Rozhovor z druhej strany
O čom sníva
náčelník ?
Povedať,
že jeho meno je v lesníckych
kruhoch málo obľúbené je zjavne nadnesené. Povedzme radšej celkom úprimne,
že ho nemáme radi. Jeho spôsoby nás
dráždia, jeho rétorika nám pripadá agresívna, jeho názory
ako zmes poloodbornosti a populizmu. Nemá žiadnu zodpovednosť,
no rád sa nám mieša do remesla. Navyše ho finančne podporujú štedré
zahraničné zdroje. Kto by aj mal takých rád... Sociológovia
hovoria, že cudzí prejav vnímame v takejto postupnosti: Najdôležitejšie
pre nás je, kto hovorí, potom nasleduje to, ako hovorí a až na
treťom mieste sa venujeme tomu, čo hovorí. Urobme teraz
malú zmenu a obráťme to. Zabudnime na to kto hovorí i na
to, ako to podáva. Skúsme sa zamerať len na to jediné:
Čo ? Čo to teda vlastne už desať rokov hovorí Ing. Juraj LUKÁČ, náčelník Lesoochranárskeho zoskupenia VLK ? |
Juraj,
si považovaný za kontraverznú osobu nielen medzi lesníkmi, ale aj viacerými
ochranármi. Na druhej strane nemožno nevidieť fakt, že s tvojimi názormi sa
verejnosť do značnej miery stotožňuje. Ako sa vlastne vyštudovaný
elektrotechnik prepracuje k tomu,
že spleť intergrovaných obvodov vymení za lesné húštiny ?
Taká
výmena o akej hovoríš sa nikdy nestala. V podstate celý život pájkujem
a celý život chodím do lesa. K štúdiu elektrotechniky ma
priviedli tri záľuby - matematika, rádioamatérstvo a raketové modelárstvo.
K lesu zase roky prázdnin strávené v Olejníkove. Hoci som mestský
chlapec, tam u starých rodičov som spoznával les. Najprv ako pastier
kráv, neskôr spolu s ľuďmi, ktorých som začal stretávať na
hrebeňoch Čergovských vrchov a ktorí sa postupne stávali mojimi priateľmi.
S nimi sme sa začali zaujímať aj o prácu lesníkov. A spočiatku
vôbec nešlo o kritický prístup k ich robote, naopak, vždy sme sa
ich spytovali ako lesu pomôcť. Väčšinou sme dostali príležitosť pri
zalesňovaní. Bolo to naše sadzačské obdobie. Osobne som v tých rokoch
vysadil vlastnými rukami desiatky tisíc stromčekov. Kritickí sme možno začínali
byť postupne, keď sme zbadali, že sadíme iné druhy ako si tam pestoval
samotný les. Nášmu podozreniu, že nerobíme dobre dali za pravdu najprv
odumierajúce borovice a neskôr v debatách aj lesníci. A mali sme
aj také zaujímavé problémy, že keď sme prehlásili, že nechceme za brigádu
peniaze, tak nám bolo povedané, že to nie je možné. Ak je práca vykonaná,
peniaze sa musia vyplatiť. Tak sme si niekedy začiatkom sedemdesiatych rokov
založili spoločný účet, a to bol možno prvopočiatok akejsi
organizovanosti...
...začínam
tušiť neuveriteľné, že VLK azda vznikol vďaka
- lesníkom...
Ale
nie, veď od VLKa to bolo ešte veľmi ďaleko. Moja osobná premena a zrejme
aj príčina toho, že som začal veci posudzovať aj inak, ako bolo zaužívané,
sa odohrala až neskôr počas štúdií
na ČVUT v Prahe. Najprv ma tam ohromila história mesta. Hoci som chodil
po múzeách každú voľnú chvíľu, až pri svojich dnešných pravidelných
návratoch do tohto nádherného mesta, spolu s manželkou zisťujem, koľko
toho tam ešte nepoznáme. Cenu tohto mesta, ktoré ma trvalo poznačilo, som si
uvedomil až neskôr na uliciach Tokia, či Štokholmu, kde za superhistóriu
považujú aj to, čo je v Prahe obyčajná budova. Ale to hlavné, za čo
Prahe vďačím, je kritické
myslenie ku ktorému nás tam viedli naši učitelia. Dodnes pri rozhovoroch na
slovenských univerzitách pociťujem
ten obrovský rozdiel vo vzťahu učiteľ – študent u nás a v Čechách.
V Prahe to bol vzťah rovnocenných ľudí, ktorí spolu zápalisto o všetkom
otvorene debatovali. Hoci aj priateľsky na pive, ale so vzájomným rešpektom.
