O humore, harvestoroch a holoruboch

„Viete, aj by som možno nejakú tú špatnosť občas urobil, no dá sa to tu?! Len čo sa pozriem z okna, padne mi zrak na tieto veže a hneď sa mi pripomenie: Pozor, pozor, hriešniku, si pod dozorom, radšej to neskúšaj... Ja vidím všetko !“ Takto ma privítal šéf Odštepného závodu Šaštín – Stráže z ktorého kancelárie sa veže povestnej šaštínskej baziliky skutočne nedajú prehliadnuť. Hoci sa v najbližšej hodinke – dvoch dotkneme nejednej témy, primeraná dávka veselosti tohto bodrého pána neopustí počas celého rozhovoru. Vraj to tak na Záhorí už chodí. A asi je to aj správne. Veď na to, aby sa človek dokázal pozrieť na seba a svet okolo s humorom musí byť dostatočne múdry. A k zmúdreniu treba predovšetkým čas. Ak to zoberieme historicky, mali naši kolegovia na Záhorí času dostatok. Správa štátnych lesov Šaštín bola totiž jedna z prvých inštitúcií, ktorá roku 1918 prevzala panovnícky lesný majetok a začala ho spravovať pod znakom prvej Republiky.

Záhorie bývalo z pohľadu bratislavských mešťanov vždy „za horou“, teda za hrebeňom Malých Karpát. Rozhodne však nikdy nebolo za horizontom diania v našom podniku. Rozhliadnime sa dnes po tomto zaujímavom regióne očami Ing. Milana KUBINCA, rodeného to Záhoráka.

Ako na Záhorí dane neplatia

Ján MIČOVSKÝ

 

Pán riaditeľ, záhorácky humor je známy asi predovšetkým tým, že si tu dokážete „robiť srandu“ predovšetkým sami zo seba...

Áno i nie. Viete, humor musí byť predovšetkým láskavý a vtedy je jedno z koho si vystrelíte, lebo to nemôže nikoho uraziť. Humor nesmie zraňovať, lebo to potom už ani nie je ono. Ale aj pre takýchto vtipálkov, ktorí si našu veselosť zamieňajú akoby s hlúposťou tu čosi máme: Spýtame sa ich či vedia, aký je rozdiel medzi Záhorákom a snehuliakom. Odpoveď spočíva v tom, že snehuliaka možno pobozkať na isté miesto len v zime. A Záhoráka celý rok...!

Ha, ha, pekné! Ale iste nielen humorom je Záhorie živé. Ako by sme mohli ostatným kolegom priblížiť tento zaujímavý región?

Záhorie je osobité predovšetkým svojou polohou. Hraničíme s Českou republikou, presnejšie s južnou Moravou a Rakúskom, a to malo na tunajší život vždy vplyv. Veľa našich ľudí si kedysi našlo svoj osud práve tam, poženili sa, vydali, a tak sa tu krv i kultúry utešene miešali. I dnes, keď roboty je doma pomenej mnoho Záhorákov dochádza za prácou do Rakúska a Čiech. Máme tu svoju záhorácku dychovku, ktorú, pravda, ľúbime viac ako detviansku fujaru a nezameniteľní sme najmä svojim nárečím. Naša reč je veľmi úsporná. Ozaj, a víte vy, keré je najkratší záhorácke suovo?

To teda neviem....

„Í“. Keď vám povedia, že niekto „í´“, to znamená, že je, teda, že napríklad obeduje.... Ale, poďme k iným osobitostiam, najmä k tým lesníckym. Spravujeme tu 48.000 ha lesa, no spolu s ním až 173.000 ha katastrálneho územia. Táto rozloha nám spôsobuje problémy v ochrane lesa, ktorý sa tu nedá uzamknúť tak ľahko ako v nejakej doline na strednom Slovensku. Tu sa dá dostať autom priam do každého porastu. Veľa sa teraz kradne najmä v súvislosti so zdražením plynu a možnosťou  vývozu palivového dreva po ktorom je v Rakúsku veľký dopyt a ktorému otvorené hranice zahrali do karát. Objasnenosť máme malú, lebo je tu strašne veľa drobných spracovateľov dreva, ako i vlastníkov a keď je raz drevo z lesa von ťažko sa dokazuje, že z ktorého....Vlani nám tak v rámci 145 zistených krádeží zmizlo 1.800 kubíkov v cene takmer dva milióny. Objasniť sa podarilo len 16 prípadov. A rád by som tiež pripomenul, že Záhorie to nie sú len borovice na viatých pieskoch. Máme tu celkom pestré zastúpenie rôznych drevín, od topoľov cez duby a buky až po pár smrekov, ktoré by sme našli na hlavnom karpatskom hrebeni. A z toho vyplýva aj pestrosť technológií, ktoré tu používame.

