Otvorený  rozhovor  s  otvoreným  koncom

Právo na úspech

 

Pochybnosti. Neistota. Hmlisté prísľuby budúcej prosperity verzus konkrétne obavy z blížiacej sa jesene. Lesné bohatstvo. Bohatstvo mocných. Politika. Vplyv. Spracovatelia dreva.  Médiá.  Štátne lesy. Štátne ? Očakávanie konca a  začiatku.  Transformácia. Podniku. A najmä  myslenia. 

Ako raz vyznie spravodlivý zápis v kronike slovenského lesníctva  o mužovi, ktorého meno  je personifikáciou súčasných pohybov v našom podniku ?  Bude to svedectvo o niekom, kto privodil rozvrat vlajkovej lode slovenských lesov ?  Alebo o človeku, ktorému dá za pravdu najprv čas a potom  ostatní...?   

V každom prípade to bude  o Ing. Karolovi  VINŠOVI.

 

Pán generálny riaditeľ, do Bystrice ste nastúpili  aj ako nositeľ zmieru medzi lesníkmi a drevármi, uplynul však rok a drevospracujúca obec nám už opäť netlieska.  Nie je to po našich obchodných ústupkoch len potvrdenie toho, že mnohí spracovatelia nie sú  schopní byť korektnými obchodnými partnermi ?

 

Nerobíme ústupky, hľadáme cestu, aby domáci trh bol naším spoľahlivým partnerom, pretože v tom je obsiahnutá aj podstata našej prosperity. Postavenie mnohých spracovateľov je však kapitálovo slabé a východisko majú len v spájaní sa, či  v príchode silného investora. Väčšina z nich to už pochopila, azda ostáva  jeden - dvaja, ktorých situácia je zlá a veci sa im vymykajú z rúk. A tak vyvíjajú tlak. Protekcionizmus je však s transformáciou podniku nezlúčiteľný. 

 

Lesnícka robota sa počas ustavičných zmien, a tých je počas posledných rokov naozaj dosť, robí veľmi ťažko. Trpí nielen lesník, ale aj les. Môže náš horár uveriť, že transformácia  prinesie do jeho práce  potrebnú stabilitu ?

 

Čo sa týka hraníc obvodov štátnych lesov tak áno. K 1. októbru tu budeme mať namiesto 1157 obvodov približne 500. Ich personálne obsadenie bude variabilné. Jeden odborný lesný  hospodár plus jeden lesník, ale tiež systém 1 + 2, alebo 1 + 0, podľa obtiažnosti a výmery obvodu. To sa bude ešte vyvíjať. Po vybavení lesného hospodára dopravnými, komunikačnými a  informačnými prostriedkami bude preto početnosť personálu v rámci obvodu štátnych lesov ešte dva roky klesať. Obdobný vývoj bude aj na správach a riaditeľstvách štátnych lesov. 

 

Aha, takže tu je vysvetlenie toho, čomu som celkom nerozumel – organizačná štruktúra bude upravená do projektovanej podoby už túto jeseň, no stav zamestnancov bude  klesať aj v roku 2005 a 2006...

 

Áno. Je s tým je spojená aj otázka rýchlosti zmien. Jedni nás kritizujú, že sú pomalé, iní naopak. Veci však potrebujú jednoducho čas. Napríklad budeme iniciovať zmenu vyhlášky o vyznačovaní ťažby a taktiež prejdeme pri niektorých odberateľoch na meranie dreva priamo na harvesterových hlaviciach. Takéto sa zmeny sa  budú diať postupne a ich dôsledkom bude   znižovanie počtu zamestnancov ešte počas nasledovných dvoch rokov.

 

Prepúšťanie ľudí z práce, akokoľvek zdôvodnené technickým pokrokom,  je však vždy smutná vec..

 

Isteže, no tieto zmeny nerobíme pre tých 3600 zamestnancov, ktorí odídu, ale pre tých 3000, ktorí ostanú. Viem, neznie to dobre, ale je to tak. Som si vedomý, že je to vždy príliš osobné, etapu prepúšťania jednoducho nemožno vyhrať. Na druhej strane sa presviedčam stále o tom, že ľudia sa tu zakonzervovali s pocitom nenáležitej istoty. A to na nich pôsobí zhubne, chýba im schopnosť zabojovať za seba, ukázať – ja som tu najlepší, ja som ten čo by tu mal ostať ! To je veľmi zlé, pretože našou obrovskou snahou je, aby tu ostali tí najlepší ľudia. 

