O sebectve, zákonoch
i o zborovom speve
Doktor, ktorý si biely plášť oblieka len občas
Cena
života nemá ekvivalent. Akékoľvek prirovnanie je len neúspešným
pokusom filozofa vyjadriť absolútnu hodnotu. A to je možné v matematike,
nie však v jedinečnosti nášho bytia. Jedinečnosti, ktorá je taká
samozrejmá, že uvedomiť si ju je neľahké. Pozrime sa napríklad na
vlastnú ruku, roztvorme dlaň a pomaly ju zavrime... Také obyčajné...
Úkon nad ktorého dokonalosťou nás život len málokedy donúti pouvažovať.
Bývajú však okamihy, keď sa samozrejmosť premení na jediný bod nášho
chcenia. Sú to okamihy pravdy. Napríklad, keď z tela nášho blížneho
tryskom uniká život.
Predstava ťaživá, nie však až tak výnimočná. Vtedy je rečiam
koniec. Pomôcť môže len čin. Úplne obyčajný, no absolútne konkrétny.
Jedným z tých, ktorí sú nositeľmi obyčajných činov, na ktorých stojí ľudskosť tohto sveta je aj JUDr. Milan VANČO, pracovník právnej služby generálneho riaditeľstva, držiteľ mimoriadneho ocenenia, ktoré neudeľuje ani Hrad. Udeliť ho môže len naša schopnosť myslieť aj na druhých. Držiteľ Diamantovej plakety profesora Jánskeho za darovanie krvi. |
Milan, právnik je v očiach
verejnosti často vnímaný skôr ako človek, ktorého myslenie sa pohybuje v zákrutách
paragrafov a tučných honorárov, než ako pravidelný návštevník
transfúznej stanice. Viem, je to hlúpa úvaha no, aj tak, kde sa vzali korene
tvojho darcovstva?
Naozaj
to nie je ktovieaká úvaha, no viem, že to niekto môže vidieť práve aj
tak. Verím však, že prínos každého z nás nie je len v tom čo
robíme, ale predovšetkým v tom, ako to robíme. K darcovstvu som sa
prepracoval akosi postupne, nebol v tom spočiatku žiadny úmysel. Prvý
odber som mal v roku 1975, no v najbližších deviatich rokoch som
navštívil transfúznu stanicu asi len štyri krát. Až od roku 1984 sa datuje
moje v podstate pravidelné darovanie krvi, na transfúzku som zašiel tak
tri, štyri krát ročne, teraz už menej. Možno, že k rozhodnutiu
stať sa pravidelným bezpríspevkovým darcom prispela moja mama, ktorá v mladších
rokoch tiež často darovala krv a ja
som si chcel dokázať, že nie som horší. Ako hovorí klasik – exempla
trahunt. A dôkazom toho, že príklady naozaj priťahujú je aj to, že k darcovstvu
krvi som prirodzene pritiahol aj syna, ktorý má za sebou už jedenásť
odberov.
Diamantová Jánskeho plaketa je najvyšším
stupňom uznania, ktoré môže darca krvi dostať. Za koľko odberov sa udeľuje
a kedy si ju dostal ty ?
Diamantová
plaketa sa udeľuje za 80 bezpríspevkových odberov. Tento počet som
dosiahol asi v roku 2002, v súčasnosti
mám za sebou 87 odberov a verím, že mi zdravotný stav dovolí dotiahnuť to
aspoň na tú stovku. Ale o samotný počet tu vari nejde. Dôležité je,
že človek ak môže a chce, krv jednoducho daruje a urobí tak čosi aj
pre druhých. Napokon na tomto svet máme len to, čo dáme inému...
Teda, nezištnosť v tej pravej
podobe...?
Áno,
ale je človek naozaj tak nezištný ? Potrebujeme
konať dobro, no naše skutočné pohnútky často nepoznáme. Dobročinnosť
totiž pomáha nielen tomu, kto je jej cieľom, ale aj tomu, kto sa o ňu
snaží. A tu sa treba asi s pokorou priznať, že ten pocit, ktorý
v nás po dobrom skutku ostáva nie je celkom nezištný. Veď človek
možno koná dobro práve aj kvôli tomuto peknému pocitu. Možno potom ešte
hovoriť o nezištnosti...?
Nebudem polemizovať, no ak by svetom
prebehla epidémia len takejto zištnosti, určite by mu to neuškodilo. Ale
predpokladám, že darcovstvo prináša aj rukolapnejšie výhody....?
Ak
myslíš platený odber krvi, tak takéhoto som sa zúčastnil len raz, kedysi
na začiatku. Je však fakt, že isté materiálne výhody to prináša. Veď
napríklad darca má podľa zákona nárok na zníženie daňového základu za
každý odber o 2000 korún a tí so striebornými, zlatými a diamantovými
plaketami neplatia napríklad ani povestné 20 korunové lekárske poplatky.
