O ostrení sekery, blchách i medveďom brlohu

Adepti lesníctva opúšťajú školské prahy vyzbrojení slušným arzenálom vedomostí. Od základov všeobecnej biológie sa počas štúdia „prehryzú“ profilujúcimi predmetmi - typológiou, dendrológiou, zakladaním, výchovou a zariaďovaním lesov až po ťažbu dreva, čo samo o sebe iste nie je na lesníckej škole ničím zvláštnym. Prekvapenie nastáva až potom, keď spoznáme, že študenti sa v slušnom rozsahu zoznámia aj s genetikou, geológiou, technickou mechanikou, dopravníctvom, stavbami ciest a mostov, krajinárstvom, informatikou, ekonomikou, teóriou riadenia, klimatológiou, geodéziou... Všetko disciplíny, ktoré sa často študujú ako samostatné odbory. Tento fakt potvrdzuje zložitosť náuky o lese a zároveň ponúka jej vyznávačom výber z pozoruhodne širokého vejára možností uplatnenia sa v lesnom hospodárstve.

Jedným z tých, ktorí si zvolili profesionálnu cestu, ktorá nepatrí v lesníctve medzi najrozšírenejšie, je Ing. Miloš MIČURA - výrazná postava Projekčnej kancelárie v Žiline a služobne najstarší projektant nášho podniku.

Ohrozený druh

Ján MIČOVSKÝ

Miloš, ako si sa dostal k projekcii ?

Psychológovia hovoria, že náš život v mnohom ovplyvní najmä to, čo sa na nás „nalepí“ v rodinnom hniezde. Veľkou láskou môjho otca – lesného inžiniera - boli lesné cesty. A tak som odmalička počúval o budovaní lesnej dopravnej siete ako o prirodzenej súčasti lesníctva. To však neznamená, že som automaticky chcel byť projektantom. Chcel som byť v prvom rade lesníkom a aj moja prvá zastávka po skončení školy bola na Lesnom závode v Krásne nad Kysucou, na polesí v Starej Bystrici. Ale osud si ma našiel aj tam... V roku 1969 prišli kolegovia merať cestu Chmúra, pomáhal som im a jeden z nich mi hovorí, že ide emigrovať, a tak sa uvoľní jeho miesto na projekcii v Žiline... A skutočne - onedlho sa stratil „za kopečkami“ a ja som nastúpil k žilinskej projekcii...

Teda rozhodujúcim momentom bol kolega – emigrant...

Tých rozhodujúcich momentov bolo viac a niektoré z nich boli naozaj paradoxné. Napríklad šéf projekčnej skupiny navrhol moje definitívne zaradenie medzi projektantov preto, že som dobre vedel naostriť sekeru a rúbať s ňou! Pri vonkajších prácach bolo totiž potrebné vedieť nielen merať, ale aj prerúbať zameriavacie „vizúry“, a tak okrem teodolitu aj sekera bola dôležitým náradím projektanta. Ale aj bez tej sekery bola práca v projekcii naozaj náročná. Najmä počas terénnych prác. Robievali sme celé leto od rána do večera, ba niekedy sme si museli na meračskú latu aj baterkou prisvietiť. A mariáš sa na chate pri petrolejke mohol zahrať len potom, keď sa celodenný merací ťah úspešne prepočítal, aby sa ráno začínalo bez meškania a presne. Pod chatou si však nepredstavuj zariadenia dnešného typu. Bolo to niekedy na pokraji hygienickej únosnosti. Keď nám prišiel na kontrolu „investičák“ z podniku, radšej do tej „chaty“ ani nevkročil, len z dverí nakukol, lebo nechcel nachytať - blchy! Veru, keď sme sa na konci týždňa vracali k rodine, ktorá naším zamestnaním trpela asi viac ako my, museli sme sa často najprv odhmyziť...

Napriek tomu si pri projekcii vydržal dodnes...

Áno, je to krásna práca, spoznal som veľa zaujímavých ľudí a čarovných zákutí. Boli tam aj chvíle plné paradoxov, keď nás niekedy ľudia naháňali so sekerou a vytrhávali kolíky, že tadiaľto veru žiadna cesta viesť nikdy nebude. Alebo naopak, ďakovali doslova s chlebom a soľou, že sa konečne budú môcť vďaka ceste na cintorín dostať... Tak či tak, vzťah k takejto práci musí mať človek v sebe, pretože ak niekto rád zotrváva na jednom mieste a chce byť každý večer doma, potom by sa lesným projektantom určite nemal stať.

