Outplacement - práca s ľuďmi, o ľuďoch, pre ľudí

Miloš GOČIK

Základnou filozofiou projektu Outplacement je pomôcť. Pomôcť rôznym ľuďom, rôznym spôsobom, na rôznych miestach, možno v podobnej situácii, aj keď aj tá je vždy iná.

Skúsenosti z práce za posledné mesiace nám ukázali rôzne pohľady ľudí, ktorí túto pomoc potrebujú, resp. ľudí, ktorí majú o pomoc záujem. Lebo nie vždy je to to isté. Jednou z náročných úloh koordinátorov projektu je nie len projekt uvoľňovaným zamestnancom predstaviť, priblížiť, objasniť, vysvetliť. Súčasťou toho je, aj ich motivovať, pomôcť prekonať prvotnú nedôveru, obavy a zdôrazniť nádej. Nie je jednoduché človeku, ktorému práve oznamujete veľmi nepríjemnú správu, zároveň navrhnúť, že mu môžete a viete pomôcť.

Je paradoxom tejto situácie, aj keď možno pochopiteľným paradoxom, že ľudia ktorí pomocnú ruku podávajú musia doslova presviedčať tých, pre ktorých je pomoc určená. Paradox je pochopiteľným z viacerých dôvodov.

Oznámenie o uvoľnení zo zamestnanie nie je bežná životná situácia. Človek ju zažíva len niekoľkokrát, niektorí dokonca vôbec. Preto možno očakávať aj rôzne spôsoby prežívania takejto situácie a jedným z nich je aj možnosť, že navrhovanú pomoc odmietne - niekto pre to, že je smutný, niekto nahnevaný, niekto pre to, že už mu je všetko jedno.

Ďalším dôvodom, prečo môže človek odmietnuť účasť, je neznámosť situácie, keď zamestnávateľ ponúka uvoľňovanému asistenciu. Ešte stále je pre ľudí skôr prekvapením a novinkou, ak zamestnávateľ prejaví úprimný záujem o ich ďalší osud. A keďže je to niečo nové, ľudia tomu často neveria a sú opatrní.

Častým dôvodom, prečo ľudia váhajú so zapojením sa do projektu je vnímanie slabej nádeje na pozitívnu zmenu. Príčinou môže byť vnímanie situácie v svojom regióne ako zlej, niektorý vnímajú ako problémový svoj vek - či už ako príliš nízky, alebo príliš vysoký. Môže to byť spôsobené aj sebahodnotením človeka, malou dôverou v svoje sily.

Rozmanitosť ľudských reakcií je v tomto prípade naozaj značná. Z tých, ktoré pri rozhovoroch s uvoľňovanými najčastejšie počujeme, vyberáme: „Na čo je to dobré? Teraz mi chcete pomôcť? Nechcem nič, len slušne odísť a mať pokoj...“ Ale aj: „Hmm, to je zaujímavé, a čo sa tam dozviem? Naozaj ma to nič nebude stáť? Skvelé! A možno sa dozviem nejaké nové veci, veď tým nemám čo stratiť.“

Aké sú riešenia, ktoré využívajú v svojej práci personalisti jednotlivých OZ? V prvom rade nevnímať moment uvoľňovania zamestnanca výlučne administratívnu záležitosť, ale vložiť celý svoj personalistický kumšt do všetkých aspektov procesu - administratívnych, pracovno-právnych a najmä ľudských. Snažiť sa na neočakávané reakcie zamestnancov reagovať s pochopením, záujmom, empatiou.

Preto, aby ľudia prestali mať strach z neznámeho, teda z ponuky pomôcť v procese uvoľňovania, je najlepším prostriedkom poskytnutie informácií. Na to sú určené informačné materiály, na to slúži stĺpček v časopise Lesník a na to sú najmä určené vedomosti a ochota komunikovať, odpovedať na otázky.

V neposlednom rade - je pomerne zložité pracovať s otázkami, ktoré sa týkajú zložitej situácie v regióne, na trhu práce. Ani to nie je neriešiteľný problém. Na prvom mieste stojí snaha zmeniť vnímanie situácie - nehľadať a nerozoberať veci, ktoré sa nedajú urobiť, neopisovať prekážky, ale naopak sústrediť sa na možnosti - teda na možnosti, ktoré ponúka prostredie a najmä na možnosti, ktoré sú vo vnútri človeka, ktorého sa to týka.

Ak sa nám podarí prekonať prekážky pri ceste k úspešnému zapojeniu ľudí do projektu, je možné, a pravdepodobné, že aj ľudia s pôvodnou nedôverou, ostychom, pocitom malej nádeje, začnú vnímať svoju situáciu a možnosti, ktoré im projekt a ľudia v ňom núkajú ako prospešné a užitočné. A to je najpravdepodobnejšia možnosť, že sa prospešnými a užitočnými v ich prípade aj stanú.