Mesto Banská Bystrica je ešte štedrejšie, poskytuje nám finančnú zľavu
na em-há-déčku, voľný vstup na plaváreň, či na futbal. A na moju
diamantovú plaketu nezabudli ani naše odbory, nuž naozaj sa nesťažujem...
Bol si niekedy aj v situácii, že
ťa volali ku konkrétnemu akútnemu prípadu ?
Bol,
ale pravdu povediac, nikdy som sa o to, komu je krv určená bližšie
nezaujímal, je to často dosť „na city“. Myslím si preto, že nie je
podstatné komu pomohla, dôležité je, že pomohla. Dopyt po krvi je stále
vysoký a je dobre, že darcovia sú, hoci stav, keď krvných zásob je
dostatok býva len zriedkavo.
Si nositeľom Diamantovej Jánskeho
plakety, no tvoju fotografiu som na tabuli cti Klubu darcov krvi v bystrickej
transfúzke nevidel...
Nie
je tam, lebo to naozaj nie je dôležité. Ale keď hovoríš o našom
klube, tak si mi teraz pripomenul niečo, na čo myslím už od roku 2002. Možno
je tento náš rozhovor tá správna príležitosť prezentovať myšlienku.
O či ide ?
V podniku
máme pri lesných prácach stále vysokú úrazovosť a výnimkou nebývajú
ani ťažké prípady, kde je treba často veľa krvi. Bolo by dobre mať databázu našich zamestnancov, ktorí sú jej
darcami. V určitých chvíľach je to totiž veľmi dôležité. Napríklad
pri akútnom ohrození sa transfúzia môže poskytnúť priamo zo žily do žily
a vtedy informácia o tom, kto z tých, ktorí sú nablízku má
potrebnú krvnú skupinu, má doslova cenu života. Myslím, že by bolo dobre
mať centrálnu podnikovú evidenciu darcov a túto viesť aj na jednotlivých
závodoch, či správach.
Využime teda stránky LESNÍKa a pomôžme
tvojmu nápadu. Čo navrhuješ ?
Chcem
poprosiť všetkých kolegov - darcov krvi, nech pracujú kdekoľvek na našom
podniku a s vytvorením podnikovej databázy darcov súhlasia, aby mi v krátkom
čase poslali svoje meno, adresu domov i na pracovisko, aktuálne čísla
telefónov a kópiu darcovského preukazu bez údaju o rodnom čísle,
na ktorom však dobre vidno meno a krvnú skupinu.
Pomohlo by to vytvoreniu centrálnej databázy „Klubu darcov krvi pri
LSR“ a jej rozposlaniu na jednotlivé závody, či budúce RŠL, aby
miestne evidencie vznikli a j
tam. Ak sa to úspešne rozbehne prosím, aby mi všetky zmeny následné údajov
boli bezodkladne oznamované. Kontakt na mňa je: Milan Vančo, Lesy SR, š.p.,
Nám. SNP 8, 975 66 Banská Bystrica, telefón 048 43 44 286. Získané údaje
oznámim všetkým OZ obratom. Držitelia ktorejkoľvek Jánskeho plakety, ktorých
určite máme medzi našimi zamestnancami dosť a nevieme o nich,
nech, prosím, priložia aj
fotokópiu potvrdenia o jej udelení.
Dobre by však bolo ísť ešte ďalej. Každý z nás by mal poznať
svoju krvnú skupinu, záznam o tom by mal byť aj
v osobnom spise. Databáza krvných skupín zamestnancov by mala byť
na ľahko prístupnom mieste na našich závodoch a správach.
Poďme teraz, Milan, k tvojej
profesii. V zákonoch je, diplomaticky povedané, toľko dynamiky, že vraj
už ani vy právnici pomaly neviete, čo platí a čo nie. Náš lesný zákon
je však „na spadnutie“ už
mnoho rokov a stále ho nemáme, poľovníci zase pri zmienke o novom
poľovnom zákone dostávajú vyrážky. Ako to všetko vníma
odborník ?
