Za tajomstvom bardejovských chát

Ján MIČOVSKÝ

Aký osud čaká podnikové chaty ? Diskusie na túto tému, najmä tie kuloárne, dosahujú pozoruhodnú šírku. Nie div, lesné chaty sú už oddávna akousi výkladnou skriňou jednotlivých lesných závodov. Domyslieť si, že niektoré z nich by dokázali v duchu dobových praktík potešiť nejedného „privatizačného nadšenca“ nie je až tak ťažké. Zámery podniku sú však aj v tomto smere korektné. Ani to však nič nemení na poznaní, že efektívnosť spravovania stoviek našich chát nie je oslnivá. Možno je to aj tým, že sme v nich v minulosti, skôr ako nástroj možného zisku, videli predovšetkým nástroj lesníckeho lobingu. Napokon, čo si budeme navrávať, ponúknuť pobyt v chate a poľovačku k tomu, bol jeden z mála účinných spôsobov, ako obrátiť pozornosť tých mocnejších na popolušku národného hospodárstva - lesníctvo. Hoci o efektívnosti by sa dalo debatovať...

Keď som si u riaditeľa bardejovského odštepného závodu Ing. Štefana Beňa overoval informáciu, že na jeho závode to s chatami vraj ide celkom dobre, bol trocha v rozpakoch. Nemal pocit, že práve oni sú v tomto smere akokoľvek výnimoční. Trocha ma to schladilo, no do Bardejova som sa napriek tomu vybral.

Prvá cesta ma zaviedla do Bardejovských Kúpeľov. Tu sa nachádza vlajková chatová loď závodu. Vysoký štandard elegantného zariadenia zodpovedá prostrediu v ktorom sa nachádza. Hostia si tu podávajú kľučku a hoci poslední odišli len včera čistota a poriadok sú tu zjavne doma. Na tom by však nebolo nič mimoriadne. Zaujíma ma preto, čo mohlo rozhodnúť o tom, že stovky domácich i zahraničných hostí, ktorí sú zapísaní v knihe návštev odišli z tohto zariadenia spokojní. Dedukujem to z faktu, že mnohé mená sa v tejto knihe často opakujú. Tam, kde sa necítime dobre sa obyčajne nevraciame... Príčinu úspechu sa mi vyjavila zakrátko. Je jednoduchá i prekvapivá zároveň.. O chatu sa tu starajú ľudia, ktorí k nej majú osobný vzťah. Prežili tu roky rodinnej pohody. Teda, nie v chate, ale v horárni, ktorou táto pôvodne bola. A hoci ich odchod nebol vtedy celkom dobrovoľný, keď prišla ponuka prevziať starostlivosť o chatu, pani Zapachová neváhala. Pracuje v neďalekom kúpeľnom dome a sem prichádza v rámci dohody zavčas rána i neskoro poobede. Sama by to však nestihla a tak občas musí pomáhať i rodina. Možno si poviete, bodaj by nie, veď to iste nerobia zadarmo. Nuž, nepýtal som sa veru „koľko za to“, no krátke nahliadnutie do evidencie závodu neutajilo ani túto položku. Naozaj mám úctu ku každej poctivo zarobenej korune, no myslím, že za cenu, ktorú som tam uvidel, by kompletný servis na tejto frekventovanej chate robil asi málokto z nás. A ešte jedna zvláštnosť. Pani Zapachová poskytuje všetkým hosťom veľmi konkrétne informácie o tunajších turistických a predovšetkým kúpeľných možnostiach. Návštevníci to vraj veľmi vítajú. Maličkosť? No, ktovie či práve nie tá rozhodujúca...

