Neviem ako Vám, ale mne natrvalo utkveli v pamäti spomienky z raného detstva na prvomájové oslavy. Vyzdobené mesto, rezká dychovka, farebné trepotalky, alegorické vozy a sprievod ľudí, ktorí sa tvárili, že niečo oslavujú (niektorí ani nie). Ako som dospieval, začínal som si uvedomovať, že toto divadlo má v sebe niečo nenormálneho. („K pionierskej rovnošate nesmiete mať oblečené rifle!“) Sviatok práce sa oslavuje tak, že sa nepracuje. Nápisy, ktoré sú všade v meste, hlásajú nezmysly („Pozdravujeme slávne májové dni“ – dajú sa pozdravovať dni?). Pracujúci s úľavou odovzdávajú transparenty na konci sprievodu na korbu Avie („Poďme už konečne na pivo!“) a celú atmosféru podčiarkuje kŕčovitá snaha všetkých médií vyvolať dojem spontánneho nadšenia a podpory vládnucej komunistickej strane.

Po roku 1989 sa oslavy 1. mája stali kultovou záležitosťou skupiny obyvateľstva, ktorá sa s ideálmi marxizmu – leninizmu nevie alebo nechce rozlúčiť. Samozrejme, nič proti tomu. Na niekoľko rokov si oslavy privlastnil istý murár, ktorý mal ten dar presvedčiť, že on je spasiteľ biednych a zbedačovaných. No, čo už...

Tohtoročný prvý máj je významný a už navždy bude dátumom, ktorý sa budú malí Slováci učiť na dejepise. Vstup Slovenska do Európskej únie je pre náš národ a štát takým významným medzníkom, že si to možno v tejto chvíli ani neuvedomujeme. Iste, vždy sa nájdu pochybovači a skeptici, ktorí nájdu chybu na všetkom. Ale uverili by ste pred pätnástimi rokmi, keby som Vás presviedčal, že budete môcť cestovať po Európe bez pasu, kdekoľvek študovať alebo zamestnať sa? Asi nie, však. Ale nepodliehajme prehnanému optimizmu. Tu u nás, na Slovensku sa, môže vďaka nášmu členstvu v EÚ veľa zmeniť. Ale zmení sa len to, čo zmeníme my sami. Čaká nás obrovský kus práce. Je jasné, že cesta k prosperujúcemu demokratickému štátu je beh na dlhej trati. Dôležité je, že bežíme správnym smerom.

A teraz si už môžem zchuti zakričať: Nech žije prvý máj!