Editorial

Kedysi som napísal, že moje poľovné zbrane už roky mlčia. Viacerí ste si túto vetičku vtedy všimli. Fajn. Nikdy som ju však neponúkal ako alternatívu. Prepracoval som sa k takejto filozofii po rokoch krásnych poľovníckych zážitkov a je to naozaj len môj súkromný postoj. Rád však vždy po pravde dodám, že poľovníctvo je ušľachtilá činnosť, ktorá milovníka lesa obohacuje o ďalší rozmer poznania. Poľovník, hodný tohto mena, nosí v hlave nádherné príbehy o svete lesnej zveri. Rozumie jej a má ju rád. A právo lovu, ktoré je historickou ozvenou v genetickej výbave každého z nás, vykonáva tak, aby sa to nepriečilo zásadám etiky, chovu a bezpečnosti.

Mám v úcte najmä poľovnícke tradície, v ktorých sa zrkadlí kultúrny rozmer tejto pradávnej činnosti. Po spoločnej poľovačke mi v mysli  dlho doznievajú tóny lesníc a pred očami blikocú čarovné ohníky výradu. Krásne veci sú vždy také jednoduché...! A tak chcem poďakovať tebe, kolega lesník, ktorý ctíš a zachovávaš tieto tradície! Ktorý sa v zime brodíš snehom s krmivom na pleci, ktorý spotený v hone prečesávaš húštiny a tešíš sa z každej, aj z tej najskromnejšej trofeje, lebo ti pripomína jedinečnosť zážitku. No a čo povedať tým druhým? Tým, ktorým sa poľovné tradície premenili na snobskú „kultúru“ prestíže zbraní, hromadenia trofejí, bojov o lukratívne revíry a biznisu s divinou? Nič! Tí lesu a zveri nemôžu porozumieť. Pretože cesta k spoznaniu úžasných tajomstiev Hubertovho kráľovstva nikdy nebude viesť cez bohatstvo poľovníckeho výstroja, ale jedine cez bohatstvo ducha.

Moje zbrane už naozaj roky mlčia. Rád však vždy zájdem so synmi do Kudlovskej doliny. Tak ako v časoch, keď boli ešte deťmi. Máme tam totiž jeden soľník. A neradi ho nechávame prázdny.

Ján Mičovský