Rozhovor z druhej strany

O čom sníva náčelník ?

 

Povedať, že jeho  meno je v lesníckych kruhoch málo obľúbené je zjavne nadnesené. Povedzme radšej celkom úprimne, že ho nemáme radi. Jeho spôsoby nás  dráždia, jeho rétorika nám pripadá agresívna, jeho názory ako zmes  poloodbornosti a populizmu. Nemá žiadnu zodpovednosť, no rád sa nám mieša do remesla. Navyše ho finančne podporujú štedré zahraničné zdroje. Kto by aj mal takých rád...

Sociológovia hovoria, že cudzí prejav vnímame v takejto postupnosti: Najdôležitejšie pre nás je, kto hovorí, potom nasleduje to, ako hovorí a až na treťom mieste sa venujeme tomu, čo hovorí. Urobme teraz  malú zmenu a obráťme to. Zabudnime na to kto hovorí i na to, ako to podáva. Skúsme sa zamerať len na to jediné:  Čo ?

Čo to teda vlastne už desať rokov hovorí Ing. Juraj LUKÁČ, náčelník Lesoochranárskeho zoskupenia VLK ?

 

Juraj, si považovaný za kontraverznú osobu nielen medzi lesníkmi, ale aj viacerými ochranármi. Na druhej strane nemožno nevidieť fakt, že s tvojimi názormi sa verejnosť do značnej miery stotožňuje. Ako sa vlastne vyštudovaný elektrotechnik prepracuje  k tomu, že spleť intergrovaných obvodov vymení za lesné húštiny ?

 

Taká výmena o akej hovoríš sa nikdy nestala. V podstate celý život pájkujem a celý život chodím do lesa. K štúdiu elektrotechniky ma priviedli tri záľuby - matematika, rádioamatérstvo a raketové modelárstvo. K lesu zase roky prázdnin strávené v Olejníkove. Hoci som mestský chlapec, tam u starých rodičov som spoznával les. Najprv ako pastier  kráv, neskôr spolu s ľuďmi, ktorých som začal stretávať na hrebeňoch Čergovských vrchov a ktorí sa postupne stávali mojimi priateľmi. S nimi sme sa začali zaujímať aj o prácu lesníkov. A spočiatku vôbec nešlo o kritický prístup k ich robote, naopak, vždy sme sa ich spytovali ako lesu pomôcť. Väčšinou sme dostali príležitosť pri zalesňovaní. Bolo to naše sadzačské obdobie. Osobne som v tých rokoch vysadil vlastnými rukami desiatky tisíc stromčekov. Kritickí sme možno začínali byť postupne, keď sme zbadali, že sadíme iné druhy ako si tam pestoval samotný les. Nášmu podozreniu, že nerobíme dobre dali za pravdu najprv odumierajúce borovice a neskôr v debatách aj lesníci. A mali sme aj také zaujímavé problémy, že keď sme prehlásili, že nechceme za brigádu peniaze, tak nám bolo povedané, že to nie je možné. Ak je práca vykonaná, peniaze sa musia vyplatiť. Tak sme si niekedy začiatkom sedemdesiatych rokov založili spoločný účet, a to bol možno prvopočiatok akejsi organizovanosti...

 

...začínam tušiť neuveriteľné, že VLK azda vznikol vďaka  - lesníkom...

 

Ale nie, veď od VLKa to bolo ešte veľmi ďaleko. Moja osobná premena a zrejme aj príčina toho, že som začal veci posudzovať aj inak, ako bolo zaužívané, sa odohrala až neskôr počas  štúdií na ČVUT v Prahe. Najprv ma tam ohromila história mesta. Hoci som chodil po múzeách každú voľnú chvíľu, až pri svojich dnešných pravidelných návratoch do tohto nádherného mesta, spolu s manželkou zisťujem, koľko toho tam ešte nepoznáme. Cenu tohto mesta, ktoré ma trvalo poznačilo, som si uvedomil až neskôr na uliciach Tokia, či Štokholmu, kde za superhistóriu považujú aj to, čo je v Prahe obyčajná budova. Ale to hlavné, za čo Prahe vďačím, je  kritické myslenie ku ktorému nás tam viedli naši učitelia. Dodnes pri rozhovoroch na slovenských univerzitách  pociťujem ten obrovský rozdiel vo vzťahu učiteľ – študent u nás a v Čechách. V Prahe to bol vzťah rovnocenných ľudí, ktorí spolu zápalisto o všetkom otvorene debatovali. Hoci aj priateľsky na pive, ale so vzájomným rešpektom.  Na Slovensku je dodnes v tomto vzťahu neprekonaná hranica formalizmu. Je to veľká  škoda, lebo to, čo sme si vydiskutovali v Prahe pri kolegiálnych rozhovoroch malo rovnakú cenu ako to, čo sme počuli z katedry. Svoju prevahu nám učitelia nedokazovali formálnou autoritou, ale argumentmi. A tak myslím, že práve v Prahe sa narodila moja vnútorná potreba pozrieť sa na niektoré veci alternatívnym pohľadom.

