Slávnostné otvorenie

PROLÓG: Nielen otcovia v rímskom práve, ale aj prognózy sú vždy neisté. Je to prirodzené, veď riziko je nutnou súčasťou každej kalkulácie. Taoistická filozofia dokonca hovorí, že riskovať je jediná cesta, ako naozaj ostať nažive. Nech je to už akokoľvek, vždy poteší ak naše projekty, plány, či hoc len drobné denné predsavzatia napokon vyjdú...

 

LESNÍCKY SKANZEN, UTOROK 11. MÁJA, NIEČO PO 14,00 HOD: Spolu s Jankom Belkom, výkonným majstrom, ideme obhliadnuť stavebnú jamu do ktorej sa bude čoskoro sťahovať historická hájovňa zo Smrečín. Na trase „chodníka lesného času“ s prekvapením stretávame desiatky návštevníkov. Na to, že je obyčajný pracovný deň, vzdialený od víkendu i hlavnej sezóny, je to nádejné poznanie...

 

 O NIEKOĽKO DNÍ NESKÔR:  Kolega Peter Gogola, hovorca generálneho riaditeľa, doniesol na podnik slohové práce, ktoré na tému návštevy Lesníckeho skanzenu napísali jeho bývalí žiaci, dnes už piataci. Pôvab ich úprimných výpovedí je neprekonateľný. A tá lyrika ! Veď posúďte, kto z nás, otrlých  dospelákov, by dokázal vidieť v snehovej jame „drevenú chladničku na lesné stromčeky“ ?

 

ŠEDÁ JE TEÓRIA, ZELENÝ JE STROM ŽIVOTA:  Uvedené dve skúsenosti z prvých dní tohtoročnej prevádzky Lesníckeho skanzenu na Čiernom Balogu sú azda jemným potvrdením toho, že naša predstava o zaujatosti verejnosti proti nám, lesníkom, nebola vždy celkom presná. Zdá sa, že tá anonymná verejnosť sa veľmi rada dá prizvať k poznávaniu sveta lesníckej práce, len jej dať príležitosť. Je dobré, že sme sa odhodlali ísť aj týmto popularizačným smerom. Veď presviedčať verejnosť o odborných tradíciách nášho lesníctva z akademických priestorov konferenčných sál  a  ísť jej v ústrety živými obrazmi lesa a našej činnosti v ňom, to sú naozaj dve rozdielne veci. 

 

Nálada v lesníckom vláčiku bola výborná

REPORTÁŽ: Vráťme sa teraz k 1. máju 2004. V tento deň sa nepísala  len nová veta európskej symfónie, ale pribudlo aj zopár taktov do osnovy našej práce s verejnosťou. Tušíme síce, že obe partitúry obsahujú aj nejedno „fortissimo“, ale verme, že sa budú vždy hrávať   „con amore“ – s láskou. V Dubline zaviala naša zástava a pri Čiernom Balogu  sa otvárala prvá sezóna Lesníckeho skanzenu. Na pódiu prírodného amfiteátra vo Vydrovskej doline sa zišli predstavitelia štyroch organizácii, ktoré názorne dokázali, aké užitočné rozmery môže mať múdra spolupráca: Ing. Ivana ŠPILÁKOVÁ, organizačná  riaditeľka Lesov SR, Mgr. Michaela GALVÁNKOVÁ, šéfka VYDRY - mimovládnej organizácie na podporu miestneho turizmu, Mgr. Tatiana ŠTULRAJTEROVÁ, starostkyňa Čierneho Balogu a Ing. Aleš BÍLEK, riaditeľ Čiernohronskej lesnej železnice. Ivana Špiláková sa účastníkom otvorenia, ktorých zoširoka pozvážal  mimoriadny vlak, prihovorila slovami, ktorým nebolo možné neporozumieť. Dominoval v nich les, ako fenomén, ktorý nás spája, živí a uzdravuje. Zazneli aj slová vďaky partnerom podniku, ktorí pri budovaní skanzenu pomohli vskutku nezištne. Po slávnostných lesniciach bola sezóna v Lesníckom skanzene i v celej Vydrovskej doline otvorená sympatickým gestom: Hlavní aktéri spoločne sňali mašľu z veľkého plátna, spod ktorého vykukol pekne stavaný smrek. Z jeho vetví vzlietli holubice, aby čestným kolom nad hlavami prítomných symbolizovali radosť a harmóniu, ktorú vie poskytnúť len les...

 

EPILÓG: Verme, že sú to pre budúcnosť Lesníckeho skanzenu všetko dobré signály. Okrem domácich návštevníkov sa začínajú ohlasovať aj záujemcovia spoza hraníc. V najbližších týždňoch očakávame hostí z Maďarska,  Rakúska a Španielska. Lesnícky skanzen tak získava  okrem náučného aj ďalší rozmer – originálnym spôsobom reprezentuje podnik, lesníkov i Slovensko. Dúfajme, že si získa prirodzenú podporu verejnosti, vďaka čomu do skanzenu  pribudne ešte nejeden exponát  z bohatej histórie i súčasnosti lesníckeho Slovenska.

 

P.S :  24.júla 2004 na Dni stromu sa v skanzene otvárajú ďalšie zastávky a vari sa tu udeje aj niekoľko nevšedných stretnutí.  Odkážte priateľom a známym, že sú vítaní....         

  

                                                                                                           Ján Mičovský

Foto: Peter Gogola