O sebectve,  zákonoch  i o zborovom speve

Doktor, ktorý si biely plášť oblieka len občas

Cena života nemá ekvivalent. Akékoľvek prirovnanie je len neúspešným pokusom filozofa vyjadriť absolútnu hodnotu. A to je možné v matematike, nie však v jedinečnosti nášho bytia. Jedinečnosti, ktorá je taká samozrejmá, že uvedomiť si ju je neľahké. Pozrime sa napríklad na vlastnú ruku, roztvorme dlaň a pomaly ju zavrime... Také obyčajné... Úkon nad ktorého dokonalosťou nás život len málokedy donúti pouvažovať. Bývajú však okamihy, keď sa samozrejmosť premení na jediný bod nášho chcenia. Sú to okamihy pravdy. Napríklad, keď z tela nášho blížneho tryskom uniká  život. Predstava ťaživá, nie však až tak výnimočná. Vtedy je rečiam koniec. Pomôcť môže len čin. Úplne obyčajný, no absolútne konkrétny. 

Jedným z tých, ktorí sú nositeľmi obyčajných činov, na ktorých  stojí ľudskosť tohto sveta je aj JUDr. Milan VANČO, pracovník právnej služby generálneho riaditeľstva, držiteľ mimoriadneho ocenenia, ktoré neudeľuje ani Hrad. Udeliť ho  môže len naša schopnosť myslieť aj na druhých. Držiteľ Diamantovej plakety profesora Jánskeho za darovanie krvi. 

 

 

Milan, právnik je v očiach verejnosti často vnímaný skôr ako človek, ktorého myslenie sa pohybuje v zákrutách paragrafov a tučných honorárov, než ako pravidelný návštevník transfúznej stanice. Viem, je to hlúpa úvaha no, aj tak, kde sa vzali korene tvojho darcovstva?

 

Naozaj to nie je ktovieaká úvaha, no viem, že to niekto môže vidieť práve aj tak. Verím však, že prínos každého z nás nie je len v tom čo robíme, ale predovšetkým v tom, ako to robíme. K darcovstvu som sa prepracoval akosi postupne, nebol v tom spočiatku žiadny úmysel. Prvý odber som mal v roku 1975, no v najbližších deviatich rokoch som navštívil transfúznu stanicu asi len štyri krát. Až od roku 1984 sa datuje moje v podstate pravidelné darovanie krvi, na transfúzku som zašiel tak tri, štyri krát ročne, teraz už menej. Možno, že k rozhodnutiu stať sa pravidelným bezpríspevkovým darcom prispela moja mama, ktorá v mladších rokoch tiež  často darovala krv a ja som si chcel dokázať, že nie som horší. Ako hovorí klasik – exempla trahunt. A dôkazom toho, že príklady naozaj priťahujú je aj to, že k darcovstvu krvi som prirodzene pritiahol aj syna, ktorý má za sebou už jedenásť odberov.

 

Diamantová Jánskeho plaketa je najvyšším stupňom uznania, ktoré môže darca krvi dostať. Za koľko odberov sa udeľuje a kedy si ju dostal ty ?

 

Diamantová plaketa sa udeľuje  za 80 bezpríspevkových odberov. Tento počet som dosiahol asi  v roku 2002, v súčasnosti mám za sebou 87 odberov a verím, že mi zdravotný stav dovolí dotiahnuť to aspoň na tú stovku. Ale o samotný počet tu vari nejde. Dôležité je, že človek ak môže a chce, krv jednoducho daruje a urobí tak čosi aj pre druhých. Napokon na tomto svet máme len to, čo dáme inému... 

 

Teda, nezištnosť v tej pravej podobe...?

 

Áno, ale je človek naozaj tak nezištný ?  Potrebujeme konať dobro, no naše skutočné pohnútky často nepoznáme. Dobročinnosť totiž pomáha nielen tomu, kto je jej cieľom, ale aj tomu, kto sa o ňu snaží. A tu sa treba asi s pokorou priznať, že ten pocit, ktorý  v nás po dobrom skutku ostáva nie je celkom nezištný. Veď človek možno koná dobro práve aj kvôli tomuto peknému pocitu. Možno potom ešte hovoriť o nezištnosti...?

 

Nebudem polemizovať, no ak by svetom prebehla epidémia len takejto zištnosti, určite by mu to neuškodilo. Ale predpokladám, že darcovstvo prináša aj rukolapnejšie výhody....?

