Živí medzi mŕtvymi

Igor VISZLAI

 

Ak si nájdete chvíľu času a prečítate si tento môj príspevok, ponúknem vám možno trochu reportážnych zápiskov a možno trochu vlastných pohľadov na cestu, ktorú som v prvých májových dňoch mal možnosť absolvovať.

Úplne na začiatku by som chcel vysloviť obdiv nad odvahou Juraja Vysokého z WWF Dunajsko-karpatského programu. Tento hlavný organizátor návštevy národných parkov Bavorský les a Šumava posadil do jedného autobusu zástupcov tak širokého spektra profesijnej orientácie a tým pádom aj názorov na vzťahy – hospodárenie v lesoch versus ochrana prírody, že širšie sa snáď ani nedalo. Výpočet organizácií, ktorých zástupcovia v Bavorsku boli, môžem začať napríklad Lesmi SR, neštátnymi vlastníkmi lesov, štátnou správou lesného hospodárstva, štátnymi lesmi TANAPu, LVÚ, Lesoprojektou a premiešať to MŽP SR, správou TANAPu, NAPANTu, Národného parku Slovenský raj, ŠOP, ale aj LZ VLK, združením Naše Tatry, nevládnou organizáciou Predátor, Bratislavským regionálnym ochranárskym združením či prírodovedeckou fakultou UK Bratislava, Združením cestovného ruchu Vysokých Tatier a samozrejme WWF. Vytvoril sa veľký priestor na vyslovenie rôznych názorov. Ale tak typicky pre Slovákov, mnohí sa nezbavili svojej úzkoprsosti a menej či viac doslova chytali za slovíčka a ironizovali.

Čo sme však mali možnosť vidieť? Ilustračné obrázky asi hovoria samé za seba. Predsa však niekoľko faktografických údajov. Bavorský les bol za národný park vyhlásený v roku 1970. Je súčasťou najrozsiahlejšieho súvislého komplexu lesov v strednej, západnej a južnej Európe, ktorý má (mal) príznačné prívlastky – zelená strecha Európy, zelené pľúca Európy ap. V Bavorskom lesa rastú tri základné typy lesa. Vplyvom zostupného studeného vzdušného prúdenia sa vo výške 400 až 650 metrov vytvoril smrekový porast na tzv. nivách. Vyššie, až do výšky 1200 metrov rastú zmiešané horské lesy, v ktorých nájdeme buk, smrek a jedľu. A najvyššie sú to vysokohorské smrečiny. Smrek tu má úzku štíhlu a hlbokú korunu, je spôsobený tvrdým klimatickým pomerom. Vláda Slobodného štátu Bavorsko vytvorila legislatívny rámec, aby národný park mohol od začiatku plniť svoje poslanie. Územie sa rozčlenilo na zóny a v jednej z nich sa rozhodli uplatňovať princípy bezzásahovosti – nech si príroda robí čo chce. Motivovalo ich k tomu v roku 1983 spadnutie vetrovej kalamity na ploche cca 150ha v smrekových porastoch. Kalamitné drevo nespracovali a boli si vedomí toho, že z toho hrozí následná podkôrniková kalamita. Tá zákonite prišla a kulminovala v roku 1997, kedy už mali pripravené rozšírenie národného parku smerom na severozápad pozdĺž hranice s Českom na dnešných 24 250ha.. Okolo bezzásahovej zóny je vytvorené „nárazníkové“ pásmo, kde sa s podkôrnikmi aktívne vysporiadavajú s tak príslovečnou nemeckou dôslednosťou.

Vysokošpecializovaný pracovník – obdoba nášho kôrovcového pozorovateľa, má na starosti cca 200-250 ha lesa, intenzívne vyhľadáva nalietnuté chrobačiare, ktoré výraznou farbou vyznačí. Ak je ešte na pochybách, strom označí aj otáznikom a má čas sa k nemu vrátiť. Asanáciu (podotýkam) nevylietnutých chrobačiarov zabezpečujú v réžii správy národného parku dodávateľsky (cca 1/3), ale hlavne vlastnými pracovníkmi (zostávajúce 2/3 objemu). Obnova lesa sa aj v nárazníkovej zóne necháva na prírodu. Za touto, čiastočne človekom ovplyvňovanou zónou je dominantné súkromné vlastníctvo lesov. Výskyt lykožrútov je tu už obmedzený a uplatňuje sa tu aktívna obrana proti nemu.