Roviny Záhoria určite poskytujú slušné šance nasadeniu harvestorov...

Áno, máme s nimi značné, no nie celkom jednoznačné skúsenosti. Harvestor tu skutočne dokáže urobiť za poldruha mesiaca 10.000 m3, no má aj niekoľko zádrheľov, povedal by som také tri: Harvestor síce dokáže odmerať drevo, no nedokáže ho označiť. Lesník sa potom môže ulietať, aby jeho denný výkon označil a odobral. Druhý zádrheľ je taký sociálny: V súčasnom období po prechode bývalých zamestnancov štátnych lesov na živnosť títo silne naliehajú na závod s tým, že im berieme sľúbenú prácu. Dnes sú títo dodávatelia s prenajatými UKT a ŠLKT schopní kapacitne plne pokryť potreby závodu. Tretí dôležitý zádrheľ spočíva v tom, že harvestor je v podmienkach Záhoria drahší ako „ručná“ výroba.

To sa mi nechce veriť!

Tak rátajte spolu so mnou! Klasická ťažba tu u nás vychádza na 50 korún, sústreďovanie na 70, manipulácia na 20, zaokrúhlime to poriadne hore a dostaneme 200 Sk. Harvestor za tú istú prácu zoberie skoro dvojnásobok. Podmienky Záhoria sú naozaj špecifické. Je mi však jasné že, hygiena práce, jej rýchlosť a najmä bezpečnosť majú svoju cenu, ktorá v tom nie je zahrnutá a ktorá sa ešte zvýši, keď ďalej stúpne cena manuálnej práce. Napokon, fakt, že jeden hravestor dokáže hravo spraviť celú ročnú úlohu závodu v holoruboch, ktoré predstavujú viac ako štvrtinu ťažby – približne 40.000 m3, je sám o sebe veľavravný.

Ste asi jediný závod podniku, ktorý uplatňuje vo väčšom rozsahu holoruby...

Vyhláška nám to umožňuje, no nie je to celkom jednoznačné. Predovšetkým ochranári protestujú kvôli hniezdištiam a biotopom európskeho významu . Pomýšľame preto celoplošné holuruby aspoň čiastočne nahradiť holorubmi v pásoch. Nielen kvôli vtáctvu, ale aj pre úspory v zalesňovaní. K úsporám smerujeme aj v poťažbovej úprave plôch. Pred tým sme všetky pne vyklčovali, plochy celoplošne poorali a smykovali, čo stálo približne 50.000 Sk za hektár. Teraz klčovanie miestami vynechávame, plochu upravíme diskovými frézami a zalesňujeme medzi pne do pripravených rýh. Je to síce lacnejšie, no ujatosť nám v takomto prípade klesá, a tak musíme ešte vyhodnotiť čo je v konečnom dôsledku výhodnejšie. Klčovanie koreňov totiž nemusí byť len čisto nákladová záležitosť. Korene predstavujú približne 60 kubíkov dreva z hektára, pričom tieto je možné poštiepkovať na energetickú štiepku. Firma Sweedwood si u nás v súčasnosti už sama štiepkuje haluzinu a zbytky po ťažbe pre svoju výrobu, pričom dostávame 250 - 350 Sk za kubík štiepky. A ešte k tým koreňom - miestnou zaujímavosťou bolo, že tieto tu občania v minulosti s obľubou klčovali na palivo v rámci samovýroby a za každý takýto peň platili 1 Sk ako evidenčný poplatok. Darmo, na málo lesnatom Záhorí bolo drevo vždy cenené...

Na vašom závode ste známi silnou podporou živnostenského sektoru...

Dodávateľsky sme začali pracovať v roku 1997, pričom prvotným impulzom bola privatizácia záprahov a píl. V tom roku sme takto vytvorili prvých 37 „svojich“ živnostníkov. Od vtedy každý rok zvyšujeme ich podiel na výrobe, vlani ich bolo už 112. Prechodným krokom k privatizácii techniky je obyčajne jej prenájom. Traktory už idú do predaja, nasledovať budú autá v odvoze a technika na skladoch. Odpredaj robíme za ceny podľa znaleckého posudku a tie nebývajú malé. Ešte nám nik však neodmietol odkúpenie traktora! Možno aj preto, že každému zatiaľ garantujeme robotu. Je tu však jedna obava so súčasných trendov podporovať vznik väčších dodávateľských subjektov s ktorými máme uzatvárať dohody. Chápem, že uzatvoriť dohodu s predstaviteľom povedzme 10 traktorov je administratívne jednoduchšie, no v takomto prípade si vedome vytvárame silných partnerov, ktorí nám môžu diktovať ceny. V budúcnosti to pravdepodobne aj tak pôjde takýmto smerom, no nemyslím, že by sme mali k tomu aktívne prispievať. Z nášho pohľadu je bezpečnejšie ponechať tento trh zatiaľ rozdrobený...

