potíme krv a soľ z nás uteká.

Soľ, na ktorú nám často nezvýši.

 

/M. Rúfus – Vrchári/

Mohutný vrch Skalka, nesúci také nenápadné meno, dvíha sa v dlhej južnej rázsoche, ktorá vybočuje z hlavného hrebeňa v Kotliskách a oddeľuje od seba dve veľkolepé južné doliny – Lomnistú a Vajskovú. Jeho najvyšší bod leží na východnom okraji vrcholovej plošiny, vysunutý nad Vajskovú dolinu, lákajúci nazrieť do jej hĺbok.

 

Z vrcholu na juhozápad hôľnatým chrbtom sa dostaneme do sedla, odkiaľ podnikneme menší výstup na Ždiarskú hoľu. Vľavo od nás spadá strmý žľab do Kulichovej dolinky, kde sa 8. marca 1956 v dopoludňajších hodinách odohrala najväčšia tragédia v novodobej histórii horehronského rubárstva. Ako blesk z jasného neba zasiahla ľudí hrozná správa, že pri Dolnej Lehote zasypala snehová lavína lesných robotníkov z Pohorelej a Telgártu.

 

Asi o pol desiatej sa za veľkého hukotu spustila snehová lavína z vrchu nad nimi a zasiahla aj chatu, v ktorej bolo devätnásť ľudí, len traja z nich prežili. Pietny akt rozlúčky z prvými nájdenými obeťami lavíny bol dňa 12. marca. 1956 na námestí v Brezne.

 

Mená obetí tragédie z Pohorelej: Jozef Terek 23.12.1903; Štefan Terek 12.11.1912; Michal Terek 16.07.1923; Karol Čauder 17.09.1923; Matej Datko 28.04.1923; Karol Petro 12.09.1930; Karol Terek 03.07.1930; Ondrej Tajboš 05.02.1932; Rozália Veštúrová 01.08.1933.

Mená obetí tragédie z Telgártu: Elena Birková 01.01.1924; Matej Faťun 28.03.1925; Cyril Birka 03.04.1927; Ján Lunter 03.01.1929; Juraj Lunter 29.03.1929; Juraj Trpák 20.12.1929; Jozef Birka 06.03.1932.

 

Väčšina z nich, v posledný deň svojho života ešte mladých, plných sily, plánov a nesplnených nádejí, určite snívala sen o lepšom zajtrajšku. Hora – živiteľka vybrala od svojich detí tú najvyššiu daň.

 

Tak ako po iné roky, tak aj tento rok pozostalí, zástupcovia obce Pohorelá i Lesov SR, š.p. OZ Beňuš položili kyticu kvetov na spoločný hrob pri pomníku na cintoríne v Pohorelej a minútou ticha si uctili pamiatku zosnulých. Z úst rodiných príslušníkov okrem modlitieb zaznela aj pieseň, zložená hneď po tragickej udalosti jednou z pozostalých. Sprievodnou akciou bol aj desiaty ročník nohejbalového turnaja, na ktorom bola po prvýkrát prezentovaná kniha autora Michala Spišiaka pod názvom Smrť prišla v bielom.

 

Človeku neostáva nič iné. Len ticho postáť v zamyslení na mieste tragédie a ak v ruke držíš kytičku poľných kvetov, polož ju tam, kde ešte prednedávnom ležal sneh. Plynúci čas prirába vrásky na tvári, no zároveň prináša zabudnutie, hojí nezahojiteľné rany na dušiach tých čo ostali. Rok čo rok kráčajú iní muži a iné ženy po lesných chodníčkoch, načúvajúci piesni hôr. V šume vetra v konároch stromov, v zurkote potokov počuť aj smiech a plač, znejú slová tých, ktorých telá v zemi spočinuli.

 

 

                                            Tlučák Ján

                                              Pohorelá