Tí, ktorí sú  soľou nášho lesa

Jediná

 

Pamätáte sa ešte na Sidóniu ?  Nie je to tak dávno, keď jej po zániku veľkej Republiky  boli plné noviny. Rozhraničovacia komisia tam vtedy mala plné ruky práce. Osada tohto mena, roztiahnutá v úzkej doline Vlárky, akoby odrazu nevedela kam patrí. Do Čiech ? Na Slovensko ?  Dilema to však zase až taká veľká nebola. Väčšina obyvateľov chcela aby ich „prikrojili“ k Česku. Napokon sa tak aj stalo. Práve preto sú hraničné kamene po údolí rozsiate veľmi neobvykle. Kľučkujú poza ploty domcov, ktoré by sa inak ocitli na Slovensku a nám ponechávajú len priľahlé stráne. Táto medzinárodná epizóda mala nepatrný dôsledok aj na náš podnik. Výmenou za územie Sidónie  sme od českej strany získali celkom pekný porast v lesnom obvode Vlárka. Naši  tamojší kolegovia musia cestou k nemu prechádzať cez colnicu vo Vlárskom priesmyku. Zvykli si na to, rovnako aj colníci,  ktorí sa na naše autá prechádzajúce „čiarou“ väčšinou  už ani nepozrú. Napokon, majú aj oni teraz iné starosti. Veď už o niekoľko dní tu v súvislosti s naším vstupom do EÚ colný režim zaniká. Nevdojak vás napadne, že tie colnice boli vybudované na tých pár rokov celkom zbytočne...

Samozrejme, „atrakcia“ menom Sidónia nie je pre život tunajších lesníkov vôbec podstatná. O tom, čo tu podstatné je, dobre vie  Ing. Ľubica Harničárová, vedúca Lesnej správy v Nemšovej (OZ Trenčín). Prevádzkové radosti a starosti správcov bývajú síce dosť podobné, no majú oni aj svoje miestne osobitosti. Tak napríklad v  Nemšovej  je  pracovná pohoda vedúcej správy priamo závislá na meniacom sa prietoku rieky Vlára, ktorá je tu akousi územnou symetrálou. Keď začína jej hladina stúpať je to aj signál pre operatívnu zmenu v riadení...

 

Prečo ...?

Rieka Vlára nám dosť ovplyvňuje chod prác na celej správe. Nemusí sa pritom ani vyliať, stačí ak trocha stúpne a celý lesný obvod Čaganov máme odrezaný od sveta. Vtedy je nám škoda aj skúšať prejsť brodom neďaleko Vlárskeho priesmyku, ktorý je jedinou prístupovou cestou. Ostáva len čakať kým vody opadnú a dovtedy ľudí presunúť tam, kde sa dá...

Akých ľudí tu máte viac, vlastných, alebo „externistov“  ?

Je to zatiaľ tak „pol na pol“ a myslím si, že tak by to aj mohlo ostať. Krajné riešenia nebývajú väčšinou najlepšie. Aspoň naše skúsenosti tak hovoria. To, že máme možnosť najímať cudzích dodávateľov  určite zvýšilo pracovné nasadenie našich vlastných ľudí. Vidia, že nie sú jediní a to na ich správanie pôsobí jednoznačne. Na druhej strane mať vlastných osvedčených ľudí, to niekedy nemôže celkom nahradiť ani ten najlepší externista, ktorý vyhrá súťaž, príde, urobí svoje a odíde. Nech mi to nikto nemá za zlé, ale je naozaj rozdiel, ak príde niekto, koho znalosti a schopnosti vôbec nepoznáme, kto navyše nepozná tunajší terén a koho preto musíme veľmi presne navigovať a veľmi často kontrolovať. A je iné, ak mám v doline rokmi osvedčeného  pracovníka na ktorého sa môžem spoľahnúť aj vtedy, ak ho nemám stále na očiach. Nemyslite si, že nechodím na pracoviská, naopak, svojich ľudí, či sú to už cudzí alebo naši, kontrolujem veľmi často. Ale predsa nemôžeme byť stále každému za chrbtom. A vtedy je osvedčený pracovník, ktorý vie, čo tam má robiť aj „potme“, na nezaplatenie...

Cudzí by nám však mali priniesť v riadiacej činnosti úsporu času, ktorý namiesto zabezpečovania ľudí a techniky budete môcť venovať lesu...