Na Slovensku je dodnes v tomto vzťahu neprekonaná hranica
formalizmu. Je to veľká škoda,
lebo to, čo sme si vydiskutovali v Prahe pri kolegiálnych rozhovoroch
malo rovnakú cenu ako to, čo sme počuli z katedry. Svoju prevahu nám učitelia
nedokazovali formálnou autoritou, ale argumentmi. A tak myslím, že práve
v Prahe sa narodila moja vnútorná potreba pozrieť sa na niektoré veci
alternatívnym pohľadom.
Nemal
si chuť v Prahe ostať natrvalo ?
Veru
nie. Nikde inde ako na východnom Slovensku žiť nechcem a ani nebudem.
Preto som sa hneď po štúdiách
vrátil do Prešova, kde som začal robiť v ústave robotiky. Ale tak, ako
som les nezanedbal počas pražských štúdií, keď som pochodil všetky české
pohoria, tak som ho nezanedbal ani po návrate na východ. Začali sme sa vtedy
venovať oprave senníkov v Levočských vrchoch. Zrekonštruovali sme
zadarmo viacero senníkov, ktorých majiteľov sme ani nepoznali. Úrady
tvrdili, že postupujeme protiprávne, ale my sme sa nechceli nečinne pozerať
na to, ako toto svedectvo spolužitia našich predkov s prírodou odchádza.
Keď sme to dokončili zrazu sa objavili aj majitelia i úrady a div sa
svete - každý nám ďakoval.
To, že „naše“ senníky dodnes stoja je pre mňa to hlavné.
A toto naše „seníkové obdobie“ je dôkazom, že ak ide o dobrú
vec, treba vedieť byť aj trocha tvrdohlavý...
Stála takáto tvrdohlavosť aj
pri zrode Vlka ?
Pri
zrode Vlka stál normálny vývoj. Jedinou organizáciou, ktorá kedysi umožňovala
zastrešiť ľudí s ochranárskym cítením bol SZOPaK. Vytvorili
sme pobočku v Prešove a bolo to pekné obdobie. Najmä neprekonateľný
botanik Dr. Dostál nás vtedy naučil veľmi veľa. Istý čas som bol aj členom
ÚV SZOPaK, no po roku 1989 sa záujmy začali priveľmi trieštiť a jediná
organizácia ochrancov prírody už bola neudržateľná. A tak v roku
1993 zakladáme Lesoochranárske zoskupenie VLK.
Aké ciele ste si dali ?
Vznik
Vlka bol len úradným medzníkom. Myšlienky, na ktorých sme stavali boli
vtedy už vykryštalizované. Nebolo nám treba diskutovať o tom, čo je
správne, ale o tom, ako to dosiahnuť. Vízia bola jasná – záchrana
prirodzených lesov, pričom sme samozrejme už vtedy prísne rozlišovali termín
pôvodné a prirodzené lesy. Sú to dve úplne rozdielne veci !
Problém
je však v tom, že vaše predstavy o tom čo je správne sú dosť
radikálne, najradšej by ste chránili všetko a proti všetkým. Tento
svet je však pre ľudí, ktorí v ňom potrebujú žiť...
Úprimne
ti ďakujem za túto pripomienku. Je v nej skrytý vulgarizmus, ktorý sa
často spája s našou činnosťou. Svet prírody nechránime pre abstraktné
ochranárske ciele, ale pre zachovanie života každého z nás. Hranica nášho
spoločného bytia či nebytia je
pravdepodobne ešte tenšia, ako sa domnievame. A čo sa týka našej snahy
chrániť všetko, je to presne naopak. Dnes je chránených niektorým stupňom
ochrany vyše 40 % slovenských lesov, žiaľ, všade do nich nejakým spôsobom
zasahujeme. Ešte aj v tých najprísnejšie chránených lesoch, ktoré
tvoria len dve percentá rozlohy Slovenska, sa v roku 2003 povolilo vyše
tritisíc výnimiek. My to preto vidíme takto: Nech existuje
veľké územie slovenských lesov, kde sa bude trvalo hospodáriť podľa
lesníckych zásad, ktoré sa, mimochodom stále vyvíjajú. No nech je malá časť
našich lesov, povedzme okolo 10 %, ponechaná sama na seba. Chráňme radšej
menej, no poriadne! Netvárme sa, že sme sa naučili všetko a dajme lesu
šancu vytvoriť si akúsi kontrolnú plochu na ktorej nám ukáže svoje
prirodzené schopnosti postarať sa o seba a tým aj o nás ľudí,
ktorí les k životu nevyhnutne potrebujeme.
