Tí, ktorí sú
soľou nášho lesa
Jediná
Pamätáte
sa ešte na Sidóniu ? Nie je
to tak dávno, keď jej po zániku veľkej Republiky
boli plné noviny. Rozhraničovacia komisia tam vtedy mala plné
ruky práce. Osada tohto mena, roztiahnutá v úzkej doline Vlárky,
akoby odrazu nevedela kam patrí. Do Čiech ? Na Slovensko ?
Dilema to však zase až taká veľká nebola. Väčšina obyvateľov
chcela aby ich „prikrojili“ k Česku. Napokon sa tak aj stalo. Práve
preto sú hraničné kamene po údolí rozsiate veľmi neobvykle. Kľučkujú
poza ploty domcov, ktoré by sa inak ocitli na Slovensku a nám
ponechávajú len priľahlé stráne. Táto medzinárodná epizóda mala
nepatrný dôsledok aj na náš podnik. Výmenou za územie Sidónie
sme od českej strany získali celkom pekný porast v lesnom
obvode Vlárka. Naši tamojší
kolegovia musia cestou k nemu prechádzať cez colnicu vo Vlárskom
priesmyku. Zvykli si na to, rovnako aj colníci,
ktorí sa na naše autá prechádzajúce „čiarou“ väčšinou
už ani nepozrú. Napokon, majú aj oni teraz iné starosti. Veď už
o niekoľko dní tu v súvislosti s naším vstupom do EÚ
colný režim zaniká. Nevdojak vás napadne, že tie colnice boli
vybudované na tých pár rokov celkom zbytočne... Samozrejme, „atrakcia“ menom Sidónia nie je pre život tunajších lesníkov vôbec podstatná. O tom, čo tu podstatné je, dobre vie Ing. Ľubica Harničárová, vedúca Lesnej správy v Nemšovej (OZ Trenčín). Prevádzkové radosti a starosti správcov bývajú síce dosť podobné, no majú oni aj svoje miestne osobitosti. Tak napríklad v Nemšovej je pracovná pohoda vedúcej správy priamo závislá na meniacom sa prietoku rieky Vlára, ktorá je tu akousi územnou symetrálou. Keď začína jej hladina stúpať je to aj signál pre operatívnu zmenu v riadení... |
Prečo ...?
Rieka
Vlára nám dosť ovplyvňuje chod prác na celej správe. Nemusí sa pritom ani
vyliať, stačí ak trocha stúpne a celý lesný obvod Čaganov máme odrezaný
od sveta. Vtedy je nám škoda aj skúšať prejsť brodom neďaleko Vlárskeho
priesmyku, ktorý je jedinou prístupovou cestou. Ostáva len čakať kým vody
opadnú a dovtedy ľudí presunúť tam, kde sa dá...
Akých ľudí tu máte viac,
vlastných, alebo „externistov“ ?
Je
to zatiaľ tak „pol na pol“ a myslím si, že tak by to aj mohlo ostať.
Krajné riešenia nebývajú väčšinou najlepšie. Aspoň naše skúsenosti
tak hovoria. To, že máme možnosť najímať cudzích dodávateľov
určite zvýšilo pracovné nasadenie našich vlastných ľudí. Vidia,
že nie sú jediní a to na ich správanie pôsobí jednoznačne. Na druhej
strane mať vlastných osvedčených ľudí, to niekedy nemôže celkom nahradiť
ani ten najlepší externista, ktorý vyhrá súťaž, príde, urobí svoje a odíde.
Nech mi to nikto nemá za zlé, ale je naozaj rozdiel, ak príde niekto, koho
znalosti a schopnosti vôbec nepoznáme, kto navyše nepozná tunajší terén
a koho preto musíme veľmi presne navigovať a veľmi často
kontrolovať. A je iné, ak mám v doline rokmi osvedčeného
pracovníka na ktorého sa môžem spoľahnúť aj vtedy, ak ho nemám stále
na očiach. Nemyslite si, že nechodím na pracoviská, naopak, svojich ľudí,
či sú to už cudzí alebo naši, kontrolujem veľmi často. Ale predsa nemôžeme
byť stále každému za chrbtom. A vtedy je osvedčený pracovník, ktorý
vie, čo tam má robiť aj „potme“, na nezaplatenie...
Cudzí by nám však mali priniesť
v riadiacej činnosti úsporu času, ktorý namiesto zabezpečovania ľudí
a techniky budete môcť venovať lesu...