 

Pri osobnom kontakte i verejných vystúpeniach pôsobíte kultivovane, vaša argumentácia je pokojná, jasná. Akoby stres, ktorý nutne sprevádza dianie okolo podniku, sa  hlavného aktéra ani netýkal...

 

... za desať rokov riešenia zložitých situácií a „vyberania kostlivcov zo skríň“ som si už na veľa vecí zvykol. V rámci pracovnej psychohygieny uznávam vetičku „nač stahovať kalhoty, když brod je ješte daleko“. A keď ide ozaj do tuhého, tak si  poviem  -  tú radosť vám teda nespravím ! A ešte čosi:  Pri jednaniach veľmi často pociťujem, že moji partneri sú pripravení slabšie ako ja.  Jednoducho zistím „chlapci rozprávate o niečom, čomu celkom nerozumiete“. Viem, je to vlastne negatívna motivácia, ale funguje to. Avšak to najdôležitejšie pre moju sebadôveru je obsiahnuté v transformačnom projekte: Je výsledkom tímovej práce, je naozaj kvalitný a my ho dokážeme  obhájiť. Samozrejme, že jeho aplikácia nebude prechádzka sadom,  no rok práce určite nehodíme za hlavu...

 

A čo, ak sa vládna koalícia zosype ? Aký osud by projekt stihol v tomto prípade ?

 

Politika je politika a ja samozrejme nemôžem vylúčiť, že sa zmení politické garde. Dnes je však situácia pre náš projekt priaznivá, kľúčoví ľudia to myslia čestne a my máme ich podporu. Ale aj keby k zmene došlo, na smerovanie podniku  by to nemalo žiadny vplyv. Jednoducho každý, kto by chcel podnik moderne riadiť, by musel ísť v zásade našou cestou. Možno je to otázka intenzity, možno istej miery sociálnosti, ale na základnom smerovaní nemôžu už nič zmeniť žiadne voľby. Hovorím to aj preto, lebo vnímam, že je tu stále dosť ľudí, ktorí sa živia nádejou, že sa to ešte všetko otočí. Neotočí a nebolo by to dobre pre nikoho - pre ľudí, pre podnik ani pre slovenské lesy. Niet cesty späť. To nie je politická deklarácia, ale dôsledok poznania miesta a času v ktorom sa podnik nachádza. Som si istý, že aj najväčší kritici cítia, že  to čo robíme je nevyhnutné.  

 

 Pán riaditeľ, pred rokom ste prevzali toto miesto s istými predstavami a názormi na  nás lesníkov.  Priniesol ten rok do vášho poznania nejaké zmeny ?

 

 Určite. V tom pozitívnom zmysle som prekvapený myšlienkovým bohatstvom a životnou filozofiou slobody a piety  k lesu, s ktorou mnohí lesníci tak krásne žijú. Uznávam, že v tomto som mal o postavách zaodetých do zelenej uniformy zjednodušené predstavy. V zápornom zmysle ma zase prekvapili prejavy nedôvery vo vlastné schopnosti a neochota   reagovať na zmeny. A je tu aj horšia skúsenosť. Denne som konfrontovaný s veľmi negatívnymi morálnymi prejavmi. Obchodní partneri mi často hovoria  -  na nás tu chcete zarobiť korunu a vám doma utekajú tisíce. Nejde pritom o výnimočné výkyvy, ale skôr o akési zvykové právo – mám slabý plat a toto prilepšenie mi  k tomu patrí. Je to  chorá obdoba otázky o tom, čo bolo skôr    sliepka, či vajce. Teda, či budem najprv priadne robiť aby som mal poriadny plat, alebo naopak, najprv mi dajte plat a  potom už budem dobrý....

 

Azda by sme v tomto nemali mať problém...

 

Uznávam, že trocha som to na začiatku podcenil, ale je to naozaj jasné: Bude  platiť princíp nulovej tolerancie nekorektného správania sa. Bez výnimky.

