Dobré naše vnúčatá

Ľuboš UHRÍN

Dňa 20. januára 2005 som navštívil Materskú školu na Šalgotarjánskej ulici v Banskej Bystrici (ktorú navštevuje aj môj vnuk), aby som škôlkárom porozprával niečo o lesníkoch a poľovníkoch. Priznám sa, že som nevedel, čo takýmto malým deťom povedať o našej práci. Vyzbrojený dvoma puškami, ďalekohľadom, nožmi, dýkami, samozrejme oblečený v našej uniforme, som na stanovenú hodinu prišiel, mysliac si, že týmito „rekvizitami“ deti upútam. Ale po mojom „úvodnom slove“ o našej práci od zasadenia stromčeka po jeho zoťatie, o ochrane prírody, o zákaze vyhadzovania odpadkov, kladenie ohňa v lese, som zistil, že detičky nezaujímajú moje pušky, ani nože a dokonca ani moja uniforma. Bol som rád, že poľovníctvo ostalo bokom a s prekvapením som počúval ich znalosti o celkovom dianí v prírode. Poznali zvieratká, ktoré som im na fotografiách ukazoval a vedeli, ako sa majú správať v prírode. Moja obava ako im vysvetliť, prečo vlastne tie pušky ako poľovníci používame, sa rozplynula. V ďakovnom liste riaditeľky p. Mokryšovej sa píše: „Silné dojmy z besedy stvárnili deti výtvarne. Aj keď práce odovzdali, v srdciach im ostane láska k prírode iste dlhodobo. Úprimne ďakujeme.“ Poďakovanie mi samozrejme „padlo“ dobre. Ale aj naopak – i ja chcem poďakovať rodičom a učiteľkám za to, že deti toľko o prírode vedia. Keď beriem do úvahy dve besedy s osemdesiatimi deťmi. Je to dobrá výchova. A už viem prečo mi môj vnuk hovorí, keď mu núkam moje poľovnícke „pozostalosti“ – dedo ja nebudem poľovník, ja budem stavbár. Dúfam, že ochráni našu prírodu a bude budovať také stavby, ktoré jej neublížia.

 

Ing. Ľ. Uhrin je referent BOZP, PO, OaO na OZ Slovenská Ľupča