Neviem
ako Vám, ale mne natrvalo utkveli v pamäti spomienky z raného
detstva na prvomájové oslavy. Vyzdobené mesto, rezká dychovka, farebné
trepotalky, alegorické vozy a sprievod ľudí, ktorí sa tvárili, že niečo
oslavujú (niektorí ani nie). Ako som dospieval, začínal som si uvedomovať,
že toto divadlo má v sebe niečo nenormálneho. („K pionierskej
rovnošate nesmiete mať oblečené rifle!“) Sviatok práce sa oslavuje tak,
že sa nepracuje. Nápisy, ktoré sú všade v meste, hlásajú nezmysly
(„Pozdravujeme slávne májové dni“ – dajú sa pozdravovať dni?). Pracujúci
s úľavou odovzdávajú transparenty na konci sprievodu na korbu Avie
(„Poďme už konečne na pivo!“) a celú atmosféru podčiarkuje kŕčovitá
snaha všetkých médií vyvolať dojem spontánneho nadšenia a podpory vládnucej
komunistickej strane.
Po
roku 1989 sa oslavy 1. mája stali kultovou záležitosťou skupiny obyvateľstva,
ktorá sa s ideálmi marxizmu – leninizmu nevie alebo nechce rozlúčiť.
Samozrejme, nič proti tomu. Na niekoľko rokov si oslavy privlastnil istý murár,
ktorý mal ten dar presvedčiť, že on je spasiteľ biednych a zbedačovaných.
No, čo už...
Tohtoročný
prvý máj je významný a už navždy bude dátumom, ktorý sa budú malí
Slováci učiť na dejepise. Vstup Slovenska do Európskej únie je pre náš národ
a štát takým významným medzníkom, že si to možno v tejto chvíli
ani neuvedomujeme. Iste, vždy sa nájdu pochybovači a skeptici, ktorí nájdu
chybu na všetkom. Ale uverili by ste pred pätnástimi rokmi, keby som Vás
presviedčal, že budete môcť cestovať po Európe bez pasu, kdekoľvek študovať
alebo zamestnať sa? Asi nie, však. Ale nepodliehajme prehnanému optimizmu. Tu
u nás, na Slovensku sa, môže vďaka nášmu členstvu v EÚ veľa
zmeniť. Ale zmení sa len to, čo zmeníme my sami. Čaká nás obrovský kus
práce. Je jasné, že cesta k prosperujúcemu demokratickému štátu je
beh na dlhej trati. Dôležité je, že bežíme správnym smerom.
A teraz
si už môžem zchuti zakričať: Nech žije prvý máj!