„... nie som dobrý riaditeľ!“

Príjmy, výdaje, HDP, DPH... Kategórie, na ktorých stojí nielen „veľký“ svet ekonomiky, ale – či už chceme, alebo nie – aj ten malý, každého z nás. Veď o peniaze, ako to kedysi nezabudnuteľne pripomenul známy „euroskeptik“, ide „vždy až v prvom rade!“ K reálnym dôsledkom tohto sarkazmu patrí skutočnosť, že spoločenské sféry, ktoré neprodukujú zisk, ostávajú pričasto „až v druhom rade“. Je to pochopiteľné, no nie prirodzené. Pretože, ak by sme uznali za prirodzené to, že oblasť kultúry má byť vďačná, ak pri prerozdeľovaní spoločných peňazí vôbec niečo dostane, potom by prirodzenou musela byť naša nekultúrnosť! Našťastie sú ľudia, ktorí robia veľa pre to, aby nám takáto „prirodzenosť“ nezačala v živote vládnuť. Jedného z nich pozná lesnícka a osobitne poľovnícka pospolitosť ako „dobrého človeka“. Netušíte o koho ide? Potom ste sa s ním ešte asi nestretli. Pretože takýto titul adresuje tento muž skoro každému, s kým hovorí. Majiteľom nevšedného oslovenia, no predovšetkým autorom mnohých počinov na poli kultúry slovenského poľovníctva je Ing. Marián ČÍŽ, riaditeľ Múzea vo Svätom Antone.

Kastelán

Ján MIČOVSKÝ

Pán riaditeľ, namiesto úvodnej otázky dovoľte mi prekvapene zvolať: Ako môže byť jeden z  najznámejších predstaviteľov slovenského poľovníctva - nepoľovník!?

Tak to teda nie, dobrý človek, poľovníkom ja som! Asi však narážate na to, že pri love nepoužívam poľovné zbrane. Viem, niektorým sa to aj zdá divné, ale ja s tým naozaj nemám žiadny problém. Mojou zbraňou je filmová kamera a verte, že vďaka tejto „zbrani“ mám ulovených množstvo nádherných kusov. Keby ste napríklad videli môjho jazveca, pochopili by ste, že je to úlovok nad úlovky. Tým nechcem spochybňovať poľovnícke strelectvo, mne však učaroval práve takýto druh lovu. A medzi svoje trofeje rátam nielen ocenenia z festivalov filmov o prírode, ale predovšetkým posolstvá, ktoré sa snažím do svojich filmov dostať.

V prezídiu Slovenského poľovníckeho zväzu ste šéfom osvety, a tak vari tam korení vaša „nestrelecká“ orientácia...?

Dobrý človek, zbytočne za tým mojím nestrieľaním hľadáte niečo výnimočné! Poľovníctvo má tri roviny, ktoré nemôžete od seba oddeliť. Sú to - ochrana prírody, odbornosť a kultúra. Zladiť ich do funkčného celku je hlavná úloha nás, poľovných funkcionárov. Streľba a trofeje, cez ktoré nás verejnosť najčastejšie vníma, to je len časť odbornej roviny. Ale ja chcem zdôrazniť práve ochranu prírody, za ktorú cítime, my poľovníci, nesmiernu zodpovednosť. Určite väčšiu, ako mnohí politici! Ak by nebolo organizovaného poľovníctva, tak by bolo s našou prírodou už dávno zle, pretože práve tam sa záujemca o poľovníctvo učí, ako sa v prírode a k prírode pokorne správať. Poľovnícke organizácie majú svoje nezastupiteľné miesto, pretože vysoká odbornosť ich členov je dôsledkom mnohoročnej systematickej práce nášho zväzu. A poľovnícke výstavy, na ktorých organizovaní sa aj ja rád podieľam, chápeme predovšetkým ako fórum, kde môžeme verejnosti priblížiť naše poslanie. Ja viem, poľovníci sa na týchto podujatiach radi aj pochvália svojimi trofejami, no podstata je v tom, čo poľovník o zveri a prírode vie, čo k nej cíti a predovšetkým, čo pre jej zachovanie a rovnováhu robí. Preto nikdy na našich podujatiach nechýbajú deti, cez ktoré musíme šíriť lásku a úctu k prírode, ktorá ešte dnes kdekomu chýba...

Znie to idylicky, no obraz poľovníka – zabijaka nie je v očiach časti verejnosti až tak výnimočný...

Existuje aj taký pohľad, viem o tom. Boli by ste však prekvapený, že na poľovníkov sa takto pozerajú aj v ekonomicky najvyspelejších krajinách, a to ešte viac ako u nás! Odpoveď, prečo je to tak, súvisí práve s tou treťou, kultúrnou rovinou poľovníctva. Čím viac sa na verejnosti prezentujú kultúrne tradície a hodnoty poľovníctva, tým zriedkavejšie sa potom stretávame s predstavou, že poľovníci sú akýsi zabijaci. A práve v oblasti poľovníckej kultúry máme naozaj svetu čo povedať. Veď aj samotná medzinárodná poľovná organizácia C.I.C. bola založená na území Slovenska, v poľovníckom zámočku v Palárikove, ktorý spravuje váš podnik. Veľkú úlohu v šírení poľovníckej kultúry zohrávajú aj médiá, napríklad taký záslužný program, akým je televízne „Halali“ nikde v Európe nenájdete. Naše poľovnícke zvyky, obrady a tradície sú tak pôsobivé, že nemôžu nezanechať dojem na každého, kto ich zažije, a vôbec to nemusí byť poľovník. Aj v tom je sila poľovníckej kultúry!

