O štíhlostnom koeficiente, lesnej zmesi a polesiach

 

Je známe, že historicky najnižšia teplota bola na území Slovenska nameraná 11. februára 1929. Ortuť teplomera vtedy vo Vígľaši zostúpila na mínus 41,5 oC. Menej sa už vie, že tento pozoruhodný údaj bol zaznamenaný vďaka pozorovaniam lesníkov na víglašskej správe. Napriek tomuto rekordu sa však dlhodobo najchladnejšie miesto Slovenska nachádza niekde celkom inde. Je ním Oravská Lesná. To, že v poslednom čase sa táto obec z hlásení o počasí akosi vytratila nesúvisí s globálnym otepľovaním, ale je dôsledkom preferovania údajov z profesionálnej meteorologickej stanice v Liesku. Vraj, „aby sme nekazili slovenský priemer“, úsmevne hovoria kolegovia z miestnej lesnej správy. Okrem tvrdých zím je však Erdútka, čo je starý názov Oravskej Lesnej, držiteľom aj iného, sociálneho, rekordu. Historici sa zhodujú, že táto drevorubačská obec bývala azda najchudobnejšou na Slovensku...

Na majetky možno aj kedysi najchudobnejšia, no určite nie na húževnatých, pracovitých ľudí. Platí to dodnes aj o tunajších lesníkoch. Jedným z nich je Ing. Anton KONDELA, samostatný technik pre ťažbovú činnosť na Lesnej správe Paráč, patriacej pod Odštepný závod v Námestove.

„O aké peniaze nám ide...?!“

Tu vyrábame našu zmes

 

Začať tu dnes rozhovor inak, ako kalamitou sa azda ani nedá....

Na správe nám v novembri padol ročný etát a ešte dačo k tomu. Z 27.000 tisíc kubíkov sme zatiaľ spracovali tritisíc. Zlé je, že k vetrovej kalamite, ktorá postihla najmä staršie porasty, v januári pribudla ďalšia kalamita z námrazy. Tú ešte nemáme presne zaevidovanú, pretože poldruhametrový sneh mnohé doliny úplne odrezal. Naši lesníci dnes s kalamitou večer zaspávajú a ráno vstávajú. A plačú nad ňou...

Plačú ?!

Plačú! Plačú, ako nad svojim dieťaťom, keď trpí! Nejde o zvládnutie kalamity, tú iste spracujeme, napokon podobná pohroma v osemdesiatom piatom bola ešte väčšia. Spracovaním kalamity sa však nič nekončí, ale len začína. Príde úloha obnoviť horu a s tým množstvo otázok. Mrzí ma, že sa nevieme poučiť z histórie a radšej sa stále učíme na vlastnej koži. Starý lesník vie toho o lese veľa, no ľudia, keď zostarnú sú pomaly na smiech a často nepočúvame názory v ktorých sa odzrkadľuje ich životná skúsenosť. Skúsenosť vyčítaná nie z kníh, ale z vlastnej hory. Lesník sa musí hádať s vedátorom, ktorý vidí len štíhlostný koeficient, no nevidí a nevie to, čo horár. Horár, ktorého mnohoročná skúsenosť naučila rozoznávať čo jeho lesu pomáha a čo mu škodí.

Znie to pekne ! No, má náš lesník možnosť stráviť na svojom obvode celý život a poznať dôverne svoj les?! Myslím, že mu to častými organizačnými zmenami veľmi neumožňujeme....

Hovorí sa, že lesník by mal ísť do hrobu vo vlastnom dreve, ktoré si dopestoval. Bolo by naozaj správne, ak by sme dokázali stabilizovať lesníkov na konkrétnom obvode tak, aby mohli svoje životné dielo dotiahnuť až do konca. Aby svoje jedinečné skúsenosti, ktoré získali z konkrétnych porastov v konkrétnych podmienkach čo najlepšie využili v prospech lesa, ktorý po nich ostane. V časoch ustavičných zmien je to však skôr ilúzia a povzdych. V takej premenlivej atmosfére sa nedarí ani lesu, ani ľuďom...

Vráťme sa k „vedátorom a ich štíhlostnému koeficientu“. Mne sa napríklad smrekové mladiny okolo ktorých práve kráčame vidia príliš husté...

