Les podľa Sinnera

Ján MIČOVSKÝ

Ojedinelý experiment medzi Atlantikom a Uralom

Spoločnosť, ktorá sa popoludní 11. marca 2005 zišla v hoteli Rysy na Tatranskej Štrbe, je vskutku pestrá. Vidím tu ľudí z TANAPu, z ministerstva pôdohospodárstva, z lesov štátnych i neštátnych, sú tu zástupcovia slovenskej pobočky svetovej WWF, ochranári „úradní“ i tí zo zoskupenia VLK. Ľudia mladí i takmer dôchodcovia, počujem tu slovenčinu aj poľštinu. Všetkých spojila zvedavosť na prednášku riaditeľa Národného parku Bavorský les Karla Friedricha Sinnera z Nemecka, ktorú organizačne pripravila Nadácia Ekopolis. Karl Sinner je lesník a svoje skúsenosti, ktoré prichádza prezentovať v súvislosti s prírodnou katastrofou z 19. novembra 2004, opiera o svoju takmer tridsaťročnú prax. Hneď v úvode odmieta slovné spojenie „prírodná katastrofa“, ktoré podľa neho patrí len do ľudskej dimenzie chápania prírodných procesov. To, čo je však pre človeka katastrofou je pre prírodu normálnym periodickým javom, ktorý do lesa nielenže patrí, ale je zdrojom jeho vitality, pestrosti a vývoja. Tejto „prírodnej škole“ nielenže verí, ale má podľa nej možnosť reálne spravovať chránené územie, na čele ktorého stojí.

Národný park Bavorský les sa nachádza vo výmere 24.250 ha v prihraničnom území s Českom a vytvára približne zrkadlový obraz k známej Šumave. V rokoch 1983 a 1984 postihla toto chránené územie veterná smršť, ktorej následky v podobe vyvráteného lesa sa v Nemecku rozhodli ponechať v rozsahu približne 12.000 ha bez akéhokoľvek zásahu. Vytvorili tak územie, ktoré podľa Sinnerových slov nemá medzi Antantikom a Uralom obdobu. Je to veľké chránené územie, na ktorom sa les vracia do svojej prirodzenej podoby aj za cenu toho, že to v jednotlivých etapách nie je jednoduché. Asi najťažšiu skúšku zažila správa parku v rokoch 1986 – 89, keď silné premnoženie lykožrúta na kalamitnom dreve spôsobilo jeho expanziu do okolitých stojacích porastov a premenilo štyri tisícky hektárov lesa na mŕtvu krajinu. Otázku úniku lykožrúta z národného parku do okolitých hospodárskych, prevažne súkromných lesov, riešia tunajší lesníci v nárazníkovej zóne parku, kde prácne sledujú každý strom a tie napadnuté ihneď odstraňujú. Oponenti takéhoto hospodárenia, ktorých majú aj v Nemecku dosť, poukazovali najmä na nebezpečenstvá požiarov a zmeny odtokových pomerov. Čas však tieto obavy vyvrátil. Na kalamitných plochách sa v prvej fáze odtok zrážok síce zvýšil zo 70 na 80 %, považujú to však za bezvýznamný nárast, a to aj vďaka absencii odtokových koridorov v podobe koľají po približovacej technike. Voda sa tu v konečnom dôsledku vďaka postupnej sukcesii a bohato členitému zápoju drží viac, nevysušuje ju vietor a práve vďaka takto zvýšenej vlhkosti nezaznamenali doposiaľ žiadne požiare. Zároveň sa zvýšili zásoby pitnej vody a vďaka vylúčeniu ropných havárií aj jej kvalita. Používanie pesticídov je úplne vylúčené. Bilancia živín v pôde vďaka rozkladajúcemu drevu je priaznivá a prirodzení zmladenie po desiatich rokoch pokryje plochu rovnako ako by sa tak stalo v prípade umelej obnovy. Les sa vracia, dokonca bohatší a pestrejší ako pred tým, len mu treba dopriať čas...