Predovšetkým
si treba uvedomiť, že mi tu na podniku legislatívu netvoríme, ale
aplikujeme. A musíme ju
aplikovať takú aká je. Nie je to vôbec jednoduché, ale od toho sme tu. Súčasná
situácia však nie je len odrazom stavu, aký panuje v radoch rezortných
legislatívcov, kde mnohí odchádzajú za lepším, ale aj kvality poslaneckého
zboru, kde má každý poslanec k dispozícii slušné prostriedky na to
aby si zaplatili kvalifikovaných poradcov, no neviem či ich v dostatočnej
miere na tento účel aj využíva. Myslím však, že už vstupujeme do
pokojnejšej legislatívnej fázy, ktorá umožní prijímať lepšie
prepracované zákony. A bude dobre ak nezabudneme, že za všetkým, i za
tvorbou zákonov i za ich dodržiavaním sú vždy len ľudia. Nášmu štátnemu
podniku sa napríklad s obľubou vyčíta, že je štátny a je preto
akoby automaticky zlý hospodár. To samozrejme nie je pravda. Dôležité
však je ako sa o zverený majetok staráme. V tom je veľká výzva i šanca.
Ale, ako vravím, to nie je len vec zákonov, ale predovšetkým vec ľudí,
teda každého z nás.
Súhlasím, ale keď ani legislatíva nám
v tomto smere nie je žiadnym vzorom. Veď ako napríklad môže novela zákona
o životnom prostredí rozhodnúť, že súkromníkovi náhrada za
obmedzenie hospodárenia v lese patrí a štátnemu podniku za to isté
nie...
Vieme
o tom, tohtoročná novela zákona o ochrane a tvorbe životného
prostredia číslo 364 takýto účinok
naozaj má. Zvažuje sa iniciatíva s cieľom namietať voči porušeniu
Ústavy, ktorá predsa zaručuje rovnosť foriem vlastníctva. Určite sa to zvládne
aj k našej spokojnosti.
Bolo by dobre, keby ste to namietali takým
zvučným hlasom, ako je ten tvoj, ktorý naozaj dobre počuť aj spoza zatvorených
dverí. Niet divu, že ho dávaš aj do služieb zborového spevu. Naposledy sa
tak stalo na oslavách 60. výročia SNP, keď sme ťa videli so miešaným
speváckym zborom Hron. Kde si si svoj barytón tak vyškolil ?
O žiadnom školení nemôže byť reč. Ja som vlastne zborový spev voľakedy ani nemal veľmi rád, ak sa ozval z rádia, vypínal som to. Človek sa však mení, vraví sa, že občas aj k lepšiemu. V tomto smere zaúčinkovala, ako to už býva, náhoda. Niekedy v roku 1991, to už som mal po štyridsiatke, ma vtedajší dirigent miešaného speváckeho zboru Canzona Neosolium a terajší rektor Akadémie umení docent Didi pozval pozrieť sa na skúšku a tam sa to stalo ! V ten večer som objavil krásu spevu vo zbore, jednoducho mi z toho začali naskakovať po tele zimomriavky. A tak som zostal. So zborom som prešiel kus Európy - Španielsko, Rakúsko, Maďarsko, Poľsko, Bulharsko, Taliansko, spievali sme aj v milánskej La Scale i v tamojšom Dóme, ktorého akustika je naozaj jedinečná. Teraz spievam v miešanom speváckom zbore Hron i v banskobystrickom cirkevnom evanjelickom spevokole. Vážna hudba sa mi stala skutočným denným potešením. Nadovšetko mám rád Bachove fúgy a Verdiho opery, ale aj „náš“ Beatles.... Každé umenie je krásne, no hudba je asi nad tým všetkým. Nielenže spája ľudí, ale ich aj mení k lepšiemu. Tomu rád verím.
V
pretechnizovanom svete si čoraz viac uvedomujeme význam umenia pre náš
život. Osobitne hudby, pretože tá, ako povedal Milan Vančo, je nad všetkým.
Je to však intímna sféra
každého z nás a predpisovať, čo sa nám má a čo nemá
vo svete umenia páčiť je zbytočné. Čo však určite nie je iba našou
vecou, je naša ochota a schopnosť myslieť aspoň trocha aj na druhých.
Na meranie tejto veličiny nemá sústava
SI svoju mernú jednotku, no to ešte neznamená, že táto hodnota nemá
pre svet význam. Naopak, dokáže ním celkom reálne pohnúť. Jedným z merítok
našej schopnosti zabojovať so sebectvom je iste aj ochota darovať krv.
Počet darcov krvi na 100 000 obyvateľov sa považuje v humánnej
štatistike za údaj so silnou výpovednou schopnosťou pre posúdenie
tej – ktorej krajiny. Nepoznám síce jeho aktuálnu hodnotu, ale
nepochybujem, že radí Slovensko medzi popredné krajiny sveta. A preto
vari nebude problém aktívne zareagovať na múdru a praktickú myšlienku
doktora Milana Vanča. Doktora, ktorý si biely plášť oblieka „len“
dva – tri krát do roka. Všetkým, čo sa prihlásia do „Klubu darcov krvi pri LSR“ v mene tých, ktorým to v budúcnosti pomôže, s mojím besedníkom úprimne ďakujeme. |
Ján Mičovský