Namiesto editorialu

 

 

Vážené prítomné luctvo,

 

povedzme si to prámo: človek

dokáže skoro všetko. Urobit dýru

do sveta, ale aj do ozónu, urobit si

pekný dom i peknú hanbu,

oduševnene kričat hurá i fuj, vyzírat

jako pekný hrdyna, ale aj jako

pekný idiot, nýkedy dokáže byt aj

sto rokov na svete, ale any tri

minúty pod vodu, ví dobre hrat na

klavíri a na nervy, operúvat srco

a v tyle neprátela, skákat o tyči

a do reči, a tuším viacej myslet na

dalšé generácie počítačov

jako maturantov.

 

No človek by si až tak mnoho

nemav namýšlat, lebo je

len – človek! Any pri najlepšej vóli

nedokáže preletet v petmetrovej

výške z námesta Hraničárov

na Kolárové námestý – any za

ideálnych poveternostných

podmínek. Nedokáže vonat ako lipa

a len sa tak rozmnožúvat po vetre.

To dokáže božá Príroda. A preto

by si mav človek celkom skromne

povedat: až tak mnoho toho nevím,

a preto sa tu na svete budem račej

čudovat, jako svet menyt. Pri

čudováný totyž nelítajú trísky

a nekapú ryby, rastú stromy a padá

snah – a šecko je na svojom míste

a v porádku, - jako tedy, ked je

na jar naozaj jar, v lete leto,

na jablony jabĺčko, na človekovi

hlava a v človekovi srcco.

 

 

Stanislav Štepkas