Ďakujem, nahrali ste mi...! V škole sme sa možno aj učili, že takáto hustota smrekových mladín je priveľká, že vedie k predčasnému a neprimeranému vyvetveniu a následne k slabej korune. Tunajšia skúsenosť nás však učí niečo iné. Ak chceme mať porasty stabilné, takýto zásah, ako tu vidíte je primeraný a nesmieme ho robiť silnejší! V opačnom prípade sa stromy prestávajú navzájom podopierať a pod ťarchou námrazy padajú. Niet nič horšie, ako keď do čerstvého silného zásahu príde námraza, najmä v prebierkach. A preto vôbec nesúhlasím s názorom, že za decénium treba robiť len jeden silnejší zásah. Výchovné zásahy v tunajších porastoch treba robiť častejšie a slabšie. Viem, je to predovšetkým otázka peňazí, no ja sa spytujem o aké peniaze nám ide!? Tie okamžité, alebo celkové? Deceniálne náklady nám v prípade dvoch zásahov nepochybne stúpnu, no stodvadsať ročné budú nižšie. Pretože práve takto obmedzíme následky kalamít, či aj kalamity samotné! V lese nám musí isť o dlhodobú efektívnosť, veď les nerastie desať, ale stodvadsať rokov. Keby naši predkovia rúbali les podľa okamžitých nákladov a ziskov, tak by sme dnes už žiadne lesy nemali... A rovnako je to so škôlkami. Viem, že centralizovaná výroba je lacnejšia. Ale nik ma nepresvedčí, že sadenice získané z dobrých miestnych zdrojov a dopestované blízko miesta, kde budú rásť sú pre les tou najlepšou alternatívou. Likvidácia malých škôlok kvôli nákladom nie je dobré riešenie. Hodnota týchto škôlok je predsa v niečom inom.

Dobre, no lesnícky idealizmus, pri ktorom nebudeme vidieť náklady by nám asi v konečnom dôsledku nepomohol. Azda nám treba hľadať tú správnu mieru medzi potrebami a možnosťami... Kolega Ing. Bruchánik nedávno priniesol z Rakúska prekvapivé informácie o tom, že tamojší lesníci robia v mladinách oveľa menej prerezávok ako my a funguje to...

Neviem ako je to v Rakúsku... Poriadne neviem ani ako je to na iných našich závodoch. Akosi sa v tejto transformácii uzatvárame sami do seba,  málo hovoríme o svojich názoroch. Mali by sme sa v podniku viacej stretávať, otvorene o všetkom hovoriť, vymieňať si skúsenosti...

Napríklad aj o spôsobe kŕmenia zveri, ktorý tu používate...

Prečo nie, ten sa nám tu naozaj osvedčil. Ekologická rovnováha nie je filozofická kategória, ale hľadanie reálnej cesty, ktorou nám treba kráčať. A toto kŕmenie je celkom dobrý príklad. Pri extrémnej snehovej vrstve, ktorá je tu pravidlom, nám robila jelenia zver mimoriadne veľké škody odhryzom a najmä ohryzom. Pred siedmimi rokmi sme sa rozhodli tomu brániť pomocou intenzívneho prikrmovanie lesnou zmesou vlastnej výroby. Aj pred tým sme prikrmovali kvalitným senom a lesozmesou, škody na porastoch však neubúdali. Príčina bola v tom, že zver síce dostala kvalitné jadro i objemové krmivo, no nedostala to, čo jej zažívací trakt prirodzene potreboval a čo si preto získavala poškodzovaním „našich“ drevín. Rozmýšľali sme ako uspokojiť aj túto jej prirodzenú potrebu. K tomu sme sa rozhodli využiť kŕmnu zmes, ktorá sa bude čo najviac podobať tomu, čo zver rada ohrýza. Základnou podmienkou bolo, aby takáto náhrada bola čerstvá. Začali sme skúšať rôzne pomery čečiny, ohryzových drevín, sena, letniny a jadra. Všetko sme to rezali a následne šrotovali. Potom sme pozorovaním zisťovali najvhodnejší pomer. Chcelo to istý čas, lebo zver si potrebuje na takúto náhradu najprv zvyknúť. A keď sa tak stane, potom je nutná pravidelnosť prikrmovania. V opačnom prípade sa zver začne obzerať po čerstvej potrave napriek tomu, že má dostatok sena i jadra. Ak jej však čerstvú zmes denne dodávame udržíme ju v okruhu 200 metrov okolo krmelcov. Najväčším nepriateľom tohto systému je, ako inak, človek. Konkrétne zberači zhodov, ktorí sa pustia po „tore“ a celý „rúdel“ dokážu rozohnať na široko-ďaleko....

Po čom sa to pustia a koho dokážu rozohnať ?!

Aha, vy nerozumiete tunajšej poľovníckej terminológii. „Tor“, to je chodník zveri vyšliapaný v snehu. A „rúdel“ je črieda... Veľkou výhodou stabilizovania zveri na malom území pomocou lesnej zmesi v blízkosti krmelcov je aj možnosť jej presného evidovania a posudzovania. Veď napríklad chovnosťou jeleňov sa zaoberáme dosť, no zanedbávame jelenice, ktoré sa na prenose genetických informácií podieľajú rovnako. Takisto pridávanie látok potrebných na podporu rastu parožia, napríklad fosforu z jedle, možno pri tomto spôsobe kŕmenia účinne použiť. Samozrejme, nič nového sme nevymysleli, len sme oprášili vedomosti našich otcov. Neslobodno sa však unáhliť v záveroch, lebo jeleň rastie 14 rokov a najmä v prvej vekovej triede je otázka selekcie veľmi otvorená.

Nie je však pri takomto vysokom stave snehu zver sústredená pri krmelcoch ľahkou obeťou vlkov?