Sinner zdôrazňuje, že kategórie užitočnosti a škodlivosti nemožno v národnom parku posudzovať podľa ľudských kritérií, ale výlučne z hľadiska toho, čo je prospešné pre les. Ako axiomu pre takýto náhľad stanovuje rovnicu, v ktorej hodnota dreva sa rovná nule. V diskusii práve k tomuto východisku zazneli kritické pripomienky, že taká bohatá krajina si to môže dovoliť. Zvlášť, keď výmera 14 nemeckých národných parkov nedosahuje ani 1 % výmery všetkých lesov Nemecka...

Napriek nulovej hodnote dreva je však ekonomika tohto územia podľa výkladu nemeckého kolegu viac ako zaujímavá. Ak by sa tu drevo hospodársky využívalo predstavoval by príjem z predaja dreva cca 400 € z 1 ha lesa ročne. Dnes, keď les využívajú ako demonštračný objekt návratu k prirodzenému lesu a zároveň ako navštevovanú turistickú atrakciu, predstavuje ročný dôchodok údajne desaťnásobok - teda 4.000 € z hektára za rok. Táto čiastka nie je však príjmom správy parku, ale pozostáva predovšetkým z tržieb množstva tunajších hotelierov, dopravcov a ďalších subjektov cestovného ruchu. Samotný Národný park Bavorský les je majetkom štátu, ktorý finančne pokrýva 95 % výdavkov, zvyšných 5 % plynie z európskych fondov. Správa parku podlieha pod bavorské Ministerstvo pre výživu, poľnohospodárstvo a lesy v Mníchove.

Posmešné pochechtávanie časti pléna a trocha emotívne vyhlásenia niektorých účastníkov v záverečnej diskusii tohto užitočného stretnutia hľadaniu cesty pre obnovu veternou kalamitou postihnutých lesov Slovenska veľmi nepomohlo. Ako motto ďalšieho postupu by mohol preto lepšie poslúžiť názor Jána Slivinského zo Štátnych lesov TANAPu, ktorý za najväčšieho škodcu slovenských lesov označil extrémizmus na obidvoch stranách lesníckeho tábora.

 

O vyjadrenie názoru na (ne)hospodárenie „podľa Sinnera“, a to predovšetkým vo veternou smršťou postihnutých národných parkoch Slovenska som požiadal špecialistu LSR na ochranu lesa Ing. Jána Kovalčíka, CSc., nestora slovenských ochrancov prírody Ing. Júliusa Burkovského a členku Lesoochranárskeho zoskupenia VLK Ing. Dášu Lukáčovú.

 

Pán Sinner nám nehovoril, čo máme robiť. Ponúkol nám len 20-ročné skúsenosti a výsledky výskumov, ktorými disponuje správa Národného parku Bavorský les. Či sa niečo chceme z tohto živého príkladu naučiť aj my, je len a len na nás. Môžeme sa rozhodnúť aj tak, že chceme v Tatrách predovšetkým ťažiť drevo a rozvíjať turistický ruch – v takom prípade je poctivé nevolať toto územie národným parkom a zbaviť ho aj formálnej ochrany zrušením štatútu NP.

Čo ma od začiatku fascinuje na prípade NP Bavorský les je to, že celú myšlienku nezasahovania do prírodných procesov tam presadili lesníci a s nadšením ju prijal aj vtedajší bavorský minister lesného hospodárstva Hans Eisenmann. Takýto prístup vyžaduje istú dávku pokory (v lese to naozaj ide aj bez nás!), zodpovednosť voči okoliu a schopnosť prestať vnímať udalosti odohrávajúce sa v lese vrátane víchric len z hľadiska človeka. Na maximálnej možnej ploche sa tam les vyvíja podľa vlastných zákonitostí a len v zónach kontaktu s okolitými súkromnými hospodárskymi lesmi dbá správa parku na to, aby nedošlo ku konfliktu napríklad šírením podkôrneho hmyzu. Obdivuhodná je otvorenosť správy parku k verejnosti a široká ponuka zaujímavých činností, na ktorých pútavo a jednoducho vysvetlia návštevníkom napríklad aj to, že nestoja pred apokalypsou, ale že sú svedkami unikátnej udalosti zrodu nového lesa.