Nemýliš
sa, keď hovoríš o našich lesníckych zásadách ako o niečom
neoverenom, čo sa stále vyvíja ? Sme
predsa známi ako konzervatívny stav, hospodárime podľa postupov, ktoré sú
osvedčené a nezvykneme ich meniť podľa toho odkiaľ vietor zafúka...
Čo
sú to tie vaše osvedčené zásady ? Les je tu 350 miliónov rokov. Vaše zásady
sú staré asi tak 200 rokov. To nie je ani len vek jedného poriadneho buka! Je
to trikrát menej ako vek starej jedle a desaťkrát menej ako vek tisu, bežných
to súčastí našich prirodzených lesov !
Myslíš, že sa to dá porovnať ? Náš konzervativizmus je starý 350
miliónov rokov. Hospodáriť v lesoch treba, to vieme, no naozaj netvrďte,
že už viete o tomto hospodárení všetko. Predsa aj lesníci uznávajú
význam prirodzených lesov, tak im teda skúsme aspoň na malom území ich
prirodzenosť ponechať, či skôr prinavrátiť. A s tou pevnosťou zásad
to tiež nepreháňaj. Pred dvadsiatimi rokmi ste skoro všade ťažili holorubným
spôsobom a bolo to v duchu socialistickej veľkovýroby úplne
v poriadku. Dnes sa už chválite opačným pomerom medzi holorubným a podrastovým
spôsobom, hoci aj o tom by sme mohli polemizovať....
Spochybňuješ
azda, že podrastový spôsob dnes uplatňujeme na takmer 80 % ťažbovej plochy
?
No,
ak nazývaš podrastovým spôsobom aj jeho jednofázovú formu, keď zrúbete všetko
odrazu, lebo je tam vraj dostatok
zmladenia...
Žiadny
jednofázový clonný rub neexistuje. To o čom ty hovoríš je dorub,
posledný rub z dvoch alebo troch fáz podrastového spôsobu...
...viem,
v poraste by sa mal na východiskách so šírkou na jednu, či dve výšky
stromu les presvetliť, po zabezpečení zladenia urobiť dorub a postupne
priraďovať ďalšie pásy. Myslíme si však, že to ani zďaleka nie je vždy
tak a rúbe sa aj bez zabezpečeného podrastu. Niet potom rozdielu medzi
holorubom a podrastovým spôsobom...
...zneužiť
sa dá všetko, no dorub bez 50 % zachovaného následného porastu si veru nik
v štátnych lesoch nedovolí !
Tak,
ako si u vás nik nedovolí ani ťažiť bez vyznačenej ťažby...?!
Viem,
čo máš teraz na mysli. Prípad
Malužiná bol ozaj našim pochybením a priznali sme to.
Tak
teda priznajte aj to, že nemáte patent na rozum a diskutujte otvorene s nami.
Napríklad tak, ako sa to udialo pri kreovaní lesného zákona. Tam sa zišla
naozaj reprezentatívna vzorka všetkých, ktorí majú k lesu čo povedať
a návrh bol priechodný. Škoda, že sme tak nepokračovali ďalej a princíp
konsenzu bol opäť nahradený kabinetnou technológiou...
S vašou činnosťou sa často spája podozrenie o bohatom
zahraničnom mecenášovi a netransparentnom využívaní získaných peňazí...
Viem
o tom a môžem sa len pousmiať. Základ nášho financovania tvoria
príspevky slovenských občanov. Vyzbierané počas Mesiaca lesov a pred
Vianocami v informačných stánkoch, zaslané poštou, alebo trvalými príkazmi.
Občania využívajú na našu podporu aj inštitút dvojpercentnej asignácie
dane. V menšej miere, na konkrétne projekty, prijmeme podporu od nadácií
zameraných na ochranu prírody. Samozrejme, bez akýchkoľvek obmedzujúcich
podmienok. Uisťujem, že každého darcu a podporovateľa, ktorý požiada
o nahliadnutie do výkazu našich príjmov a výdajov uspokojíme. Našou
zásadou je neprijímať prostriedky od žiadnych inštitúcií a firiem. Tým
zaisťujeme našu nezávislosť. Sme toho názoru, že ak si občan myslí, že
naša práca má význam a chce nás podporiť, tak nech tak urobí.
