Poľovnícka výroba - v akej podobe ?

V poslednom čase trápi táto otázka hlavne "plnokrvných" lesníkov. V mojom ponímaní sú sto tí, ktorým leží na srdci les ako celok t.j. ekosystém v rovnovážnom stave rastlinných i živočíšnych zložiek, pričom dokážu myslieť aspoň na dvadsať rokov dopredu. Tých zodpovednejších trápi aj otázka (ktorá by mala zaujímať aj tých lepšie platených) a to ako budú vyzerať nimi vyťažené, založené ,ochraňované a vychovávané porasty keď sa opäť dožijú rubnej doby.

V súvislosti s nadpisom príspevku mali by sme si všimnúť ako je definované poľovníctvo v rámci LSR š.p. Podnikový poľovnícky poriadok vo svojej úvodnej časti definuje poľovnícku výrobu podniku ako :

1. Cieľavedomé skvalitňovanie trofejovej a chovnej hodnoty poľovnej zveri a zachovanie jej genofondu.

2. Zabezpečenie ekologickej rovnováhy medzi zverou a jej životným prostredím, najmä reguláciu početných stavov pri zosúlaďovaní záujmov lesného hospodárstva, poľnohospodárstva a ochrany prírody.

3. Plnenie ekonomickej, kultúrnej, etickej a výchovnej funkcie.

 

Napriek tomu, že -podľa môjho názoru- mala byť priorita položená na zásade č.2, kým zásada č.1 mala byť druhoradá a zásada č.3 je zbytočne duplicitná so zásadou č.2 je možné konštatovať, že takto postavená definícia obsahuje všetky dôvody k tomu, aby sme poľovnícku výrobu aj naďalej chápali ako dôležitý hospodársky záujem podniku.

Pred topmanažmentami podnikov št. lesov stojí  zhruba už od nežnej revolúcie v súvislosti so štátnymi poľovnými pozemkami nepríjemná otázka "prenajať alebo neprenajať"?!

Analyzujme preto tieto dve alternatívy z hľadiska lesohospodárskych záujmov a porovnajme ich isté alebo prognózované dopady na lesné hospodárstvo a lesné ekosystémy.

V prípade alternatívy prenajímania môžeme s určitosťou hodnotiť tieto pozitíva :

    - vysoké tržby z nájomného (nie však podľa momentálne platnej legislatívy, pretože v súčasnosti platia pevné, takmer zanedbateľné ceny nájomného)

    - zníženie režijných nákladov na poľovníctvo (materiál, mzdy, pomocné činnosti...)

    - prioritu dostanú lesné (drevinové) spoločenstvá pred zverou v zmysle reálnych ekonomických predpokladov (les aj bez zveri môže plniť svoje ekonomické úlohy)

Proti alternatíve prenajímania však hovoria tiež vážne negatíva :

    - záujmom čiste poľovnícky motivovaných nájomcov je pochopiteľná snaha o zvýšenie stavov úžitkovej zveri nad únosnú mieru, pretože únosné stavy nemôžu poskytnúť dostatočný počet poľovníckych ,rozumej streleckých príležitostí

    - vysoké stavy zveri znamenajú automaticky veľké škody na lese (aj poľných kultúrach) čo mimo značných ekonomických negatív prináša so sebou obvykle aj celý rad sporov riešiteľných len drahou administratívne- právnou cestou

    - dochádza k nezdravému oddeleniu až antagonizmu medzi lesných hospodárstvom a poľovníctvom na škodu ekológie lesa a kultúrnych eticko - výchovných aspektov

    - snahy o premnožovanie úžitkových druhov zveri budú určite evokovať aj snahu o vybíjanie predátorov t.j. dravcov a šeliem, z ktorých väčšina patrí medzi chránené alebo aspoň vzácne druhy zveri

    - pri hrozbe neudržania nájmu revíru na ďalšie nájomné obdobie  dochádza k vydrancovaniu revíru, ktoré je veľmi ťažké dostať pod kontrolu, zvlášť pri vyššom spoločenskom postavení nájomcu

Alternatívy prenájmu či zachovania režijných revírov majú veľmi jednoduchý algoritmus. To čo je výhodou na jednej strane je nevýhodou na  strane druhej.

Skrátene by sme mohli povedať, že chovať zver dokáže aj poľovník - nelesník a ekonomika (ovšem len krátkodobá) dá sa robiť aj vysokými tržbami z trhových cien nájomného za revíry.Ale obhospodarovať populácie poľovnej zveri tak, aby netrpela nielen zver ale ani les ,to dokáže cieľavedome len poľovník - lesohospodár ,pričom tržby z poľovnej výroby môžu mať len doplnkový charakter k tržbám z hlavnej výroby.

A nedá m i nepripomenúť ,že v tomto prípade musí byť pre nás dôležitá dlhodobá ekonomika produkcie dreva oproti niekoľkým percentám tržieb z poľovnej výroby.

Čím boli preto asi  motivovaní riadiaci pracovníci št. podnikov lesného hospodárstva, ktorí hlavne v rokoch l997 až 2001 prenajali len za doslova symbolickú cenu desaťtisíce hektárov režijných revírov, pričom niektorí súčasní javia snahu v podobných nehospodárnych tendenciách pokračovať ?! Nepripomína to niečo čo sa v slušných pomeroch nazýva korupciou, pričom provízia nemusí mať len (primitívnu) podobu hotovosti ?!

Skúsenosti zo 60-80 -tych rokov minulého storočia  (obrovské škody na lesných porastoch s dlhodobými veľmi negatívnymi dopadmi aj na súčasnú ekonomiku lesného hospodárstva a ekológiu lesa) nás poúčajú o tom, že prenájom práva poľovníctva len čiste poľovnícky motivovaného subjektu je tou najhoršou alternatívou pre les aj pre zver.

Vychádzajúc z uvedeného logicky vyplýva, že vlastník (správca) lesného majetku by sa mal snažiť o to, aby si praktický výkon práva poľovníctva udržal na čím väčšej ploche a prenajal právo poľovníctva len tam, kde jeho pozemky tvoria zanedbateľnú súčasť uznaného poľovného revíru. Diktuje nám to jednoznačne dlhodobý výrobný cyklus lesného hospodárstva a vedomie, že naše zlé rozhodnutia môžu spôsobiť o niekoľko desaťročí vážne komplikácie - aj keď už len  našim nasledovníkom.

Manažéra musí byť predovšetkým zodpovednou osobou. K zodpovednýmj rozhodnutiam sa však najskôr dopracuje cez predvídavosť. A tej zrejme nikdy nie je dosť, hlavne v takom špecifickom výrobnom odvetví, kde doba dosiahnutia toho skutočného produktu, ktorým je les trvá v priemere celé storočie.

  Text: Ing.Jaroslav Ďurík, VTN OZ Žilina

Ilustr. foto: Dáša Pavlovičová