 

Nemal si chuť v Prahe ostať natrvalo ?

 

Veru nie. Nikde inde ako na východnom Slovensku žiť nechcem a ani nebudem. Preto som sa  hneď po štúdiách vrátil do Prešova, kde som začal robiť v ústave robotiky. Ale tak, ako som les nezanedbal počas pražských štúdií, keď som pochodil všetky české pohoria, tak som ho nezanedbal ani po návrate na východ. Začali sme sa vtedy venovať oprave senníkov v Levočských vrchoch. Zrekonštruovali sme zadarmo viacero senníkov, ktorých majiteľov sme ani nepoznali. Úrady tvrdili, že postupujeme protiprávne, ale my sme sa nechceli nečinne pozerať na to, ako toto svedectvo spolužitia našich predkov s prírodou odchádza. Keď sme to dokončili zrazu sa objavili aj majitelia i úrady a div sa svete -  každý nám ďakoval.  To, že „naše“ senníky dodnes stoja je pre mňa to hlavné.  A toto naše „seníkové obdobie“ je dôkazom, že ak ide o dobrú vec, treba vedieť byť aj trocha tvrdohlavý...

 

Stála takáto tvrdohlavosť aj pri zrode Vlka ?

 

Pri zrode Vlka stál normálny vývoj. Jedinou organizáciou, ktorá kedysi umožňovala  zastrešiť ľudí s ochranárskym cítením bol SZOPaK. Vytvorili sme pobočku v Prešove a bolo to pekné obdobie. Najmä neprekonateľný botanik Dr. Dostál nás vtedy naučil veľmi veľa. Istý čas som bol aj členom ÚV SZOPaK, no po roku 1989 sa záujmy začali priveľmi trieštiť a jediná organizácia ochrancov prírody už bola neudržateľná. A tak v roku 1993 zakladáme Lesoochranárske zoskupenie VLK.  

 

Aké ciele ste si dali ?

 

Vznik Vlka bol len úradným medzníkom. Myšlienky, na ktorých sme stavali boli vtedy už vykryštalizované. Nebolo nám treba diskutovať o tom, čo je správne, ale o tom, ako to dosiahnuť. Vízia bola jasná – záchrana prirodzených lesov, pričom sme samozrejme už vtedy prísne rozlišovali termín pôvodné a prirodzené lesy. Sú to dve úplne rozdielne veci !

 

Problém je však v tom, že vaše predstavy o tom čo je správne sú dosť radikálne, najradšej by ste chránili všetko a proti všetkým. Tento svet je však pre ľudí, ktorí v ňom potrebujú žiť...

 

Úprimne ti ďakujem za túto pripomienku. Je v nej skrytý vulgarizmus, ktorý sa často spája s našou činnosťou. Svet prírody nechránime pre abstraktné ochranárske ciele, ale pre zachovanie života každého z nás. Hranica nášho spoločného bytia či nebytia  je pravdepodobne ešte tenšia, ako sa domnievame. A čo sa týka našej snahy chrániť všetko, je to presne naopak. Dnes je chránených niektorým stupňom ochrany vyše 40 % slovenských lesov, žiaľ, všade do nich nejakým spôsobom zasahujeme. Ešte aj v tých najprísnejšie chránených lesoch, ktoré tvoria len dve percentá rozlohy Slovenska, sa v roku 2003 povolilo vyše tritisíc výnimiek. My to preto vidíme takto: Nech existuje  veľké územie slovenských lesov, kde sa bude trvalo hospodáriť podľa lesníckych zásad, ktoré sa, mimochodom stále vyvíjajú. No nech je malá časť našich lesov, povedzme okolo 10 %, ponechaná sama na seba. Chráňme radšej menej, no poriadne! Netvárme sa, že sme sa naučili všetko a dajme lesu šancu vytvoriť si akúsi kontrolnú plochu na ktorej nám ukáže svoje prirodzené schopnosti postarať sa o seba a tým aj o nás ľudí, ktorí les k životu nevyhnutne potrebujeme.