Tak to teda s vami nemôžem celkom súhlasiť. Papierovania nám na lesnej správe s príchodom dodávateľských subjektov veľmi neubudlo. „Úkolák“ ten ostal, namiesto miezd robíme podklady k fakturácii, k tomu pribudlo vypisovanie a vyhodnocovanie súťaží. A keď zoberiete do úvahy to, čo som povedala pred chvíľou, že cudzieho musíte viac usmerňovať a kontrolovať ako svojho, tak vám žiadna veľká úspora času nemôže vyjsť...

A úspora nákladov na prevádzku strojov, na opravy, zníženie režijných nákladov na rozvoz ľudí, to v súvislosti s externistami funguje...?

V tomto smere niet o čom diskutovať. Prevádzkové úspory tu jednoznačne sú a preto význam nasadenia súkromníkov do lesnej výroby naozaj nemožno spochybniť. Len nie vždy a nie vo všetkom. Napríklad nedám dopustiť na súkromné autá v odvoze, ktoré tu má jeden podnikateľ z Čadce. Robia dôsledne a ochotne. Sú jednoducho lepší ako tí naši, ktorých niekedy donútiť vyčistiť  odvozné miesto býva problém. Ich výkonnosť je jednoducho výkonnosťou súkromníka, ktorý vie, čo ho stáli autá a ako rýchlo sa mu musí táto investícia vrátiť. Robia tak, že manžela mi berú k výdaju dreva z horárne o šiestej ráno a večer mu  z rovnakého dôvodu neraz nedovolia dopozerať televízne noviny. Ale zase podobne pekne môžem hovoriť aj o našich vlastných traktoristoch, ktorí by si stroje už dávno odkúpili, keby to nebola pre nich priveľká počiatočná investícia....     

Pani inžinierka, to, že lesnú správu riadi žena sa naozaj nepatrí pripomínať ako niečo neobvyklé. Ale    s odpustením  -   keď ono to naozaj trocha neobvyklé je...

Neviem prečo ?!  Vždy som mala bližšie k lesu, ako ku kancelárii. Aj moje rozhodnutie študovať na Lesníckej fakulte bolo motivované záujmom o prírodu. Ten som nadobudla v rodných Leviciach, kde nás učitelia viedli k prírode tým najprirodzenejším spôsobom –  turistikou, vychádzkami, trampingom, jednoducho  pobytom v nej. Po absolvovaní fakulty som chcela ísť robiť von a podarilo sa mi to. Celý môj prevádzkový život sa vlastne viaže k Lesnej správe v  Nemšovej. Tu som začínala v roku 1984 ako ťažbový majster, neskôr som robila  lesníka a samostatného technika - pestovateľa. V roku 1997 som odišla pracovať do Trenčína na  Krajský úrad, oddelenie lesného hospodárstva a  po vzniku samostatného podniku v Trenčíne som prešla na podnikový odbor kontroly. Na obidvoch miestach som sa cítila celkom dobre – jednak som tam mohla prirodzene využívať to, čo som z prevádzky vedela a jednak som nahliadla do vecí s ktorými sa na správe nestretnete. Celkom to do seba zapadlo. No, a keď potom v roku  2001 prišla ponuka vrátiť sa na „moju“ správu do Nemšovej, nerozmýšľala som ani chvíľu. Myslím, že som sem  vždy patrila  a patrím. Je škoda, že mnohé ženy sa po skončení školy akosi samozrejme zaraďujú na ekonomické úseky bez toho aby sa im ponúkla skutočná lesnícka pozícia.  Neskôr prídu deti, nastúpi určitý kancelársky návyk a už je kolegyňa akosi samozrejme a väčšinou navždy zaradená medzi „papučové“ lesníčky. Nemám nič proti ekonomike, ale uznajte, ktoré dievča ide študovať na lesnícku fakultu pre to, aby potom celý život robila v učtárni ? Ja som asi mala šťastie a som dodnes úprimne vďačná vtedajšiemu riaditeľovi závodu Ing. Jánovi Závodskému, CSc., že mi ponúkol takúto možnosť a tým vlastne ovplyvnil celý môj život.

Určite máte s tým jednostranným zaraďovaním žien do výkonu lesníckej služby pravdu. Potvrdzuje to aj prekvapivá skutočnosť, že ste na podniku jediná lesná inžinierka vykonávajúca funkciu vedúceho lesnej správy... 

...počula som, že ešte niekde jedna je...

...overoval som to na personálnom odbore podniku  a vyzerá to tak, že ste naozaj jediná. No, nielen funkčné zaradenie, ale aj vaše bydlisko patrí k tým menej bežným. Už rovných 20 rokov bývate v horárni Bonové, stojacej na samote v doline Ľuborča,  6 km od najbližšej obce...

