Editorial

Typické aprílové počasie – slnko sa vám opiera do chrbta, príjemne zohrieva, a dažďové kvapky vám zmáčajú tvár. Tento poetický obraz je ale v úplnom protiklade s tým, aký pohľad sa vám naskytne, keď zdvihnete zrak. Majestátne jedince, kedysi pyšne sa týčiace k nebu, ležia bezmocne na zemi.

Každý z nás určite viackrát v médiách zachytil informáciu o veternej kalamite, ktorá postihla našu krajinu v novembri minulého roku. Za pár minút bolo zničené to, čo tu bolo desiatky či stovky rokov. Áno, aj toto je možné.....

Táto posledná veta mi často rezonuje v mysli, keď pozorujem viacerých našich kolegov i celý systém, ktorý tu prežíva už niekoľko desiatok rokov. Pomalý, neschopný akejkoľvek pružnejšej reakcie. A to už nehovorím o tom, že určitým problémom je možné v mnohých prípadoch predchádzať. Stačí sa len občas zastaviť a zamyslieť sa. Prísť s vlastným návrhom alebo sa obrátiť na niekoho, kto by mohol pomôcť... A to sa netýka len spracovania kalamity, ktorá je v súčasnosti témou číslo jedna, ale i našich každodenných pracovných povinností. I v tejto oblasti je stále čo doháňať.

Je máj a príroda sa už prebudila zo zimného spánku. Dokonca i medvede vyliezli zo svojich brlohov. Len my akosi nie a nie sa zobudiť. A bolo by už veru načase. Čo vy nato?

Nemožné? Myslím, že pri troche dobrej vôli predsa len áno. Stačí len chcieť...

Jana Gerová