História lesných požiarov
Lesné
požiare sprevádzajú lesy celou ich doterajšou históriou. Ich častou príčinou
boli veľké suchá, pričom iniciátorom bola najčastejšie slnečná horúčava,
blesk a samovznietenie. Prvé písomne zmienky o týchto ničivých úkazov
sa datujú do dôb rímskej ríše, kde legionári zaznamenávali všetky
udalosti, okrem iného aj rozsiahle lesné požiare. Lesnícky odborný
spisovateľ Chant -Ševitinský uvádza, že podľa niektorých starých záznamov
plamene pre veľké suchá pohltili obrovské lesné plochy
v r. 1014 a 1113. v záznamoch z roku 1474 sa uvádza,
že lesy horeli od slnečnej horúčavy. Veľké lesné požiare boli zaznamenané
aj v rokoch 1525 a 1538, kedy panovníci a majitelia mnohých
panstiev dali podrobne zaznamenávať
do kroník vznik lesných požiarov. Obdobie stredoveku na územiach súčasnej
strednej Európy, ako vtedajšieho kultúrneho a spoločenského centra, sa
vyznačoval aj tým, že tu panovníci
zavádzali prísnejšie opatrenia na ochranu svojich rozsiahlych lesných
majetkov. Tieto opatrenia mali pôvod predovšetkým
v preventívnom pôsobení, kde prvoradou úlohou bolo zamedziť spaľovanie
horľavého dreveného materiálu
po ťažobnej činnosti. Okolo roku 1620 však na rozkaz kniežaťa Oldřicha
boli vypálené rozsiahle lesy okolo Prahy. V tomto období vznikalo veľké
množstvo lesných z dôvodu získavania pôdy pre poľnohospodárstvo a najjednoduchší
spôsob bolo vypálenie lesa. Rozsiahle požiar vznikali samozrejme aj v iných
oblastiach sveta, lenže zmienky v odbornej literatúre sú tu obmedzené.
Prvý významný dokument o ochrane lesa „Lesný poriadok“ bol vydaný
roku 1754 na území Čiech, ktorý priamo zakazoval zakladanie ohňa v lese
v čase sucha. Tento predpis bol neustále upravovaný a v neskorších
jeho vydaniach ukladal aj povinnosť účasti na likvidácií lesných požiarov.
V prvom rade sa na hasení podieľali lesníci, poľovníci a richtári
s ľuďmi, ktorí mali kopať izolačné priekopy. V 17. storočí
platil pre založenie požiaru v lese z pomsty najvyšší trest –
trest smrti.
V časoch
15. až 18. storočia k najčastejším príčinám vzniku lesných požiarov
patrili predovšetkým spaľovanie zbytkov po ťažobných prácach, veľké horúčavy
a dlhotrvajúce suché počasie a blesky. V roku 1765 bol
zaznamenaný rozsiahlejší požiar, ktorého príčinou bol fajčiar.
Na
popud Márie Terézie v roku 1769 bola v Prahe založená Vlastenecko-
hospodárska spoločnosť, do ktorej dopisujúci členovia a neskôr aj
lesní úradníci posielali svoje správy. Od tej doby boli na území bývalého
Rakúsko Uhorska dôkladnejšie mapované požiare a aj príčiny vzniku požiarov.
K častým príčinám vzniku lesných požiarov patrili aj uhliarske činnosti
na výrobu dreveného uhlia v milieroch.
Najzávažnejším
dokumentom pre ochranu lesa pred požiarmi bol Cisársky patent vydaný v roku
1852 č. 250 r. z. Bol to základný a dôkladný lesný zákon, ktorý mal
celý oddiel venovaný otázke lesných požiarov.
Podľa toho zákona sa vyzvaní občania museli bez meškania dostaviť
na hasenie aj s potrebným náradím. Organizáciu hasenia mal na zodpovednosti
najvyšší predstavený obce a služobne najvyšší lesník. Pre
Slovensko bol Lesný zákon vydaný v roku 1879. Tento zákon obsahoval
ustanovenie, že zakladať oheň je možné vo vzdialenosti menšej ako 100 m od
lesa len so súhlasom so zvláštnym opatrením lesného personálu. V tej
dobe mali povolené robiť oheň v lese len drevári, kameníci a pastieri,
ak dodržiavali bezpečnostné opatrenia.