Toto bývanie mám naozaj rada. Je v tom kus krásneho života, hoci od románovej idyly  to má ďaleko. Cudzí návštevník si všimne krásne prostredie, ja už skôr deravé žľaby na streche.... Takéto  bývanie vás však jednoducho donúti prijať životnú filozofiu blízku k prírode. Napríklad, hoci všade okolo nás je režijný revír, lesná zver je tu skôr našimi spoločníkmi, ako poľovnou zverou. Vždy na Štedrý deň obídeme spoločne celá rodina dolinu a doplníme krmelce. A hoci mám skúšku z poľovníctva, neviem si predstaviť, že by som na zver strieľala. Vidíte, hoci ma hnevá  to vyčleňovanie žien z prevádzky, v tomto mám predsa len iný postoj. Myslím, že ženám, ako nositeľkám života streľba na zver akosi nepristane. Bývanie na samote však predstavuje predovšetkým odľahlosť a s tou je spojených veľa starostí. Manžel je lesníkom práve na obvode na ktorom je aj horáreň a tam teda problém nie je. No deti, tie musia denne dochádzať s niekoľkými prestupovaniami do škôl. A hoci nás tunajšie bývanie ako rodinu mimoriadne zomklo, naša 17 ročná dcéra teraz pociťuje odľahlosť horárne ako obmedzenie svojej možnosti komunikovať s rovesníkmi. Naozaj to nie je také  ľahké, ako by sa zdalo. A je tu ešte jedna vec, ktorá ma musí trápiť. Horáreň je služobný byt, čo je celkom v poriadku. Staráme sa o ňu, chránime a zveľaďujeme ju, no keď sa naša služba raz skončí budeme sa musieť z nej vysťahovať. Logicky vzaté mali by sme si dovtedy našetriť na nové bývanie.  Z našich terajších platov sa to však určite ani pri tej najväčšej skromnosti nedá...

Ako to funguje v rodine kde žena – vedúca lesnej správy je svojmu manželovi – lesníkovi šéfkou ?

Úplne normálne. Môj manžel má na to svoju odpoveď  – moje šéfovanie vraj končí za bráničkou našej horárne. Ale celkom vážne, nie sú s tým žiadne problémy. Máme jedno také nepísané pravidlo, že doma sa o robote vôbec nerozprávame. Je to naozaj nutné, lebo inak by sme asi boli stále v práci. A to sa nedá. Na správe nemám s kolektívom žiadne problémy. Nechávam sa každého vyjadriť k veci a rozhodujem sama. Ľudia vedia, že mi môžu názor povedať, ale rovnako vedia, že keď som v niečom rozhodla, tak to bude aj platiť. V dobrom i v zlom. Napokon za tie roky tu poznám všetko a všetkých a všetci zase poznajú mňa. Dôležité je, že naša tunajšia práca má zmysel a že nás teší.

 

Ak by sme v rámci podniku urobili súťaž o najkrajšie sídlo lesnej správy, tak Nemšová by určite  bodovala. Je to útulná budova, zvonku i zvnútra. A rovnako príjemní sú aj ľudia, ktorí v nej pracujú. Týmto konštatovaním by bolo možné krátku návštevu u pani správkyne elegantne ukončiť. Ale jedna vec z nášho rozhovoru by tak ostala predsa len akási nedopovedaná: Dvaja odborne vzdelaní ľudia, z toho jeden vo vedúcej prevádzkovej funkcii, obidvaja s praxou rovnajúcej sa dvom plným LHP, pracujúci k spokojnosti závodu, zarobia spolu toľko, čo im pokryje základné životné potreby, prevádzku staršieho auta, ktorým aj tak musia denne dopravovať svoje deti do škôl a ak tvrdo zašetria, tak im zvýši aj na jednu spoločnú dovolenku. Skromným ľuďom, pre ktorých  príroda nie je len pracoviskom, ale trvalou kulisou ich užitočného života to k šťastnému životu stačí. Musí stačiť. Ale úprimne - je to za ich službu, ktorá  denne  trvá 24 hodín  trochu málo.

Jedným z výstupov transformácie nášho podniku by malo byť aj zvýšenie platov. Zvýšenie, ktoré by mzdu nedávalo do súladu len s medziročným rastom inflácie, ale  predovšetkým s náročnosťou služby tých, ktorí sú soľou nášho lesa. Viem, treba na to najprv mať. Ale veď o to ide.

 

Ján Mičovský