Veľmi si želám, aby sa aj na Slovensku vynorili lesníci, ktorí dôverujú prírodným procesom a ktorí by umožnili aspoň malej časti našich lesov spontánny vývoj i v prípade, že v nich nastane takzvaná prírodná katastrofa.

 

 

 

Hospodárenie či nehospodárenie v lesoch chránených území nemožno chápať všeobecne, potrebné je to dôsledne diferencovať podľa stavu a významu jednotlivých chránených území. Umožňuje to aj v súčasnosti platný zákon o ochrane prírody a krajiny. Základom je dobre premyslená zonácia národných parkov a ostatných chránených území, pričom ich najprírodnejšie časti zaradené do zóny „A“ s najprísnejším piatym stupňom ochrany by mali ostať za každých okolností (teda aj v prípade kalamít) ponechané na samovoľný, prirodzený vývoj, bez akýchkoľvek zásahov človeka. V tomto súhlasím s názorom pána Sinnera, ako aj predstaviteľov LOZ VLK. Neustála ľudská intervencia do takýchto prírodných ekosystémov totiž narúša ich prirodzený vývoj smerujúci k optimalizácii rovnovážneho stavu a odďaľuje dosiahnutie priaznivého stavu. V ostatných zónach s nižším stupňom ochrany sú prípustné regulačné zásahy v prospech predmetu ochrany týchto ekosystémov a teda aj sanácia podkôrneho hmyzu vrátane opatrení na elimináciu jeho rozšírenia zo zóny „A“. V súčasnosti však stále nie je spomínaná zonácia v chránených územiach ukončená a „jablko sváru“ teda ešte nebolo odstránené.

Ako lesníkovi a neskoršiemu taxátorovi, vychovanému v období uprednostňovania drevoprodukčnej funkcie, mi vyššie naznačená filozofia obmedzenia z dôvodu verejného záujmu dlho nebola pochopiteľná, a preto chápem aj pretrvávajúce nepochopenie tohoto problému časťou lesníckej verejnosti. Škoda vzniknutá obmedzením bežného obhospodarovania  chránených území však môže byť aspoň zčasti kompenzovaná štátom, žiaľ príslušný systém sa do praxe zavádza príliš pomaly.

 

 

Ťažko sa dajú porovnať neporovnateľné veličiny, akými sú NP Bavorský les po prekonanej veternej smršti z roku 1983-1984 a lesy národných parkov Slovenska niekoľkokrát ťažko skúšaných veternými smršťami z rokov 1996, 1997 a najmä v minulom roku. Základ tejto myšlienky vychádza už z rozdielnosti vzniku uvedených biocenóz, ich funkčnosti, ich dočasnej, alebo trvalej udržateľnosti z pohľadu ich rastlinných a živočíšnych potrieb a tiež ďalších nepomenovaných rozmanitostí.

V zásade som toho názoru, že ľudia, pokiaľ mienia o lese a prírode učene teoretizovať a zároveň poučovať iných, by mali v prvom rade lepšie poznať zásady ochrany prírody a krajiny, jej ciele, tiež dôsledky ktoré sa prejavia po nesprávnom rozhodnutí. Mali by vedieť rozoznávať rozdiely medzi chráneným územím, národným parkom a pralesom. Mali by mať v sebe vypestovaný väčší cit a vzťah k prírode, aby dokázali rozoznať tie momenty, kedy sa les a okolitá príroda v krajine po extrémnych živloch dokáže bez pomoci človeka autoregulovať, a kedy je potrebné lesom a prírode pomôcť z hľadiska zachovania a rozvíjania života ľudí a nižších organizmov.