Tak
to teda s vami nemôžem celkom súhlasiť. Papierovania nám na lesnej správe
s príchodom dodávateľských subjektov veľmi neubudlo. „Úkolák“
ten ostal, namiesto miezd robíme podklady k fakturácii, k tomu
pribudlo vypisovanie a vyhodnocovanie súťaží. A keď zoberiete do
úvahy to, čo som povedala pred chvíľou, že cudzieho musíte viac usmerňovať
a kontrolovať ako svojho, tak vám žiadna veľká úspora času nemôže vyjsť...
A úspora nákladov na prevádzku
strojov, na opravy, zníženie režijných nákladov na rozvoz ľudí, to v súvislosti
s externistami funguje...?
V tomto
smere niet o čom diskutovať. Prevádzkové úspory tu jednoznačne sú a preto
význam nasadenia súkromníkov do lesnej výroby naozaj nemožno spochybniť.
Len nie vždy a nie vo všetkom. Napríklad nedám dopustiť na súkromné
autá v odvoze, ktoré tu má jeden podnikateľ z Čadce. Robia dôsledne
a ochotne. Sú jednoducho lepší ako tí naši, ktorých niekedy donútiť
vyčistiť odvozné miesto býva
problém. Ich výkonnosť je jednoducho výkonnosťou súkromníka, ktorý vie,
čo ho stáli autá a ako rýchlo sa mu musí táto investícia vrátiť.
Robia tak, že manžela mi berú k výdaju dreva z horárne o šiestej
ráno a večer mu z rovnakého
dôvodu neraz nedovolia dopozerať televízne noviny. Ale zase podobne pekne môžem
hovoriť aj o našich vlastných traktoristoch, ktorí by si stroje už dávno
odkúpili, keby to nebola pre nich priveľká počiatočná investícia....
Pani inžinierka, to, že lesnú
správu riadi žena sa naozaj nepatrí pripomínať ako niečo neobvyklé. Ale – s odpustením
- keď ono to naozaj
trocha neobvyklé je...
Neviem
prečo ?! Vždy som mala bližšie
k lesu, ako ku kancelárii. Aj moje rozhodnutie študovať na Lesníckej
fakulte bolo motivované záujmom o prírodu. Ten som nadobudla v rodných
Leviciach, kde nás učitelia viedli k prírode tým najprirodzenejším spôsobom
– turistikou, vychádzkami,
trampingom, jednoducho pobytom v nej.
Po absolvovaní fakulty som chcela ísť robiť von a podarilo sa mi to.
Celý môj prevádzkový život sa vlastne viaže k Lesnej správe v Nemšovej.
Tu som začínala v roku 1984 ako ťažbový majster, neskôr som robila
lesníka a samostatného technika - pestovateľa. V roku 1997
som odišla pracovať do Trenčína na Krajský
úrad, oddelenie lesného hospodárstva a po
vzniku samostatného podniku v Trenčíne som prešla na podnikový odbor
kontroly. Na obidvoch miestach som sa cítila celkom dobre – jednak som tam
mohla prirodzene využívať to, čo som z prevádzky vedela a jednak som
nahliadla do vecí s ktorými sa na správe nestretnete. Celkom to do seba
zapadlo. No, a keď potom v roku 2001
prišla ponuka vrátiť sa na „moju“ správu do Nemšovej, nerozmýšľala
som ani chvíľu. Myslím, že som sem vždy
patrila a patrím. Je škoda,
že mnohé ženy sa po skončení školy akosi samozrejme zaraďujú na
ekonomické úseky bez toho aby sa im ponúkla skutočná lesnícka pozícia.
Neskôr prídu deti, nastúpi určitý kancelársky návyk a už je
kolegyňa akosi samozrejme a väčšinou navždy zaradená medzi „papučové“
lesníčky. Nemám nič proti ekonomike, ale uznajte, ktoré dievča ide študovať
na lesnícku fakultu pre to, aby potom celý život robila v učtárni ? Ja
som asi mala šťastie a som dodnes úprimne vďačná vtedajšiemu riaditeľovi
závodu Ing. Jánovi Závodskému, CSc., že mi ponúkol takúto možnosť a tým
vlastne ovplyvnil celý môj život.
Určite máte s tým
jednostranným zaraďovaním žien do výkonu lesníckej služby pravdu.
Potvrdzuje to aj prekvapivá skutočnosť, že ste na podniku jediná lesná inžinierka
vykonávajúca funkciu vedúceho lesnej správy...
...počula
som, že ešte niekde jedna je...
...overoval som to na personálnom
odbore podniku a vyzerá to
tak, že ste naozaj jediná. No, nielen funkčné zaradenie, ale aj vaše
bydlisko patrí k tým menej bežným. Už rovných 20 rokov bývate v horárni
Bonové, stojacej na samote v doline Ľuborča,
6 km od najbližšej obce...
