Projekt
transformácie je oficiálny dokument a taký je aj jeho štýl. Racionálny
a suchý. Už menej úsporný a predovšetkým oveľa šťavnatejší môže
byť štýl, ktorým tento materiál okomentuje náš správca so svojimi lesníkmi
vo chvíli, ktorú naozaj nemožno nazvať oficiálnou... Mohli by sme sa mu po
toľkých reorganizáciách vôbec diviť ? Všetky sľubovali najprv trocha
bolesti a potom veľké zlepšenie...
A tak nám vznikol lesnícky reorganizačný folklór: V roku
1992 začíname vracať lesy, prichádzajú prvé vlny prepúšťania, zlučujeme
obvody i správy, zanikajú niektoré závody, a zase prepúšťanie,
vznikajú malé podniky, aby zakrátko nato zanikli, potom rušíme závody, aby
na ich mieste vznikli len správy a už opäť zanikajú podniky, teraz však
už aj tie veľké.... Nie, neodsudzujem tieto kroky. Boli vedené reštitučnou
realitou a určite aj dobrými úmyslami, ktoré nemusia zákonite sprevádzať
len cestu do pekla... Odsúdiť však
treba, že ich bolo tak veľa, pretože to svedčí o tom, že sme nedokázali vidieť za horizont lesníckej doby, ktorú
sme žili. Možno až teraz. Pre štátne lesy je veľmi dôležité, aby
pripravená transformácia bola úspešným a na dlhý čas posledným
pokusom o zmenu. Vďaka systémovému prístupu a neobvykle širokej
diskusii má na to šancu, no záruky ani dnes neexistujú.
V hre je totiž, ako to ukazujú aj posledné koaličné prekáračky,
priveľa neznámych. Ale jedna vec známa určite je. Podnik nevyhnutne potrebujú
rozvoj. A transformačný projekt má svoju rozvojovú logiku. Prináša
prvky, ktoré bolo treba v štátnych lesoch uplatniť už dávno. Generácia,
ktorá tak mohla a myslím, že aj mala urobiť, pomaly odchádza. A tak
je tu nová, ktorá to urobí. Ideálne to ani tentoraz nebude, lebo ideálne
riešenia jednoducho neexistujú. A ani ľudia. Namiesto tichej radosti z pozastavenia
transformácie, ktorá by bola – podľa mňa – naozaj krátkozraká, skúsme
so zmenami bezodkladne začať. Každý
sám od seba. A nie zajtra, ale dnes. Lebo to je vlastne jediný spôsob, ktorým
možno veci naozaj meniť k lepšiemu. A nielen na podniku.
Ján Mičovský