 

No, ak ste sa dokázali  rázne vysporiadať s unfér  konaním napríklad aj na vysokom podnikovom poste, tak to vari ako podcenenie vnímať nemožno.  Skôr je škoda, že sa to vtedy nepovedalo jasnejšie, mohlo to byť pre podnikovú morálku inšpiratívne...

 

Niekedy musíte veľmi vážiť slová, najmä ak je k dispozícii viac indícií ako priamych dôkazov. No myslím, že prípad, ktorý máte na mysli bol pomenovaný v rámci situácie dostatočne jasne.

 

Ste nepoľovník, neskúšali z vás za ten rok urobiť poľovníka ?

 

Skúšali, ale už to vzdali. Bližšie je mi skôr to všeľudské „ži a nechaj žiť“. V súvislosti s poľovačkou mi naskakujú aj isté asociácie pánskych móresov, alkoholu, politikárčenia, až to hraničí s predstavami istých kruhov o ovládnutí podniku. Na druhej strane mám obrovskú úctu pred tradíciou obradu poľovačky a historickou  pamäťou lesa a ľudí.  

 

Niekto by vás pri tých pánskych móresoch možno aj rád videl...

 

Iste ! Najmä spočiatku tu bolo dosť rôznych ponúk. Tu som však pod takou kontrolou, že je len jeden spôsob správania  – byť priehľadný ako sklo. Inak by som sa hneď stal „bielym koňom“ kohosi. Myslím, že každý na takomto mieste musí mať v  morálke úplne jasno. Netajím, mám posledných desať rokov západný príjem, no živým sa len vlastnými rukami a schopnosťami. Žiadna vila z toho nehrozí, byt v paneláku a dve slušné dovolenky do roka, to je všetko. 

 

Keď sme už pri tej dovolenke, aké sú vaše koníčky  ?

 

 V posledných rokoch mi veľa času na ne neostáva. Som aktívny športový potápač, zároveň inštruktor a posledné dva roky ma kamaráti nahovorili aj na funkciu prezidenta Zväzu potápačov Slovenska. Ďalšou záľubou je funkčné letecké modelárstvo, najmä bezmotorové. Prezradím vám, že sa tam pracuje hlavne s drevom, takže, hoci si robia srandu, že Vinš nerozozná duba od buka, dačo o drevinách predsa len  viem. Aj o chirurgickom rezaní smrekového nosníka s prierezom dva  krát dva milimetre... 

 

Aký je váš hĺbkový potápačský rekord ?

 

51 metrov, o rekordy mi však nejde. Svet ticha pod vodou je úžasný. A ak ste sa  spytovali na to, kde čerpám vnútorný kľud, tak možno aj tam. Viete, ak chodíte  pod vodu len „na nádych“ po čase si vypestujete zaujímavý reflex  znížiť tepovú frekvenciu po nádychu  až na  tretinu. Takže -  žiadny zhon...   

 

Môžeme, prosím, stručne prejsť základné fakty vášho života ?

 

Gymnázium plus odborná strojárska maturita, stavebná fakulta, prvá pracovná zastávka Priemstav Malacky. Tam som absolvoval základnú školu práce s ľuďmi. Ocitnete sa na zelenej lúke s jednou búdou,  s tromi robotníkmi,  natiahnete  „prešivák“,  čižmy a riešite úlohu ako dať už tento mesiac milión fakturácie. Postupoval som od majstra, cez stavbyvedúceho až po hlavného inžiniera. Tu som získal aj vzťah ku strojom, čo som využíval neskôr v banke a  pomáha mi to aj dnes. Od roku 1991 nasledovali tri roky práce vo Viedni v architektonickom ateliéri. Po návrate hľadala Poľnobanka nové tváre, vyhral som konkurz a dostal tam na starosť investície, správu majetku a bezpečnosť. Riešenie korupcie a iných nepekností sa stalo na čas mojou hlavnou pracovnou náplňou. Dal som to za rok do poriadku, nasledovali posty riaditeľa filiálky  v Trnave, naspäť na ústredie, kde som riešil otázky nesplácaných úverov. Bola vtedy príhodná doba na ich radikálne zníženie, po vstupe zahraničného investora som sa stal riaditeľom odboru legislatívy, záver bankárskej kariéry ma zastihol v Slovenskej sporiteľni. A to som  už bol na ceste sem...