Pomocou finančných zbierok schválených ministerstvom financií získame ročne
niečo nad 3 milióny korún. Tie
použijeme zásadne len na účel na ktorý boli vyzbierané. Napríklad akcia Kúp
si svoj strom prináša ročne okolo 800 tis. Sk. Použijeme ich výlučne na
vykupovanie lesov, dokonca ani poštovné za list v ktorom darcom
oznamujeme konkrétny účel na aký
boli ich peniaze využité nehradíme z týchto prostriedkov. Nájomné 160
ha lesa v Západných Tatrách pod Suchým vrchom nás stojí ročne ďalších
700 tis. Sk. Na publikácie, honoráre, platy, cestovné, posudky, geometrické
plány ostane ide zvyšok. Tieto prostriedky sú vynakladané bez akejkoľvek
rozšafnosti. Napríklad v našom štatúte je klauzula, ktorá nám
zakazuje nadobudnúť dopravný prostriedok. Zober si koľko je kadejakých
spolkov, ktoré ešte ani poriadne nezačali a už si kupujú auto za milión.
My však za milión radšej vykúpime 15 ha lesa. A cestujeme vlakom.
Sú
medzi vašimi prispievateľmi aj známi ľudia ?
Podporuje
nás mnoho známych osobností. Ministri, umelci, nositeľka Nobelovej ceny, ale
predovšetkým úplne obyčajní občania. Je to na celom svete rovnaké. Najväčšia
podpora prichádza od obyčajných ľudí, ktorí cítia osobnú zodpovednosť
za stav svojho okolia a chcú pomáhať darovaním peňazí zo svojho
vlastného vrecka. Vydali sme teraz osobitne emitovanú sedemdesiatsedemkorunáčku.
Dostane ju každý, kto dá trvalý príkaz na poukazovanie tejto sumy v náš
prospech. Mojim snom je, aby sa takýto príkaz raz zjavil aj od niekoho, kto
sedí v tej krásnej budove štátnych lesov v Banskej Bystrici. Ale
na nedostatok sympatizantov z vašich radov sa nesťažujeme. Na väčšinu
problémov v štátnych lesov nás upozornili práve vaši ľudia. To, že
sa verejne k tomu nehlásia je už symbolom našej doby. Bojíme sa stále
kohosi a čohosi. Asi aj to je jedna z príčin, prečo sme potrební.
Vieš
si predstaviť dobrú spoluprácu s našim podnikom ?
Sme
o jej potrebe úprimne presvedčení. Myslím, že sme na to dali dostatok
signálov. Potrebujeme však mať pocit, že s nami počítate nielen
vtedy, keď je v médiách nejaký hrmot. Lebo našou snahou je veci riešiť
a k médiám sa uchyľujeme vtedy, ak si nevieme už pomôcť. Ale to
potom už väčšinou funguje...
Ale
asi nie vždy. Koľko ste sa verejne nabojovali voči golfovému ihrisku na Táľoch.
A výsledok – nádherné ihrisko na ktoré treba ročne nasypať množstvo
chemikálií stojí. Hoci sa pod ním nachádza veľký zdroj pitnej
vody. Asi sú aj silnejší od vás...
Ihrisko sa volá Sivý medveď a jeho majiteľ Podbrezovské železiarne radi zdôrazňujú, že medveď vyhral nad vlkom. Nevyhral, voda je tam kontaminovaná a posledné informácie hovoria, že prevádzka ihriska je so zdrojom pitnej vody nezlúčiteľná. Čosi bude musieť ustúpiť. Kto tu teda vyhráva ? Sila lokálnych záujmov nad zdravím tisícok obyvateľov. Sme však bežci na dlhé trate a boj o vodný zdroj na Táľoch sme ešte zďaleka nevzdali. Jedna prehratá bitka neznamená prehratú vojnu ! Možno práve na tomto príklade, ktorý sa vás v lesoch priamo netýka, by ste mohli pochopiť, že nezávislé občianske združenia chránia aj vaše záujmy. Je dobré vedieť sa na veci pozrieť aj iným pohľadom, ako sme zvyknutí.
Možno
sa Juraj Lukáč v mnohých veciach mýli. Tam by sme ho mali vedieť
presvedčiť. V niečom však môže mať aj pravdu. Tú by sme mu
mali uznať. Potlačme sympatie, či nesympatie a diskutujme. Dôvodov
k spolupráci je dosť. Dnešné víťazstvá hocikoho z nás
môžu byť zajtrajšími prehrami všetkých. Lesom na Slovensku sa ublížilo
v posledných rokoch naozaj dosť. A vôbec nie je podstatné,
že štátne lesy sú na tom relatívne najlepšie. Lebo čas, keď vlastnícke
právo k lesom bude znamenať menej ako voda, ktorú tento les udrží,
kyslík, ktorý vyrobí a pôda, ktorú ochráni, raz určite príde.
Bola by škoda, keby sme sa dovtedy nevedeli rozprávať s každým, komu
na lese ozaj záleží. |
Ján Mičovský