Vlkov je tu veľa, sú naozaj premnožené. Myslím, že sa to s ich ochranou silne preháňa. Niekedy mám pocit, že nechránime vysokú, ale vlka. Opakujeme prípad krkavcov, ktorých stavy sa ochranou zvýšili na neprimeranú úroveň. Hľadanie rovnováhy v prírode je veľkou výzvou pre človeka a akékoľvek extrémy sú vždy škodlivé. A čo sa týka vlkov, aj v tomto smere sa intenzívny spôsob prikrmovania ukázal ako výhodný. Bieda totiž dáva dohromady nielen ľudí, ale aj zver. A máme odskúšané, že vysoká, keď je v najťažšom období zgrupovaná v „rúdloch“ pri krmelcoch sa dokáže pred vlkom úspešne brániť.

Aká je celková spotreba vašej lesnej zmesi tu na správe ? A ak je vaše kŕmenie naozaj také účinné, prečo ho „nevyvážate“ aj na iné závody ?

Tu v tomto veľkom revíri potrebujeme počas sezóny takých 250 q, pričom na krmelcoch máme stiahnutú vysokú zver z vyše 4 tisíc hektárov. A s vývozom to vôbec nie je jednoduché, lebo nevyhnutnou podmienkou toho, aby zver túto zmes brala je jej čerstvosť. Od výroby po spotrebu môže uplynúť maximálne 4 – 5 dní. A to je príliš málo na to, aby bolo možné zmes distribuovať na väčšie vzdialenosti. Ak by zmes dlhšie postála začne v nej prebiehať fermentácia a zveri prestáva chutiť. Veľmi by sme však doporučovali všetkým kolegom z ihličnatých oblastí, ktorí majú problémy so škodami spôsobenými lesnou zverou, aby vyskúšali náš recept. Vysoké škody, ktoré sme tu po zime pravidelne mávali sa behom siedmich rokov prikrmovania našou zmesou znížili na minimum, ba povedal by som, že v posledných troch rokoch vymizli úplne.

 

Prerušme túto zaujímavú tému (recept na výrobu kŕmnej lesnej zmesi ponúkajú kolegovia z Oravskej Lesnej k dispozícii čitateľom LESNÍKa na inom mieste) a zájdime k tam–tej ťažbovej skupine. Prekvapuje ma, že v týchto podmienkach tu vidím „úkátečko“...

Na miestach s miernejšími svahmi sa uplatní aj tento traktor, ktorý dokáže denne spraviť až 25 kubíkov. Pri rozoberaní kalamitných hromád ukrytých pod snehom sa však nemožno veľmi ponáhľať. Drevo je rôzne napružené a vytvára množstvo nebezpečných situácií. Chlapi vedia o tom svoje....

Cestou sme na stromoch videli veľa vtáčích búdok...

Ochranári nás pred časom požiadali o spoluprácu, že chcú v lese stabilizovať niektorých hniezdičov. Prečo nie, vyšli sme im v ústrety a búdky sme rozmiestnili spolu. Myslím, že s ochranármi zbytočne bojujeme, treba sa snažiť spolupracovať s každým, kto má vzťah k lesu. A kto ho nemá, tomu ho treba pomôcť nájsť. Máme tu diviačiu oborku, chceli by sme k nej v tomto roku urobiť priamo od školy náučný lesný chodník. A okrem iného pripomenúť aj slávu jedinečnej úvraťovej lesnej železničky zo Zákamenného do Oščadnice, ktorej trať prechádzala aj popred budovu terajšej správy. Kysučania boli šikovnejší a trochu nám tú slávu ukradli. Ale veď my sa nedáme...!

 

Kolega Anton Kondela absolvoval za posledných pätnásť rokov celkom zaujímavý pracovný exkurz po organizačných jednotkách závodu. Oravskú Lesnú pri tom však ani raz neopustil. Začínal na veľkej Lesnej správe Parač, ktorá sa zmenila na tri polesia a následne na dve menšie lesné správy. Ak by mohol, rozhodol by sa na základe svojej skúsenosti pre polesia. Vidí sa mu, že aj terajší zámer vytvoriť veľké lesné obvody riadené OLH s jedným - dvomi lesníkmi by mohli funkčnosť bývalých polesí v mnohom pripomínať.

„Len sa to možno bojíme tak pomenovať“, hovorí.

V Odštepnom závode Námestovo sa nápaditosti a tvorivosti darí. Úspech celoslovenskej súťaže DREVORUBAČ, či expozície Múzea lesníctva na Orave sú toho dobrými príkladmi. Zaradiť sem možno aj „vynález“ kŕmnej zmesi, ktorej výrobu a  distribúciu denne obetavo zabezpečujú popri ostatných úlohách lesníci z LS Parač. Zdá sa, že si tu naozaj rozumejú a pomáhajú. A to je dobre, lebo na Orave je možno zdravo, no nikdy tu nebývalo ľahko.

 

Ján MIČOVSKÝ