 

Nemýliš sa, keď hovoríš o našich lesníckych zásadách ako o niečom neoverenom, čo sa stále vyvíja ?  Sme predsa známi ako konzervatívny stav, hospodárime podľa postupov, ktoré sú osvedčené a nezvykneme ich meniť podľa toho odkiaľ vietor zafúka...

 

Čo sú to tie vaše osvedčené zásady ? Les je tu 350 miliónov rokov. Vaše zásady sú staré asi tak 200 rokov. To nie je ani len vek jedného poriadneho buka! Je to trikrát menej ako vek starej jedle a desaťkrát menej ako vek tisu, bežných to súčastí našich prirodzených lesov !  Myslíš, že sa to dá porovnať ? Náš konzervativizmus je starý 350 miliónov rokov. Hospodáriť v lesoch treba, to vieme, no naozaj netvrďte, že už viete o tomto hospodárení všetko. Predsa aj lesníci uznávajú význam prirodzených lesov, tak im teda skúsme aspoň na malom území ich prirodzenosť ponechať, či skôr prinavrátiť. A s tou pevnosťou zásad to tiež nepreháňaj. Pred dvadsiatimi rokmi ste skoro všade ťažili holorubným spôsobom  a bolo to v duchu socialistickej veľkovýroby úplne v poriadku. Dnes sa už chválite opačným pomerom medzi holorubným a podrastovým spôsobom, hoci aj o tom by sme mohli polemizovať....

 

Spochybňuješ azda, že podrastový spôsob dnes uplatňujeme na takmer 80 % ťažbovej plochy ?

 

No, ak nazývaš podrastovým spôsobom aj jeho jednofázovú formu, keď zrúbete všetko odrazu, lebo je tam vraj  dostatok zmladenia...

 

Žiadny jednofázový  clonný rub neexistuje. To o čom ty hovoríš je dorub, posledný rub z dvoch alebo troch fáz podrastového spôsobu...

 

...viem, v poraste by sa mal na východiskách so šírkou na jednu, či dve výšky stromu les presvetliť, po zabezpečení zladenia urobiť dorub a postupne priraďovať ďalšie pásy. Myslíme si však, že to ani zďaleka nie je vždy tak a rúbe sa aj bez zabezpečeného podrastu. Niet potom rozdielu medzi holorubom a podrastovým spôsobom...

 

...zneužiť sa dá všetko, no dorub bez 50 % zachovaného následného porastu si veru nik v štátnych lesoch nedovolí !

 

Tak, ako si u vás nik nedovolí ani ťažiť bez vyznačenej ťažby...?!

 

Viem, čo  máš teraz na mysli. Prípad Malužiná bol ozaj našim pochybením a priznali sme to.

 

Tak teda priznajte aj to, že nemáte patent na rozum a diskutujte otvorene s nami. Napríklad tak, ako sa to udialo pri kreovaní lesného zákona. Tam sa zišla naozaj reprezentatívna vzorka všetkých, ktorí majú k lesu čo povedať a návrh bol priechodný. Škoda, že sme tak nepokračovali ďalej a princíp konsenzu bol opäť nahradený kabinetnou technológiou...

 

 S vašou činnosťou sa často spája podozrenie o bohatom zahraničnom mecenášovi a netransparentnom využívaní získaných peňazí...

 

Viem o tom a môžem sa len pousmiať. Základ nášho financovania tvoria príspevky slovenských občanov. Vyzbierané počas Mesiaca lesov a pred Vianocami v informačných stánkoch, zaslané poštou, alebo trvalými príkazmi. Občania využívajú na našu podporu aj inštitút dvojpercentnej asignácie dane. V menšej miere, na konkrétne projekty, prijmeme podporu od nadácií zameraných na ochranu prírody. Samozrejme, bez akýchkoľvek obmedzujúcich podmienok. Uisťujem, že každého darcu a podporovateľa, ktorý požiada o nahliadnutie do výkazu našich príjmov a výdajov uspokojíme. Našou zásadou je neprijímať prostriedky od žiadnych inštitúcií a firiem. Tým zaisťujeme našu nezávislosť. Sme toho názoru, že ak si občan myslí, že naša práca má význam a chce nás podporiť, tak nech tak urobí. Pomocou finančných zbierok schválených ministerstvom financií získame ročne niečo nad  3 milióny korún. Tie použijeme zásadne len na účel na ktorý boli vyzbierané. Napríklad akcia Kúp si svoj strom prináša ročne okolo 800 tis. Sk. Použijeme ich výlučne na vykupovanie lesov, dokonca ani poštovné za list v ktorom darcom oznamujeme konkrétny účel na  aký boli ich peniaze využité nehradíme z týchto prostriedkov. Nájomné 160 ha lesa v Západných Tatrách pod Suchým vrchom nás stojí ročne ďalších 700 tis. Sk. Na publikácie, honoráre, platy, cestovné, posudky, geometrické plány ostane ide zvyšok. Tieto prostriedky sú vynakladané bez akejkoľvek rozšafnosti. Napríklad v našom štatúte je klauzula, ktorá nám zakazuje nadobudnúť dopravný prostriedok. Zober si koľko je kadejakých spolkov, ktoré ešte ani poriadne nezačali a už si kupujú auto za milión. My však za milión radšej vykúpime 15 ha lesa. A cestujeme vlakom.