 

Ak myslíš platený odber krvi, tak takéhoto som sa zúčastnil len raz, kedysi na začiatku. Je však fakt, že isté materiálne výhody to prináša. Veď napríklad darca má podľa zákona nárok na zníženie daňového základu za každý odber o 2000 korún a tí so striebornými, zlatými a diamantovými plaketami neplatia napríklad ani povestné 20 korunové lekárske poplatky. Mesto Banská Bystrica je ešte štedrejšie, poskytuje nám finančnú zľavu na em-há-déčku, voľný vstup na plaváreň, či na futbal. A na moju diamantovú plaketu nezabudli ani naše odbory, nuž naozaj sa nesťažujem...

 

Bol si niekedy aj v situácii, že ťa volali ku konkrétnemu akútnemu prípadu ?

 

Bol, ale pravdu povediac, nikdy som sa o to, komu je krv určená bližšie nezaujímal, je to často dosť „na city“. Myslím si preto, že nie je podstatné komu pomohla, dôležité je, že pomohla. Dopyt po krvi je stále vysoký a je dobre, že darcovia sú, hoci stav, keď krvných zásob je dostatok býva len zriedkavo.

 

Si nositeľom Diamantovej Jánskeho plakety, no tvoju fotografiu som na tabuli cti Klubu darcov krvi v bystrickej transfúzke nevidel...

 

Nie je tam, lebo to naozaj nie je dôležité. Ale keď hovoríš o našom klube, tak si mi teraz pripomenul niečo, na čo myslím už od roku 2002. Možno je tento náš rozhovor tá správna príležitosť prezentovať myšlienku.

 

O či ide ?

 

V podniku máme pri lesných prácach stále vysokú úrazovosť a výnimkou nebývajú ani ťažké prípady, kde je treba často veľa krvi. Bolo  by dobre mať databázu našich zamestnancov, ktorí sú jej darcami. V určitých chvíľach je to totiž veľmi dôležité. Napríklad pri akútnom ohrození sa transfúzia môže poskytnúť priamo zo žily do žily a vtedy informácia o tom, kto z tých, ktorí sú nablízku má potrebnú krvnú skupinu, má doslova cenu života. Myslím, že by bolo dobre mať centrálnu podnikovú evidenciu darcov a túto viesť aj na jednotlivých závodoch, či správach.

 

Využime teda stránky LESNÍKa a pomôžme tvojmu nápadu. Čo  navrhuješ ?

 

Chcem poprosiť všetkých kolegov - darcov krvi, nech pracujú kdekoľvek na našom podniku a s vytvorením podnikovej databázy darcov súhlasia, aby mi v krátkom čase poslali svoje meno, adresu domov i na pracovisko, aktuálne čísla telefónov a kópiu darcovského preukazu bez údaju o rodnom čísle, na ktorom však dobre vidno meno a krvnú skupinu.  Pomohlo by to vytvoreniu centrálnej databázy „Klubu darcov krvi pri LSR“ a jej rozposlaniu na jednotlivé závody, či budúce RŠL, aby miestne evidencie  vznikli a j tam. Ak sa to úspešne rozbehne prosím, aby mi všetky zmeny následné údajov boli bezodkladne oznamované. Kontakt na mňa je: Milan Vančo, Lesy SR, š.p., Nám. SNP 8, 975 66 Banská Bystrica, telefón 048 43 44 286. Získané údaje oznámim všetkým OZ obratom. Držitelia ktorejkoľvek Jánskeho plakety, ktorých určite máme medzi našimi zamestnancami dosť a nevieme o nich, nech, prosím,  priložia aj  fotokópiu potvrdenia o jej udelení.  Dobre by však bolo ísť ešte ďalej. Každý z nás by mal poznať svoju krvnú skupinu, záznam o tom by mal byť aj  v osobnom spise. Databáza krvných skupín zamestnancov by mala byť na ľahko prístupnom mieste na našich závodoch a správach.   

 

Poďme teraz, Milan, k tvojej profesii. V zákonoch je, diplomaticky povedané, toľko dynamiky, že vraj už ani vy právnici pomaly neviete, čo platí a čo nie. Náš lesný zákon je však „na  spadnutie“ už mnoho rokov a stále ho nemáme, poľovníci zase pri zmienke o novom poľovnom zákone dostávajú vyrážky. Ako to všetko vníma  odborník ?

