pracovníka Odboru transformačného projektu

RNDr. Ivana Ruska

 

 

Pán kolega, prezraďte čitateľom v stručnosti svoje „curriculum vitae“.

 

Od roku 1971 som rodeným Bystričanom, hoci svoje korene mám v obci Riečka pri Banskej Bystrici. Vzdelaním som pedagóg - absolvoval som Fakultu prírodných vied Univerzity Mateja Bela.

Z aspektu mojej profesionálnej kariéry, za relevantné považujem pôsobenie v akciovej spoločnosti Harmanecké papierne (dnes SHP Group) a medzinárodnej auditorskej a konzultačnej spoločnosti PricewaterhouseCoopers. V tom prvom prípade som pôsobil v oblasti interného riadenia ľudských zdrojov. Bola to inšpirujúca práca v náročnom období významných organizačných zmien, ktoré predurčovali súčasné postavenie firmy ako medzinárodného holdingu. Pokiaľ ide o prácu v oblasti poradenstva pre PricewaterhouseCoopers, pôsobil som ako konzultant - člen tímu pre riadenie ľudských zdrojov. Práve tu som získal rozhodujúce skúsenosti v oblasti personálnych a organizačných auditov, výberu zamestnancov, ich rozvoja, vzdelávania a celkovej starostlivosti o nich. Bolo to zaujímavé obdobie, kedy som pôsobil v Ostrave a čiastočne v Prahe a mám na naň krásne spomienky. Samozrejme, rád by som spomenul aj krátke pôsobenie na mojej Alma Mater, kde som študentom prednášal legislatívu a manažment. Tam som mal tú vzácnu možnosť nahliadnuť do myslenia študenta z "tej druhej strany", zo strany pedagóga.

 

Váš príchod na generálne riaditeľstvo priamo súvisí s personálnymi auditmi, ktoré prebiehali na odštepných závodoch i na generálnom riaditeľstve. Mnohí kolegovia sa auditu zúčastnili prvýkrát.  Z neznalosti a neinformovanosti častokrát vznikajú zbytočné fámy a obavy. Vy ste osoba, kompetentná dať vysvetlenie: čo je cieľom auditov a ako budú využité informácie, získané ich prostredníctvom?

 

Áno, máte pravdu. Nedostatočná informovanosť naozaj môže generovať skreslené vnímanie reality a s ním spojené fámy a obavy. Aj preto som rád, že sa môžem na tomto mieste pokúsiť priblížiť problematiku interného personálneho auditu práve z pohľadu audítora. Tak, ako som už viackrát uviedol aj na osobných stretnutiach, rozhodujúcim cieľom personálneho auditu je práve lepšie poznanie našich zamestnancov. Poznanie ich kvalít, profesionálnej spôsobilosti, poznanie ich adresných motivačných faktorov, poznanie ich rozvojových potrieb a rozvojového potenciálu. Okrem toho veľkú vážnosť pripisujeme aj ich očakávaniam, ich postojom vo vzťahu k pracovnému miestu, ako aj celej spoločnosti. Samozrejme, výsledky personálneho auditu, predovšetkým na úrovni odštepných závodov, budú slúžiť aj ako podklad pre zaraďovanie zamestnancov v rámci novej organizačnej štruktúry. S jediným cieľom – maximálne objektívne a profesionálne zhodnotiť predpoklady a potenciál zamestnanca vo vzťahu k príslušnému funkčnému miestu. Zároveň by som rád podotkol, že aj prístup hodnotiteľov ku samotnému auditu – či sa jedná už riaditeľov odštepných závodov, námestníkov, personalistov alebo vedúcich projektových tímov, nám poskytuje dôležitú informáciu o ich profesionalite, manažérskych kvalitách a osobnostnom potenciáli.

Na záver mi nedá nespomenúť skutočnosť, s ktorou sa síce všetci denne stretávame, ale jej dôsledky a ďalšie náväznosti nemusia byť všetkým až tak známe. Náš podnik sa nachádza v období transformácie, inak povedané v období zmeny. Tá zmena so sebou nesie aj novú personálnu koncepciu našej firmy (inými slovami nový, kvalitnejší vzťah zamestnávateľa a zamestnanca), kde budeme klásť dôraz práve na rozvoj a vzdelávanie našich ľudí. Takáto koncepcia sa však nedá navrhnúť a realizovať teoreticky, "od stola". Najprv je potrebné spoznať, akí vlastne sú naši zamestnanci, čo v nich je, aké majú očakávania, čo ich motivuje. A až potom, na základe týchto informácií, môžeme budovať nielen novú personálnu koncepciu, ale aj novú podnikovú kultúru, nové komunikačné štandardy a celkovú firemnú identitu. Na to je však okrem mnohých iných predpokladov potrebná predovšetkým osobná charizma. A hoci pôsobím na Lesoch SR len krátko, myslím, že náš vrcholový manažment ju má.

 

Ďakujem za rozhovor.

 

text: Peter Gogola