Používaš termín lesný projektant. Je to azda niečo iné ako projektant obyčajný?

Celkom iste. Lesníctvo má toľko špecifík, že bez poznania súvislostí sa mnohé diela len ťažko správne a včas naprojektujú. Neraz sa nám to aj potvrdilo, keď objednávateľ s uznaním hodnotil našu prácu tak, že nelesnícka konkurencia by ešte ani do lesa neodišla a my im už predkladáme hotový projekt. Je to skutočne tak, že mnoho dôležitých lesníckych podkladov, ktoré si iné projekčné kancelárie musia osobitne vyžiadať, si my dokážeme sami zistiť, zamerať alebo vypočítať. Našou výhodou je tiež skutočnosť, že dokážeme viac zohľadniť prevádzkové podmienky a naše riešenia sú preto v konečnom dôsledku účelnejšie a efektívnejšie, napríklad aj v tom, že „neprodukujeme“ toľko rôznych doplnkov a zmien. Napriek schopnosti využívať odborné lesnícke znalosti, ktorá je v súvislosti s lesníckou projekciou bezkonkurenčnou výhodou, sme o svoje postavenie lesných projektantov pred časom skoro prišli...

Prečo ?

Slovenská komora stavebných inžinierov začiatkom deväťdesiatich rokov tvrdila, že absolventi lesníckej fakulty nie sú dostatočne kvalifikovaní na to, aby mohli zhotovovať samostatné projekty. Chceli nás odsunúť do role akýchsi polovičných projektantov, ktorí môžu vykonávať len pomocné práce. Napokon však aj vďaka pomoci Lesníckej fakulty komora uznala, že lesný inžinier je plnohodnotne kvalifikovaný na všetky projektantské diela.

Koľkí sa teraz venujete lesnej projekcii?

No, je nás o niečo menej ako kedysi... Voľakedy bola pri každom podniku samostatná projekčná kancelária a bolo nás spolu s pomocným personálom a administratívou okolo 240. Dnes nás tu v Žiline ostalo jedenásť, z toho siedmi výkonní projektanti, navyše sme druh ohrozený vyhynutím... Väčšina z nás je totiž už na hranici dôchodkového veku a dorast nemáme žiadny. Musíme si preto navzájom pomáhať v lese i v kancelárii. Časy, keď nám na lesnej správe mohli poskytnúť figurantov, patria už dávno minulosti. A tak naozaj staviame na tom, že sme tu malý zohratý kolektív.

Aké sú vaše najväčšie projekčné úspechy?

Bolo ich viac, no niektoré sa pamätajú lepšie. Napríklad lesná cesta na známe pohraničné Kasárne, kde od chvíle, ako sme vstúpili s výtyčkou do lesa po prechod prvého auta, neuplynul ani rok. Alebo sprístupnenie porastov v oblasti vodných nádrží Turček a Nová Bystrica. Bolo toho však oveľa oveľa viac, veď len sám som za tie desaťročia urobil stovky projektov.

Mnohé z nich boli aj atypické, kolegovia ťa hodnotia práve ako špecialistu na originálne projekty, pri ktorých nie je možné uplatniť rutinu, pretože vyžadujú osobitný prístup, tvorivosť a veľa samostatného štúdia. Nože zaspomínaj trocha...

Každý z nás musí byť dnes schopný zvládnuť aj atypické prístupy, inak to pri tomto počte nejde. Z tých, ako hovoríš atypických projektov, môžem spomenúť napríklad projekt brlohu pre medveďa na Muráni, ktorého tam takto chceli pripraviť na vypustenie do prírody. Konzultoval som to vtedy aj s jedným ruským špecialistom, no skôr, ako sa medveď mohol v brlohu uložiť na zimný spánok, sa kamsi stratil... Alebo strelnica v Zamutove bola pre mňa veľmi zaujímavou výzvou. Rád spomínam aj na projekt opravy pomníka Jozefa Dekreta Matejovie na Jelenci. A tiež na projekt Lesníckeho skanzenu na Čiernom Balogu...