 

Sú medzi vašimi prispievateľmi aj známi ľudia ?

 

Podporuje nás mnoho známych osobností. Ministri, umelci, nositeľka Nobelovej ceny, ale predovšetkým úplne obyčajní občania. Je to na celom svete rovnaké. Najväčšia podpora prichádza od obyčajných ľudí, ktorí cítia osobnú zodpovednosť za stav svojho okolia a chcú pomáhať darovaním peňazí zo svojho vlastného vrecka. Vydali sme teraz osobitne emitovanú sedemdesiatsedemkorunáčku. Dostane ju každý, kto dá trvalý príkaz na poukazovanie tejto sumy v náš prospech. Mojim snom je, aby sa takýto príkaz raz zjavil aj od niekoho, kto sedí v tej krásnej budove štátnych lesov v Banskej Bystrici. Ale na nedostatok sympatizantov z vašich radov sa nesťažujeme. Na väčšinu problémov v štátnych lesov nás upozornili práve vaši ľudia. To, že sa verejne k tomu nehlásia je už symbolom našej doby. Bojíme sa stále kohosi a čohosi. Asi aj to je jedna z príčin, prečo sme potrební.

 

Vieš si predstaviť dobrú spoluprácu s našim podnikom ?

 

Sme o jej potrebe úprimne presvedčení. Myslím, že sme na to dali dostatok signálov. Potrebujeme však mať pocit, že s nami počítate nielen vtedy, keď je v médiách nejaký hrmot. Lebo našou snahou je veci riešiť a k médiám sa uchyľujeme vtedy, ak si nevieme už pomôcť. Ale to potom už väčšinou funguje...

 

Ale asi nie vždy. Koľko ste sa verejne nabojovali voči golfovému ihrisku na Táľoch. A výsledok – nádherné ihrisko na ktoré treba ročne nasypať množstvo  chemikálií stojí. Hoci sa pod ním nachádza veľký zdroj pitnej vody. Asi sú aj silnejší od vás...

 

Ihrisko sa volá Sivý medveď a jeho majiteľ Podbrezovské železiarne radi zdôrazňujú, že medveď vyhral nad vlkom. Nevyhral, voda je tam kontaminovaná a posledné informácie hovoria, že prevádzka ihriska je so zdrojom pitnej vody nezlúčiteľná. Čosi bude musieť ustúpiť. Kto tu teda vyhráva ?  Sila lokálnych záujmov nad zdravím tisícok obyvateľov. Sme však bežci na dlhé trate a boj o vodný zdroj na Táľoch sme ešte zďaleka nevzdali. Jedna prehratá bitka neznamená prehratú vojnu ! Možno práve na tomto príklade, ktorý sa vás  v lesoch priamo netýka, by ste mohli pochopiť, že nezávislé občianske združenia chránia aj vaše záujmy. Je dobré vedieť sa na veci pozrieť aj iným pohľadom, ako sme zvyknutí.   

 

Možno sa Juraj Lukáč v mnohých veciach mýli. Tam by sme ho mali vedieť presvedčiť. V niečom však môže mať aj pravdu. Tú by sme mu mali uznať. Potlačme sympatie, či nesympatie a diskutujme. Dôvodov  k spolupráci je dosť. Dnešné víťazstvá hocikoho z nás môžu byť zajtrajšími prehrami všetkých. Lesom na Slovensku sa ublížilo v posledných rokoch naozaj dosť. A vôbec nie je podstatné, že štátne lesy sú na tom relatívne najlepšie. Lebo čas, keď vlastnícke právo k lesom bude znamenať menej ako voda, ktorú tento les udrží, kyslík, ktorý vyrobí a pôda, ktorú ochráni, raz určite príde. Bola by škoda, keby sme sa dovtedy nevedeli rozprávať s každým, komu na lese ozaj záleží.

Ján Mičovský