Kto chodí celý deň po lese s odistenou puškou ?

Každý rok sa nám z povrchu zeme nenávratne stratia stovky rastlín a živočíchov. Len obrovská pestrosť našej planéty nám zatiaľ umožňuje nevšímať si priveľmi tieto straty. Tým nás však len podporuje v neprimeranom konzumnom apetíte, ktorý je začiatkom každého rozkladu. Biologickégho i morálneho. Je dobré uvedomiť si tieto súvislosti, lebo hoci je možné našu planétu chrániť aj z bruselskej centrály, či z bratislavského parlamentného kopca, je múdre ak sa budeme o to usilovať predovšetkým sami.

Svet strát sa však neobmedzuje len na prírodnú ríšu. Do priepasti času odchádzajú dediny, mestá, ba i celé národy. Ale aj rôzne povolania, ešte včera bežné, sa dnes už potichu zaraďujú do spomienok tých starších z pomedzi nás. Hoci v tomto prípade ide o zmeny, ktoré prirodzene priniesol život, stojí za to si ich povšimnúť. Kedysi tak z lesného prostredia odišli uhliari, výrobcovia triesla, či brezovej vody. Dnes nám pomaly vymiera oveľa modernejšia profesia – vodič osobného auta. Jedným z tých, ktorí sú živými kronikami tohto povolania je aj JÁN OSTROLUCKÝ. V službách štátnych lesov si „odkrútil“ neuveriteľných päťdesiat rokov. Keď povieme odkrútil, môžeme do brať doslova, lebo väčšinu tejto doby otáčal volantmi áut tých najrôznejších značiek....

Remeslo na vymretie

Ján MIČOVSKÝ

 

Ozaj, akých, pán Ostrolucký ?

Bol by to veru od roku 1940, keď som si vo zvolenskej autoškole Ručnák urobil vodičský preukaz, celkom zaujímavý autosalón... Dodge, Mercedes 250, Tatra 87, Škoda Tudor, Tartraplán, Škoda 1202, Tatra 603, Volga, Gáz, „žigulík a napokon Tatra 613.

Podľa tých značiek sa dá usudzovať, že ste boli „pánsky“ šofér...

No, vozil som každého, koho mi napísali na cestovný príkaz, robil som však na Krajskom inšpektoráte lesov vo Zvolene a potom na Riaditeľstve štátnych lesov v Banskej Bystrici, a tak mojimi pasažiermi často bývali riaditelia - Delinga, Oros, Béla, Antal, Vachula...

Akí to bývali spolucestujúci ?

Nebolo nikdy mojou úlohou hodnotiť pasažierov, ale ich doviesť vždy tam, kde bolo potrebné....

Vidím, pán Ostrolucký, že ste ani dnes, keď odpočítavate už deviate decénium života, nestratili základnú vlastnosť riaditeľských šoférov – diskrétnosť. No, predsa ! Musel to byť neľahký chlebík ! Všetci už bývali dávno doma a vy ste celé hodiny čakali, kedy sa skončí pracovné rokovanie...

Nuž, bývali také chvíle, ale to patrilo k tomu....

Naozaj ste nikdy, ani pri dlhých nočných čakaniach nestratili rozvahu...?

Keby som strácal rozvahu nemohol by som najazdiť milióny kilometrov bez väčšej nehody. Ale je pravda, že niekedy to nebolo ľahké. Raz som sa napríklad vracal nad ránom z Bratislavy. Bola veľká zima a v aute sa ani nedalo poriadne zdriemnuť. Môj riaditeľ nastúpil, otvoril si však zadné dvere, že je veľmi unavený a tak si tam cestou pospí. Hovorím mu: „Súdruh riaditeľ, žiadne dozadu, ak chcete, aby sme bezpečne došli, sadajte sem ku mne a ja vám už poviem, kedy si budete môcť pospať!“. A tak aj bolo, debatovali sme, aby som nezaspal až kým sme nedošli k Hronu. Potom som ho už nechal, nech si pospí...

Hovoríte o miliónoch kilometrov. Koľkože ich vlastne bolo ?

Ani ti neviem celkom povedať. V roku 1962 som najazdil prvých miliónpäťstotisíc kilometrov bez nehody. Vtedy som za to dostal ako odmenu zájazd do Mongolska. Tam som si vyskúšal aj iné dopravné prostriedky – koňa a ťavu, počkaj ukážem ti aj fotografie... Potom sa tie kilometre už tak veľmi nevyhodnocovali, ale myslím, že ešte dáky milión, dva, mi určite pribudli...

A ozaj boli všetky bez nehody ?

Nikdy som nemal rád rýchlu jazdu a žiadnu nehodu som nikdy nezavinil. Ale nehody sa ani mne nevyhli. Ešte počas vojenčiny som viezol na Tatre 57 generála Kunu a v Brezne nás nabúral akýsi nákladiak. Pri Jalnej mi zase vbehol chodec, nohu som mu, tuším, vtedy dolámal. Ale niekedy som mal aj šťastie, lebo bez toho to nejde. Raz sme išli v Lomnistej doline s riaditeľom Antalom a odrazu zletel pred nás na cestu surový kmeň. Chlapi vtedy síce nespúšťali, ale tento im ušiel... Stačilo vtedy naozaj len pár metrov...