 

„...dosť podstatným faktorom je, že správa národného parku pracuje s rozpočtom

11 miliónov eur ročne. Okrem dreva za predané drevo jej zbytok dotuje štát, ktorý nemení

po každých voľbách svoje priority a je ekonomicky tak silný, že si to môže dovoliť.“

 

Len veľmi stručne sa pokúsim zosumarizovať aspekty, vďaka ktorým si mohli dovoliť prijať koncepciu tvorby „divočiny“: Územie všetkých ich národných parkov tvorí jedno percento rozlohy lesov Bavorska; nie sú rozpory medzi právnymi normami rôznych rezortov; boli vysporiadané vlastnícke vzťahy (výkup lesných pozemkov od súkromných vlastníkov); správa národného parku má kompetencie ako v ochrane prírody, tak aj v oblasti lesného hospodárstva, aj keď ide viac menej len o asanačné práce v nárazníkovej zóne; podarilo sa im presvedčiť relevantné regionálne a miestne inštitúcie a hlavne miestnych obyvateľov, že vplyvom ochrannej zóny nie je ich majetok (les) ohrozený. Zároveň na správe národného parku vytvorili 135 a neskôr až 200 pracovných miest a pre celý región sa v privátnej sfére vytvorili možnosti na rozvoj cestovného ruchu. Dôležité je, že bezzásahová zóna je pomerne vysoko a ďaleko od každodenného pohybu ľudí a pohľad na súčasnú fázu vývoja nového prirodzeného lesa nemajú denne na očiach. No a neposledným, ale dosť podstatným faktorom je, že správa národného parku pracuje s rozpočtom 11 miliónov eur ročne. Okrem dreva za predané drevo jej zbytok dotuje štát, ktorý nemení po každých voľbách svoje priority a je ekonomicky tak silný, že si to môže dovoliť.

Na Slovensku sú tak isto snahy po novembrovej kalamite ponechať určité časti prírody na samovývoj. Opýtam sa však, ktoré z vyššie uvedených kritérii u nás spĺňame? Či si to chceme priznať alebo nie, ale ani jedno. Možno tak trochu čiastočne v niektorých lokalitách určitá odľahlosť, ale už nie je synergická s ničím viac.

V Českej republike, v Národnom parku Šumava, ktorý sme mali možnosť navštíviť s jeho pracovníkmi aspoň okrajovo, na hranici s Bavorským lesom, pristupujú k celej problematike ochrany prírody a starostlivosti o národný park úplne inak. Pred rokom novokonštituované vedenie správy národného parku vypracovalo koncepciu zonácie. Vytváranie bezzásahovej zóny hlavne na hranici s Bavorským lesom je rozplánované až do roku 2017 a dosiahne z výmery NP 68 064ha 30%. V ostatných častiach bude a je ovplyvňovanie prírody človekom len také, ktoré cielenými zásahmi podporuje obnovu prirodzenej štruktúry porastov vrátane umelej obnovy vnášaním pôvodných drevín, vylúčením úmyselných obnovných ťažieb ap. Priam šokujúca bola informácia, že celý národný park sa poľovnícky obhospodaruje. Zabezpečované je to v režijných revíroch personálom, nevynímajúc zónu s najprísnejším režimom, v ktorej samozrejme že nie sú vybudované poľovnícke zariadenia.

Na záver by som chcel organizátorom poďakovať za možnosť absolvovať túto cestu, perfektné zvládnutie diskusií a celého programu, v ktorom nechýbalo stretnutie s miestnymi a regionálnymi činiteľmi a zástupcami organizácií podieľajúcich sa na rozvoji cestovného ruchu, ani ukážka miestnej remeselnej výroby skla či ochutnávka krajových špecialít.

Mne osobne táto cesta dala veľa. O to viac ma mrzí, že som sa jej mohol zúčastniť hlavne vďaka pracovníkom Správy národného parku Muránska planina, ktorí nám na odštepný závod ponuku odstúpili. Podľa môjho názoru už viac krát bol výber pracovníkov štátnych lesov na vysoko špecializované a odborné exkurzie robený nie podľa toho, ako môžu potom získané poznatky uplatniť v praxi. Takéto hľadisko by bolo vhodné v budúcnosti dôslednejšie uplatňovať a možno by takúto cestu absolvovali zástupcovia z viacerých kalamitných závodov ako vyslanci našej firmy.