 

Ako spomínate na  tú Viedeň ?

 

Poviem vám svoj najväčší zážitok z môjho úplne prvého dňa v práci. Bol to veľký ateliér, sedeli sme v kancelárií viacerí, začínalo sa ráno o pol ôsmej. Okolo tretej poobede  som mal  pocit, že je čas skončiť, no nik sa ani nepohol. Rovnako o štvrtej, o piatej, o šiestej. O pol siedmej sa zdvihol prvý kolega, ostatní ani poriadne nezdvihli hlavy a pracovali ďalej. Dnes mi takéto pracovné tempo pripadá bežné, dovtedy som však aj ja bol zvyknutý na to, že posledná hodina pracovnej doby prichádza skoro poobede a nazýva sa príprava na odchod. Nechcem, aby to teraz vyznelo tak nejako kapitalisticky, ale našinec  bude  musieť na svojich pracovných návykov naozaj čosi zmeniť. Jednoducho o druhej sa končiť nebude vždy dať. Náš zamestnanec bude mať robotu, bude mať istotu, bude aj lepšie zaplatený, ale bude sa od neho naozaj žiadať  viac ako doteraz.  

 

Ako vníma rodina vaše pracovné nasadenie ?

 

(smiech) Rodina si myslí svoje. Zvykla si, deti sú už veľké....

 

...koľko majú  ...

 

...šestnásť, štrnásť, trinásť....manželka mi vytvorila fantastické rodinné zázemie, deťom sa venovala prakticky non-stop, pretože dlhé roky nerobila a ja som jej  starosť o deti v podstate  s dôverou odovzdal. Občas len podvedome vnímam, že rodina tam kdesi je, no to že napriek tomu fungujeme normálne, je pre mňa strašne dôležité...

 

Z akej rodiny, prosím,  pochádzate ?

 

Sme traja bratia, otec bol stavebný inžinier, mama - mimochodom Bystričanka, pochádzala z  Podlavíc, kde bol dedo cez prvú vojnu richtárom - bola úradníčka. Moje tunajšie pôsobenie je teda tak trocha návratom, lebo v sedemdesiatych rokoch som do Podlavíc chodieval veľmi často. A má to aj ten paradoxný dôsledok, že dnešné vynovené bystrické námestie ma ako stavbára neuchvacuje, lebo už cezeň nechodí „sedmička“ mojej mladosti do Podlavíc...

 

Ako pociťujete tiché výhrady k tomu, že nemáte lesnícke vzdelanie ?

Vnímam to úplne prirodzene, neurazí ma to,  neberiem to ako výčitku, ani ako podnet k tomu, že by som mal byť lesníkom. Moja funkciu je tu iná a svoje nelesnícke vzdelanie ešte stále pociťujem ako výhodu. Napokon sú tu odborníci lesníci,  ktorí majú moju dôveru a ja verím, že to, čo treba z lesníckeho hľadiska ustriehnuť aj ustriehnu.

 

Viete si predstaviť, že ostanete riadiť tento podnik aj po ukončení transformácie ?

Od toho sme ešte dosť ďaleko, ale pripúšťam, že keď problémy budú vyriešené a všetko začne fungovať podľa projektovaných predstáv, moje zaujatie pre túto prácu opadne. Fungujúce systémy ma už nedokážu naplno motivovať.

 

Ste presvedčený, že v prípade ukončenia svojho bystrického poslania odovzdáte podnik v lepšom stave, ako ste ho prebrali ?

 

Áno, pretože to, že sme odsúdení na úspech nie je fráza, ale  reálne vyjadrenie našich možností a nášho prístupu k riešeniu úlohy.  A čo sa týka našich predchodcov, naozaj k nim necítim žiadnu antipatiu. Len mám jednu nesplniteľnú túžbu - rád by som tu sedel pred dvomi rokmi na porade vedenia ako neviditeľný pozorovateľ a počúval, čo  vtedy hovorili. Či naozaj úprimne verili, že to čo robia je to najlepšie pre podnik...