Toto
bývanie mám naozaj rada. Je v tom kus krásneho života, hoci od románovej
idyly to má ďaleko. Cudzí návštevník
si všimne krásne prostredie, ja už skôr deravé žľaby na streche.... Takéto
bývanie vás však jednoducho donúti prijať životnú filozofiu blízku
k prírode. Napríklad, hoci všade okolo nás je režijný revír, lesná
zver je tu skôr našimi spoločníkmi, ako poľovnou zverou. Vždy na Štedrý
deň obídeme spoločne celá rodina dolinu a doplníme krmelce. A hoci
mám skúšku z poľovníctva, neviem si predstaviť, že by som na zver
strieľala. Vidíte, hoci ma hnevá to
vyčleňovanie žien z prevádzky, v tomto mám predsa len iný
postoj. Myslím, že ženám, ako nositeľkám života streľba na zver akosi
nepristane. Bývanie na samote však predstavuje predovšetkým odľahlosť a s tou
je spojených veľa starostí. Manžel je lesníkom práve na obvode na ktorom
je aj horáreň a tam teda problém nie je. No deti, tie musia denne dochádzať
s niekoľkými prestupovaniami do škôl. A hoci nás tunajšie bývanie
ako rodinu mimoriadne zomklo, naša 17 ročná dcéra teraz pociťuje odľahlosť
horárne ako obmedzenie svojej možnosti komunikovať s rovesníkmi. Naozaj to
nie je také ľahké, ako by sa
zdalo. A je tu ešte jedna vec, ktorá ma musí trápiť. Horáreň je služobný
byt, čo je celkom v poriadku. Staráme sa o ňu, chránime a zveľaďujeme
ju, no keď sa naša služba raz skončí budeme sa musieť z nej vysťahovať.
Logicky vzaté mali by sme si dovtedy našetriť na nové bývanie.
Z našich terajších platov sa to však určite ani pri tej najväčšej
skromnosti nedá...
Ako to funguje v rodine kde
žena – vedúca lesnej správy je svojmu manželovi – lesníkovi šéfkou ?
Úplne normálne. Môj manžel má na to svoju odpoveď – moje šéfovanie vraj končí za bráničkou našej horárne. Ale celkom vážne, nie sú s tým žiadne problémy. Máme jedno také nepísané pravidlo, že doma sa o robote vôbec nerozprávame. Je to naozaj nutné, lebo inak by sme asi boli stále v práci. A to sa nedá. Na správe nemám s kolektívom žiadne problémy. Nechávam sa každého vyjadriť k veci a rozhodujem sama. Ľudia vedia, že mi môžu názor povedať, ale rovnako vedia, že keď som v niečom rozhodla, tak to bude aj platiť. V dobrom i v zlom. Napokon za tie roky tu poznám všetko a všetkých a všetci zase poznajú mňa. Dôležité je, že naša tunajšia práca má zmysel a že nás teší.
Ak
by sme v rámci podniku urobili súťaž o najkrajšie sídlo
lesnej správy, tak Nemšová by určite
bodovala. Je to útulná budova, zvonku i zvnútra. A rovnako
príjemní sú aj ľudia, ktorí v nej pracujú. Týmto konštatovaním by
bolo možné krátku návštevu u pani správkyne elegantne ukončiť.
Ale jedna vec z nášho rozhovoru by tak ostala predsa len akási
nedopovedaná: Dvaja odborne vzdelaní ľudia, z toho jeden vo vedúcej
prevádzkovej funkcii, obidvaja s praxou rovnajúcej sa dvom plným
LHP, pracujúci k spokojnosti závodu, zarobia spolu toľko, čo im
pokryje základné životné potreby, prevádzku staršieho auta, ktorým
aj tak musia denne dopravovať svoje deti do škôl a ak tvrdo zašetria,
tak im zvýši aj na jednu spoločnú dovolenku. Skromným ľuďom, pre
ktorých príroda nie je len
pracoviskom, ale trvalou kulisou ich užitočného života to k šťastnému
životu stačí. Musí stačiť. Ale úprimne - je to za ich službu, ktorá
denne trvá 24 hodín
trochu málo. Jedným z výstupov transformácie nášho podniku by malo byť aj zvýšenie platov. Zvýšenie, ktoré by mzdu nedávalo do súladu len s medziročným rastom inflácie, ale predovšetkým s náročnosťou služby tých, ktorí sú soľou nášho lesa. Viem, treba na to najprv mať. Ale veď o to ide. |
Ján Mičovský