Sme
už v 21. storočí a lesné požiare
aj napriek sprísneným opatreniam štátnych orgánov, správcov a majiteľov
lesov stále vyčíňajú. Svedectiev o nebezpečenstve lesných požiarov
je stále dostatok. Žiaľ, k prírodným iniciátorom vo väčšine prípadov
lesných požiarov v súčasnosti pribudol ďalší závažný faktor –
úmyselné podpaľačstvo. Za posledné roky sme svedkami ničivých, priam
katastrofálnych požiarov, ktoré možno prirovnať k požiarnej búrke,
kde sa v dôsledku lesných požiarov
ničia celé obce, no neraz sú plameňmi ohrozované aj väčšie mestá i celé
rekreačné oblasti. Celosvetová zmena klimatických podmienok len napomáha
procesu horenia a vysušené lesné porasty enormne zvyšujú rýchlosť
šírenia sa ohňa s jeho ničivými účinkami na flóru a faunu.
Obrovské
požiare, ktoré ničia lesné bohatstvo zeme pohlcujú ročne niekoľko tisíc
hektárov lesa. Požiare v posledných
rokoch veľmi často vyčíňajúce na všetkých kontinentoch majú
spoločného menovateľa – ľahostajnosť. Ľahostajnosť k lesom, i k
životu v nich. Obrovský lesný požiar zachvátil v roku 1972 celé
podmoskovie požiar sa šíril rýchlosťou 10 až 15 km za hodinu. Lesné masívy,
ktoré tvoria predovšetkým zmiešané lesy začali horieť v júni a likvidačné
práce pokračovali do 10. septembra 1972. V tom čase na území európskej
časti ZSSR bolo požiarmi poškodených 650 tisíc hektárov lesa. Posledné požiare
vo Francúzku, na Pyrenejskom polostrove, v Chorvátsku na Jadrane, v Kalifornii
či v Austrálskom buši dokazujú
nielen ľahostajnosť, ale doslova radosť z ničenia hodnôt.
Aj napriek rozsiahlym požiarom a možnosti ničenia usadlostí sa
nevenuje protipožiarnej ochrane lesov náležitá pozornosť. Pri týchto požiaroch
sa podpísali podpaľači, čo je v nový fenomén v súčasnom svete.
Požiare v Yellowstonskom parku, jednej z najväčších rezervácií,
sa prirodzene opakujú každých 200 rokov, ako sa o tom
zmieňujú odborné časopisy, ale aj tu rozsiahle požiare v roku
2001 spustošili niekoľko desiatok vzácnych drevín. Na území Kanady sú
obrovské lesné aglomeráty na ktorých
sa les obnovuje po úplnom zničení starého lesa požiarom a až na spálenisku
sa začne nový život, akoby semená stromov boli naprogramované a otvorili
sa po totálnom zničení starej kultúry.
Keď
si uvedomíme, že stredoveké zákony trestali podpaľačstvo trestom najťažším,
naskytá sa otázka, či by nebolo dobre bojovať o sprísnenie
trestov za takýto čin aj v súčasnosti.
Slovensko
v oblasti výskytu lesných požiarov nie je žiadnou výnimkou. Rozsiahle
lesné požiare - Lozorno, Slovenský raj, Vysoké Tatry, Slánske pohorie, Malá
Fatra - máme všetci v živej pamäti. Naozaj ?!
Ing. Michal Mihalík
profesionálny pracovník požiarnej ochrany
Literatúra:
Spravodaj
HS ZbPO 2000, 2001,
A.
Kunt : Lesné požiare 1966
( 207- 210)
HS
ZbPO MV SR Informácie 2001 a 2002.
P.S. Sadaljev : Požiare a katastrofy ,
Moskva 1983 ( s.245 – 261)