Za desaťročia šoférovania sa cesty hodne pomenili...

Veru áno. Voľakedy som cestou do Bratislavy stretol na prašnej hradskej tak zo tridsať áut... A keď cesty zavial sneh, tak snežné pluhy nezačali okamžite jazdiť, darmo teraz na nich nadávame. Vtedy som obyčajne posádku vyložil na najbližšej železničnej stanici a ostal sám s autom, kým sa nedalo na druhý deň pokračovať. Bývalo aj tak, že víchor pováľal na Šturci stromy a odrazu sa nedalo pohnúť ani dopredu, ani dozadu. No, ešte viac ako samotné cesty sa pomenili autá. V tých starých bol v lete samý prach, v zime zase poriadna zima. Do výbavy šoféra vtedy patrila aj deka na kolená a poriadny kožuch. A sklá na aute sme rozmrazovali soľou nasypanou do textilného vrecúška. Alebo „denaturákom“ z kopírok. Ani oleje neboli také ako dnes, auto sa raz-dva zahrialo. Preto som sa vždy spýtal riaditeľa o koľkej máme byť v cieli a podľa toho som mu povedal o koľkej musíme vyraziť. Ak sme mali byť v Bratislave o deviatej, potom sme z Bystrice vyrážali o pol piatej ! A v zime som si snehové reťaze zakladal priamo na podniku....

Vyskúšali ste si v tých časoch aj nejaké zahraničné cesty ?

Raz som bol služobne v Taliansku, niekoľko krát v Maďarsku. Ba, bol som aj na Ukrajine v Užhorode, no to sme boli bez „bumášky“, a tak sme nesmeli z auta hocikde vystúpiť. Chodieval som na „tisícdvestodvojke“ aj k Čiernemu moru pripravovať stanový tábor pre zamestnancov.

Vidím, že máte v skrinke celkom peknú zbierku vyznamenaní...

Nie sú to žiadne veľké vyznamenania, možno by sa z toho aj niekto usmial, ale priznám sa, že ma dodnes tieto ocenenia tešia. Jedna vec je plat a druhá ak viete, že si vašu prácu niekto váži. Myslím, že to každého poteší...

Napriek príkladnej šoférskej diskrétnosti, neskúsite predsa len prezradiť nejakú premlčanú historku z riaditeľskej limuzíny ?

Zažil som kadečo, no veľa som už aj pozabúdal.... Ale, no dobre! Kedysi bola socha Jozefa Dekreta Matejovie, tá čo je teraz v parku, umiestnená priamo v budove podniku. Jeden z prvých riaditeľov po nástupe do funkcie to asi s tou novou metlou zobral akosi priveľmi vážne a raz sa mi v aute posťažoval - „... a čo to tam ten Dekret vlastne má hľadať..!?“ Inokedy som zas viezol dvoch podnikových riaditeľov, z ktorých jeden bol aj poslancom Národného zhromaždenia. Jeho kolega ho vtedy podpichol: „Počúvaj,  keď berieš tisícštyristo korún za poslanca, tak by si v tej Prahe mohol raz už aj niečo povedať...!“. Ba stalo sa, že pri nejakej ťažbárskej súťaži sa jeden z podnikových riaditeľov dostal do sporu so svojimi robotníkmi a tí mu to večer riadne „spočítali“. Nuž, vtedy som veru musel robiť aj rýchlu zdravotnú pomoc...

Šoférske remeslo v lesoch pomaly vymiera. Neraz sa s ním spájala predstava závideniahodnej práce. Pravda o vodičoch, a to nielen o tých „panských“, však býva celkom opačná! Svoj pracovný deň začínajú, keď ostatní ešte spia a končia ho medzi poslednými. Medzitým musia zvládnuť stovky kilometrov a desiatky „drobností“. Zodpovednosť ich práce raz výstižne popísal jeden kolega takto: Keď robíte šoféra, to ako keby ste chodili celý deň po lese s odistenou puškou...!“

Jána Ostroluckého môžete stretnúť na podniku často aj dnes. Teší ho stretávanie sa s ľuďmi a myslím, že každého teší stretnúť sa s ním. Veľa toho nespomína, veď viete, tá šoférska diskrétnosť... Radšej občas niečo vymyslí. Ako nedávno, keď bol jedným z iniciátorov stretnutia starousadlíkov z lesníckej bytovky pri Hrone. A už plánuje ďalšie!

Nech vám ten elán, pán Ostrolucký, ešte veľa rokov vydrží !

 

V Mongolsku v roku 1962

Roky sedemdesiate: S kolegami

pri otváraní lesníckej výstavy

(J. Ostrolucký celkom vľavo)

Na kontrole

(pán J. Ostrolúcky druhý zľava)

   

 

Šestotrojka bola pýchou vtedajších ciest

Š – 1202 zdolala aj lesné cesty

Aj vodič mal svoju uniformu