 

Pán riaditeľ, nástup vášho vedenia bol poznamenaný rozruchom okolo kauzy „vagóny“. Je to už ukončené ?

 

My sme neboli iniciátorom tejto kauzy. Začalo to tým, že pán minister dal podnet na preverenie dvoch vagónov a to, že sa to rozrástlo do celých vlakov, to bol len obraz vtedajších vzťahov okolo dreva. Oficiálne informácie zatiaľ nemáme, pretože prípad zatiaľ nie je uzavretý. Podľa neoficiálnych informácií je to tak, že znalecké posudky  boli spochybnené ďalšími posudkami. A tak je na príslušných orgánoch ako to uzavrú. Za každým dokázaným prípadom sú konkrétni ľudia a budú niesť konkrétnu zodpovednosť. Ja nebudem ani naháňať strašidlá a ani nič zatajovať.

 

Doterajšie reorganizácie štátnych lesov boli vždy poznamenané najmä bojom, kde bude sídlo závodu a kto tam bude riaditeľom. Dokážete odolať pokušeniu robiť reorganizáciu podľa toho ?

 

Počet správ som už spomínal, riaditeľstiev štátnych lesov bude niečo medzi 10 až 15, ich počet ani lokalizácia ešte nie je v tejto chvíli definitívna. Samozrejme, očakávam aj politicky motivované tlaky, napokon, niektoré sa už aj prejavili, my sa však budeme jednoznačne snažiť o pragmatické lesnícke riešenia. Výhodou je aj dôvera a nezávislosť nášho ministra, ktorý je schopný prípadné snahy o zásahy veľkej politiky do našich prirodzených lesníckych záujmov eliminovať.

 

Aká je vaša spolupráca s pánom ministrom ?

 

Dobrá. Viete je to mladý človek, má 33 rokov, a tak je zástancom priamych riešení. Keď sa nastolí problém tak nerozmýšľa, ako manévrovať, ale ako ho čo najskôr korektne vyriešiť. My dávame veci jasne na stôl a tak spolupráca s pánom ministrom, napriek tomu, že kdesi pod stolom bývajú podsúvané aj iné záujmy, je naozaj veľmi otvorená a veľmi slušná. O to ľahšie sa nám spoločne prekonáva to politikum, ktoré sa nevyhnutne zjavuje, ktoré profesionálne chápem a o ktorom si ľudsky môžem myslieť svoje...        

 

Pán generálny riaditeľ, na záver nemôže azda zaznieť iná otázka, ako tá, ktorá je trvalo prítomná v našom lesníckom podvedomí:  Naozaj nesprivatizujete štátne lesy ?

 

Verte, že nie. Nevyplýva to ani z programu, ktorý napĺňame a nie je to naozaj ani našim skrytým úmyslom. Toto neberte ako čičíkanie verejnosti, ale ako fakt.  Jednoznačnú správnosť takéhoto postoja potvrdzuje aj skúsenosť, ktorú často opakujem a ktorá sa diplomaticky dá povedať takto: Štátne lesy nie sú systémovou podstatou svojho fungovania zamerané na krátkodobé ciele. Toto sa však nedá povedať o niektorých iných vlastníckych formách lesa . Treba vám pre zdôvodnenie potreby zachovať štátne vlastníctvo lesov viac ?

 

Slová sú často poplatné dobe v ktorej boli vyslovené. Raz určite skončí doba Ing. Karola Vinša v podniku štátnych lesov. I moja. Verím však, že aj potom sa budem môcť pokojne  podpísať pod nasledovné slová:

Na to, aby človek mohol úspešne zvládnuť ťažké úlohy musí spĺňať tri predpoklady: Byť čestným, veľa vedieť a najmä veľmi chcieť. Napriek chybám, ktoré každý vo svojej práci robíme a  ktoré v riadení lesného podniku iste môže spraviť aj nelesník Karol Vinš, mám pocit, že tie tri predpoklady sú v jeho osobe trvalo prítomné.   Nie, nie je to ani pokus o hodnotenie človeka, ani prognóza budúceho vývoja. Nazvime to inak.  Je to právo na úspech.

 

Ján Mičovský