Moja druhá návšteva mi umožnila trocha pookrieť. Trpím totiž vcelku ospravedlniteľnou predstavou, že lesná chata má byť v lese. A práve tam sa nachádzajú chaty Vlčie i Livovská Huta, ktoré patria pod kuratelu Lesnej správy Malcov. Obidve sú bývalými horárňami a o vývoji ich štandardu najlepšie hovorí príbeh, ktorý mi na úvod pobytu v tomto peknom kraji vyrozprával tunajší správca Ing. Marián Cudrák: „Naše chaty sa nachádzajú v zaujímavom režijnom revíri. Poľovní hostia po obhliadke chát kedysi zvyčajne prehlásili: „Dobre, poľovať budeme tu, ale ubytovať sa chceme inde...“. Dnes sa to otočilo. Aj hostia z revírov, ktoré sú vzdialené 30 km žiadajú ubytovanie na Vlčej, alebo v Livovskej Hute...! Čo spôsobilo tento obrat ? Podľa Mariána Cudráka sa začali o obidve chaty viac starať, každý rok sa niečo prebudovalo, opravilo, vymenilo. Po takýchto informáciách som čakal, že nájdem objekty, ktoré ma prekvapia svojou modernosťou. Bolo to však inak. Obidve chaty sú relatívne jednoduché a pravdu povediac, určite máme v rámci podniku zariadenia tejto kategórie, ktoré sú oveľa reprezentatívnejšie. Nie je tam žiadny luxus, vnútrajšok chát i ich okolie však má punc útulnosti, zachovalosti a čistoty. Nielen sociálne zariadenia, fasády, strecha, či postele, ale ešte aj dreváreň nesie čitateľné posolstvo, že tu všetko má svojho pána. Je to však na dnešné pomery niečo výnimočné ? Určite nie! Čo teda v tomto prípade rozhodlo o úspechu? Už som si myslel, že odídem bez odhalenia tohto tajomstva. Cestou späť mi však správca medzi rečou hovorí, že väčšinu hostí zoberie v sobotu, či nedeľu aj do Bardejova, zavedie ich do tamojších múzeí, kostolov i  kúpeľov. Je zatiaľ slobodný a tak mu nerobí problém venovať sa hosťom i nejakú hodinu navyše. Najmä česká klientela, ktorá sa sem rada začala vracať úprimne oceňuje, že sa jej počas pobytu v čergovských horách poodhalí aj kus pútavej histórie horného Šariša. Aha! Takže možno práve tu treba hľadať...

Čitateľ už asi tuší kam mierim. Všetky tri chaty majú napriek rozdielnemu situovaniu i vybavenosti jedno spoločné. Starajú sa o ne ľudia, ktorí dobrovoľne a  s radosťou pridávajú k svojej práci čosi navyše. Zdanlivo sú to maličkosti, ale práve o ne ide! Veď si len spomeňme na vlastné cestovateľské spomienky! Už sa nám z nich aj bolo vytratilo, čo sme to vlastne zažili, no úsmev, ochota a šarm tých, ktorých sme stretli zostávajú usadené v našej pamäti veľmi dlho. A presne takýto prístup potrebujú aj naše chaty.

Od 1. januára 2005 vstúpila do platnosti vnútropodniková smernica, ktorá do využívania chát zavádza jednotný systém. Napriek tomu, že okrem spôsobu rezervácie a evidencie po prvý krát jasne rieši aj odmeňovanie tých, ktorí sú za chaty zodpovední, nie je ani tento dokument dokonalý. Nemôže byť. Nie je v ňom totiž zmienka o osobnom nasadení tých, ktorí v konečnom dôsledku rozhodnú o úspechu alebo neúspechu našich chát. Preto by som do smernice navrhoval dopísať ešte jednu klauzulu: Zamestnanec, ktorý má chatu na starosti si má byť vedomý toho, že náš hosť má okrem očí a uší aj srdce. A mal by sa pokúsiť mu na ňom aj zahrať...

P.S.: Nech sme už s Mariánom Cudrákom rozprávali o chatách, o prekvapivom vplyve využívania lanoviek na prirodzené zmladenie tunajších lesov, či o jeho experimentovaní pri náprave nevhodného drevinového zloženia, bolo jasné, že mám pred sebou šikovného mladého lesného odborníka. Ak transformácia podniku nemá byť experimentom pre jedno volebné obdobie potrebujeme pre ňu získať presne takýchto ľudí. A potrebujeme, aby vedeli, že ich podnik potrebuje. Napríklad aj tak, že ich plat nebude len kvôli nízkemu veku na úrovni platu staršieho lesníka. (Prepáč kolega, viem, toto sme si nedohodli. Ale o tvoj plat mi tento krát naozaj nejde).

Pani Zapachová vo „svojej“ chate Ing. Marián Cudrák

Interiér zhotovili vo vlastnej réžii

Chata Vlčie