Ľudia svojou bezohľadnosťou prírode spôsobili veľkú traumu, preto je ich povinnosťou prírode všestranne napomáhať. Nepozerať len jednostranne, ak vietor, sneh, voda, oheň a ďalšie živly zničili časť lesa, že zodpovedný majiteľ či správca majetku chce koristnícky získať ekonomický profit z uvedenej udalosti, ale rýchlo hľadať spoločné riešenie ako optimálne bez ďalších strát lesu prinavrátiť jeho funkčnosť, aby mohol plniť tie všeužitočné funkcie, pre ktoré bol predurčený. Človek, a v tom prípade ani pán riaditeľ Národného parku Bavorský les Karl Friedrich Sinner napriek tomu, že je lesníkom s tridsať ročnou praxou, by nemal experimentálne hazardovať. Nakoľko tým, že chcel ukázať, že príroda sa dokáže vyrovnať s dôsledkami živlu, spôsobil ďalšiu ujmu a podkôrnikovú pohromu na okolitých porastoch, ktoré veternú smršť prežili, a tým predĺžil dobu autoregulácie na zväčšenej ploche, ktorá pri tvorbe minimálnych hodnôt všeužitočných funkcií lesa bude živoriť a pri súčasnom klimatickom extrémizme môže dospieť k tomu, že z uvedeného experimentu nemusí byť obnovený les ani za tri ďalšie generácie. Je neskutočné, ako si v súčasnom období veľmi rýchlo naši tzv. ochrancovia prírody na podobné príklady získané zo sveta zvykajú a ihneď sa ich pokúšajú implementovať do našej lesníckej praxe aj za cenu mediálnych tlakov a kampaní s podtónom potláčania odbornosti lesníkov. Na druhej strane médiá v záujme populistických relácií uprednostňujú takéto hazardné praktiky.

Za svoju takmer 40 - ročnú prax som mal možnosť vidieť rôzne národné parky v Rakúsku, Nemecku, Poľsku, Dánsku. Najväčšia úzkosť ktorá na mňa doľahla a ktorú by som už viac nikdy nechcel zažiť, bolo vidieť bývalý les v Národnom parku Hartz v Nemecku, kde boli len kostry stromov na desiatkach hektárov plochy bez jediného zeleného stromu. Tiež sa tam chodili pozerať turisti ako na prírodný cintorín. Na tento a  k nemu podobné javy sa nedá ľahko zabudnúť, je to len ukážka subjektivizmu a obmedzenosti tzv. odborníkov v praxi. Preto by som odporúčal všetkým tým, ktorí sa skrývajú pod plášť odborníkov, aby nechali následky živelných kalamít v  lesoch riešiť lesníkom k  tomu povolaných a vzdelaných, aby mali dostatočný priestor na využitie kapacít lesníckych špecialistov vždy s cieľom prinavrátenia funkčnosti daným ekosystémom. Je krátkozraké, ak niekto viní lesníkov z nekalých úmyslov  poškodzovania lesa a prírody pri spracovaní náhodných ťažieb, často ľudovo posudzované ako „získavanie a  predaj drevnej hmoty za každú cenu.“ Málokto z  nepovolaných však vie, že tu platia záväzné vzťahy: lesník –  štát, lesník –  legislatíva, vlastník –  legislatíva. Štátni lesníci obhospodarujú zverený majetok štátu, a  preto musia dodržiavať a  riadiť sa platnými zákonmi a nariadeniami tohto štátu. Z uvedeného vyplýva, že lesník nemôže svojvoľne rozhodnúť o  ponechaní dreva pri pni bez spracovania po kalamitách spôsobených živelnými pohromami. Nakoľko sme malý štát s veľkou lesnatosťou, musíme vynaložiť všetko úsilie na to, aby sme na miestach, kde lesy poškodila veterná smršť, dokázali dopestovať nové, odolnejšie lesné porasty pre ďalšie generácie.