 

Predovšetkým si treba uvedomiť, že mi tu na podniku legislatívu netvoríme, ale aplikujeme.  A musíme ju aplikovať takú aká je. Nie je to vôbec jednoduché, ale od toho sme tu. Súčasná situácia však nie je len odrazom stavu, aký panuje v radoch rezortných legislatívcov, kde mnohí odchádzajú za lepším, ale aj kvality poslaneckého zboru, kde má každý poslanec k dispozícii slušné prostriedky na to aby si zaplatili kvalifikovaných poradcov, no neviem či ich v dostatočnej miere na tento účel aj využíva. Myslím však, že už vstupujeme do pokojnejšej legislatívnej fázy, ktorá umožní prijímať lepšie prepracované zákony. A bude dobre ak nezabudneme, že za všetkým, i za tvorbou zákonov i za ich dodržiavaním sú vždy len ľudia. Nášmu štátnemu podniku sa napríklad s obľubou vyčíta, že je štátny a je preto  akoby automaticky zlý hospodár. To samozrejme nie je pravda. Dôležité však je ako sa o zverený majetok staráme. V tom je veľká výzva i šanca. Ale, ako vravím, to nie je len vec zákonov, ale predovšetkým vec ľudí, teda každého z nás.     

 

Súhlasím, ale keď ani legislatíva nám v tomto smere nie je žiadnym vzorom. Veď ako napríklad môže novela zákona o životnom prostredí rozhodnúť, že súkromníkovi náhrada za obmedzenie hospodárenia v lese patrí a štátnemu podniku za to isté nie...

 

Vieme o tom, tohtoročná novela zákona o ochrane a tvorbe životného prostredia číslo 364  takýto účinok  naozaj má. Zvažuje sa iniciatíva s cieľom namietať voči porušeniu Ústavy, ktorá predsa zaručuje rovnosť foriem vlastníctva. Určite sa to zvládne aj k našej spokojnosti.

 

Bolo by dobre, keby ste to namietali takým zvučným hlasom, ako je ten tvoj, ktorý naozaj dobre počuť aj spoza zatvorených dverí. Niet divu, že ho dávaš aj do služieb zborového spevu. Naposledy sa tak stalo na oslavách 60. výročia SNP, keď sme ťa videli so miešaným  speváckym zborom Hron. Kde si si svoj barytón tak vyškolil ?

 

O žiadnom školení nemôže byť reč. Ja som vlastne zborový spev voľakedy ani nemal veľmi rád, ak sa ozval z rádia, vypínal som to. Človek sa však mení, vraví sa, že občas aj k lepšiemu. V tomto smere zaúčinkovala, ako to už býva, náhoda. Niekedy v roku 1991, to už som mal po štyridsiatke, ma vtedajší dirigent miešaného speváckeho zboru  Canzona Neosolium a terajší  rektor Akadémie umení docent Didi pozval pozrieť sa na skúšku a tam sa  to stalo ! V ten večer som objavil krásu spevu vo zbore, jednoducho mi z toho začali naskakovať po tele zimomriavky. A tak som zostal. So zborom som prešiel kus Európy - Španielsko, Rakúsko, Maďarsko, Poľsko, Bulharsko, Taliansko, spievali sme aj v milánskej La Scale i v tamojšom Dóme, ktorého akustika je naozaj jedinečná. Teraz spievam v miešanom speváckom zbore Hron i v banskobystrickom cirkevnom evanjelickom spevokole. Vážna hudba sa mi stala skutočným denným potešením. Nadovšetko mám rád Bachove fúgy a Verdiho opery, ale aj „náš“ Beatles.... Každé umenie je krásne, no hudba je asi nad tým všetkým. Nielenže spája ľudí, ale ich aj  mení k lepšiemu. Tomu  rád verím. 

 

 

V  pretechnizovanom svete si čoraz viac uvedomujeme význam umenia pre náš život. Osobitne hudby, pretože tá, ako povedal Milan Vančo, je nad všetkým. Je to však  intímna sféra každého z nás a predpisovať, čo sa nám má a čo nemá vo svete umenia páčiť je zbytočné. Čo však určite nie je iba našou vecou, je naša ochota a schopnosť myslieť aspoň trocha aj na druhých. Na meranie tejto veličiny nemá  sústava SI svoju mernú jednotku, no to ešte neznamená, že táto hodnota nemá pre svet význam. Naopak, dokáže ním celkom reálne pohnúť. Jedným z merítok našej schopnosti zabojovať so sebectvom je iste aj ochota darovať krv. Počet darcov krvi na 100 000 obyvateľov sa považuje v humánnej štatistike za údaj so silnou výpovednou schopnosťou pre posúdenie  tej – ktorej krajiny. Nepoznám síce jeho aktuálnu hodnotu, ale nepochybujem, že radí Slovensko medzi popredné krajiny sveta. A preto vari nebude problém aktívne zareagovať na múdru a praktickú myšlienku doktora Milana Vanča. Doktora, ktorý si biely plášť oblieka „len“ dva – tri  krát do roka.

Všetkým, čo sa prihlásia do „Klubu darcov krvi pri LSR“ v mene tých, ktorým to v budúcnosti pomôže, s mojím besedníkom úprimne ďakujeme.

Ján Mičovský