...za ktorý som ti aj osobne veľmi vďačný. Na časy, keď sme spolu hľadali trasu „chodníka lesného času“, ktorým dnes prechádzajú tisícky návštevníkov spomínam veľmi rád. Fakt, že rolu hlavného projektanta skanzenu si zvládol s veľkou profesionalitou je nespochybniteľný. Ale mám ešte jednu atypickú otázku. Kedysi za prvej republiky existovali „mičurovci“ ako samostatná politická strana. Ide len o menovcov?

Máš asi na mysli Martina Mičuru, ktorý bol kedysi v Masarykovej vláde ministrom pre Slovensko. Bol to člen Hlinkovej strany, potom sa s nimi rozvadil a založil vlastnú stranu. To boli práve tí mičurovci, ktorých spomínaš. V roku 1945 sa však stopy po tomto našom vzdialenom príbuznom navždy strácajú...

Ako vidíš budúcnosť projekčnej kancelárie podniku?

Chcem veriť, že kancelária sa udrží. Myslím, že dôvody preto existujú, už som ich napokon spomenul. Práce máme v súčasnosti veľmi veľa, a keď začnú jednotliví kolegovia z ústredia pripomínať svoje požiadavky máme sa čo obracať. Robíme na 99 % už len pre podnik, cudzie objednávky by sme časovo nezvládli. Pracujeme teraz najmä na rôznych rekonštrukciách budov, expedičných skladoch, lesných cestách a zahrádzaní bystrín. Škoda, že práve pri lesných cestách sa prestal v rámci obnovy LHP štandardne robiť prieskum lesnej dopravnej siete, známa GPLDS – ka. Mohol by pomôcť riešiť spory, ktoré prebiehajú medzi ochranármi a lesníkmi. Som však rád, že stále pracujeme pre štátne lesy. Mnohí naši bývalí kolegovia sú dnes už v súkromných kanceláriách a museli sa preorientovať na celkom iné oblasti. Myslím, že naše osobné skúsenosti a vedomosti, ktoré sme získavali desaťročia sú slušným kapitálom a bolo by dobre, keby sa tento kapitál v podniku zachoval. Naozaj je škoda, že tu nemáme aspoň jedného – dvoch mladých kolegov. Radi by sme im odovzdali všetko to, čo sme si kedysi „požičali“ od našich predchodcov...

Nielen prácou je človek živý. Čo okrem projekcie živí teba?

Okrem postupného prerábania starého rodinného sídla, volejbalu a lyžovania je to predovšetkým – voda. Patrím spolu s manželkou k vyznávačom surfovania a na Oravskej priehrade sme strávili posledných 32 sezón. S výnimkou roku, keď bola priehrada vypustená. Surfy si sám navrhujem, to je taká moja relaxačná projekcia a následne aj staviam, to je zase overenie funkčnosti a spoľahlivosti vlastných projektov. Surfingom som nakazil aj niektorých kolegov z projekcie, a tak sa nám tu celý okruh rodina – práca – relax uzatvára. Myslím, že na prospech veci.

Už sme spomínali, že kariéru projektanta začínal inžinier Mičura na lesnej ceste Chmúra. Ostalo však nedopovedané, že táto cesta, ktorá spája Oravu s Kysucami zostala, dodnes z akýchsi dôvodov nedokončená. Aj tak to býva – ani dobrá práca sa nemusí automaticky presadiť. Dnes však práve táto dôležitá cesta dostáva po rokoch zelenú. Celkom slušná symbolika: Nič, čo dnes vykonáme poctivo, nie je zbytočné. Bez ohľadu nato, ako bude s naším dielom bezprostredne naložené. Čas totiž vždy preverí, či sme svoje dni naplnili užitočnými projektmi, alebo len pestrými, no prázdnymi - bublinami. Na túto otázku nebude musieť Miloš Mičura, čerstvý to šesťdesiatnik, dlho hľadať zložité odpovede. Odpoveďou sú totiž jeho diela, ktoré nám denne dobre slúžia.

Vďaka! A dobrý vietor do plachiet, Miloš !!