....určite máte v tomto smere svoje skúsenosti. Viem, že v minulosti ste vykonávali funkciu akéhosi styčného dôstojníka práve pre dodávateľský sektor...

To bolo tak: Pred tým si tu každý správca dojednával so živnostníkmi ceny sám. Načo prekrúcať – bolo to zdrojom veľkých cenových rozdielov a zaváňalo to aj možnými únikmi. Tak sme zriadili na závode funkciu, ktorú spomínate a všetky dohody sme z pohľadu závodu centralizovali. Pri výpočte úkolových listov a dojednávaní cien museli byť vždy traja – pracovník ústredia OZ, lesnej správy a dodávateľ. Výsledok bol jednoznačný – priemerné ceny za výkony dodávateľov lesníckych služieb nám po centrálnom dojednávaní výrazne klesli. Ešte výraznejšie prínosy môžeme konštatovať ak externú techniku porovnáme s vlastnou. Zanikli tu problémy s opravami a výkony stúpli v priemere dvojnásobne. V odvoze a na ES ešte stále používame vlastné stroje a máme tam „klasické“ problémy s výkonnosťou, kvalitou a spotrebou náhradných dielcov a pohonných hmôt. Asi je naozaj zbytočné polemizovať o tom, čo je výhodnejšie...

Počul som, že za autá v odvoze dreva neplatíte cestnú daň a taktiež, že naplno využívate možnosti, ktoré tu poskytuje „červená“ nafta. Viem, že výklad toho, čo je a čo nie je z pohľadu daňových zákonov lesnou výrobou nie je celkom jednoznačný...

Náš mechanizátor sa tomu osobitne venuje a pokiaľ viem kontrola nemala žiadne námietky. Za minulý rok sme takto usporili zhruba1,5 milióna na nafte a 0,5 milióna na cestnej dani. Dôsledne využívame znenie príslušných vyhlášok, konzultujeme ich s príslušnými daňovými úradmi a myslíme si, že snaha naplno využívať všetky zákonné možnosti úspor je našou povinnosťou.

Ako sa chystáte na zvýšenie výmery obvodov a správ ?

Prechodom štátnych lesov na systém dodávateľských prác získal lesník čas na to, aby sa mohol venovať lesu podstatne viac ako doposiaľ. Myslím, že práve to vytvorilo základný predpoklad pre nastávajúcu zmenu. Od 1. mája chceme mať namiesto 9 lesných správ 4, namiesto 59 lesníckych obvodov 26.  Je to krok správnym smerom, sme však aj trocha nervózni. Najväčšou neznámou aj pre mňa je či ostane závod. Nie je to však otázka diktovaná nejakými osobnými obavami, ale otázka strategická. Poviem to otvorene – personálnu kvalitu by som potreboval dostať tam, kde prežije. Prirodzeným a logickým vývojom sa tí najlepší dostali v priebehu rokov na závod. Ak ich dnes tam aj necháme, tak v prípade zrušenia závodu prídeme o kvalitných ľudí a zbytočne tak oslabíme prevádzku. Ak sa budem chcieť vyhnúť takýmto dôsledkom, tak kvalitných ľudí dám teraz radšej von, no ak závod napokon ostane, bude personálne oslabený a to tiež nebude dobre. V tejto súvislosti je tiež dôležitá platová otázka. Ak sa rozhodnem ľudí presúvať do vonkajšej prevádzky, každý sa ma spýta aký plat tam dostane... Ako riaditeľ by som veru rád videl viac dopredu...

 

Záhoráci majú svoje Záhorie nepochybne radi. Naši kolegovia sa tu úprimne zamýšľajú nad širšími súvislosťami lesníckej práce. A nielen zamýšľajú. Veľmi peknú odozvu má napríklad ich práca s verejnosťou, kde listy vďačných účastníkov akcií usporiadaných závodom v Šaštíne vypovedajú o veľmi dobre zvládnutej robote. Rovnako ich snaha o záchranu lužných lesov, ktoré na úseku medzi Skalicou a Zohorom vysychajú na výmere takmer 1000 ha. V rámci vlastného programu „Aqua“ sa preto snažia o revitalizovanie pôvodných tokov, čistenie ramien a budovanie jednoduchého systému zavlažovacích kanálov. Otázka peňazí je aj tu síce limitujúca, no ako pri všetkom, ešte dôležitejšia je predovšetkým schopnosť, odvaha a chuť veci meniť.

A tieto vlastnosti Záhorákom nikdy nechýbali.