Máme však aj dosť reprezentantov poľovníckej nekultúrnosti, ktorí sa o tradície nijak mimoriadne nezaujímajú. Mám na mysli snobov, ktorí sú nielen reálnym, ale často aj vplyvným tieňom poľovníctva...

To však nie sú ozajstní poľovníci, pretože vôbec nechápu, čo to poľovníctvo je. Vidia len, že niekto je poľovník a zatúžia po tom aj oni. Už som sa zmieril s tým, že nedokážeme týchto ľudí zmeniť. O  to viac musíme dbať, aby si nemohli dovoliť všetko. Snažia sa totiž presadiť predpisy, ktoré by im umožnili správať sa v prírode podľa svojich predstáv. Používajú na to samozrejme peniaze, ktoré ja aj preto úprimne nemám rád. Títo „poľovníci“ si však neuvedomujú, že po nich prídu ešte bohatší a tí si ich kúpia aj s revírmi práve vďaka predpisom, ktoré oni sami pripravili! Rozumiete tejto zlovestnej špirále?! Bojím sa jej, pretože na jej konci môže byť nielen zánik organizovaného poľovníctva, čo by ešte nebolo najhoršie, ale zánik genofondu našej poľovnej zveri!

Dobrou terapiou na tento chorobný stav je nepochybne preferovanie kultúrnej roviny poľovníctva. Múzeum, ktorého ste riaditeľom, je v tomto smere známe viacerými úspešnými podujatiami. Vaše svätohubertské dni sa už stali pojmom nielen medzi poľovníkmi...

Azda sa nám tu aj celkom darí, no prosil by som, aby ste to nespájali s mojim riaditeľovaním. Ja totiž vôbec nie som dobrý riaditeľ! Neviem, ako sa taký riaditeľ správa a už sa to asi ani nikdy nenaučím. Mám však šťastie na fantastických ľudí okolo seba. Keby ste vedeli, s akými ohromnými nápadmi tunajší spolupracovníci prichádzajú! Oni sú dušou nášho kaštieľa! Ak tu ja dačo robím, tak len to, že ich dávam dokopy. A dávať ľudí dokopy je tiež potrebné. Ak by sa to darilo všade vo svete, nikdy by neboli vojny. A vojny, to je druhá vec, ktorú popri peniazoch nemám rád... Faktom je, že v našom múzeu radi vymýšľame netradičné akcie, nejde však o to, aby boli za každú cenu originálne, ale účinné. Napríklad náš program protidrogovej výchovy mládeže je založený na priamych výpovediach mladých ľudí, ktorí prešli svojím peklom a neverili by ste, ako takéto výpovede môžu byť v priestoroch kaštieľa pôsobivé....

Trocha zvláštna aktivita pre poľovnícke múzeum...

Prečo zvláštna? Múzeá sú predsa výsostne kultúrnymi inštitúciami a tak kto iný, ak nie oni sa majú pričiniť o šírenie kultúry?! Drogy sú symbolom odľudštenia, nekultúrnosti človeka. A najväčší účinok dosiahneme práve cez deti, ktoré potom neraz dokážu vychovávať aj svojich nekultúrnych rodičov – „otecko, mamka, takto sa v lese nemáte správať!“. Ale je pochopiteľné, že tu pripravujeme najmä poľovnícke podujatia. Usporiadali sme Majstrovstvá Európy vo vábení jeleňa, bola tu výstava slávnych Šovankových diel. Na vernisáž vtedy z Nemecka po desaťročiach pricestovala aj jeho dcéra. Dobre nám padli slová prezidenta C.I.C. Dietera Schramma, ktorý po prehliadke kaštieľa a zoznámení sa s našimi aktivitami vyhlásil, že niečo také ešte vo svete nevidel. O uznaní našej práce svedčí aj fakt, že sme v roku 2001 získali Cenu svetovej poľovníckej organizácie C.I.C., ktorá bola po prvýkrát v histórii udelená práve nášmu múzeu.

Vaše zahraničné kontakty sú asi dosť bohaté...

Ach, dobrý človek, vidím, že sa chcete prepracovať k mojím cestám. Nepopieram, pochodil som už s poľovníctvom kus sveta, štyridsať krajín od Nového Zélandu cez Keňu až po Mexiko. Veľmi si to vážim, lebo moja stará škodovka by to jednoducho nezvládla. Nikdy však nešlo o  turistiku, ale o šírenie dobrého mena nášho múzea a poľovníctva. Nechodím von s tým, aby som tam niečo pýtal, ale naopak, chcem prezentovať to, čo doma robíme. Ak sa to naším partnerom zapáči a požiadajú nás o spoluprácu, tak nás to len teší. Napríklad pred časom sme navštívili bulharského premiéra Simeona, vnuka cára Coburga, niekdajšieho majiteľa tunajšieho kaštieľa a ukázali sme mu rodinné dokumenty, o ktorých existencii ani sám nevedel. Návštevy u neho zotrvávajú maximálne 20 minút, my sme tam však pobudli vyše hodiny. A výsledkom bola nielen jeho neoficiálna návšteva vo Sv. Antone, ale aj doplnenie nášho dlhodobého filmového projektu “Po stopách Ferdinada Coburga“. Vôbec, medzinárodné kontakty sú na nezaplatenie, pretože naši politici nás často neberú veľmi vážne, no keď je reč o zahraničných hosťoch, začnú sa o vec aj oni zaujímať.

Teda istá dávka diplomacie je na vašom mieste nutná...

Do samotnej politiky nikdy nevstupujeme, pretože naša činnosť presahuje jej rámec. To, že k nám chodia aj prezidenti, premiéri, či  európski komisári, to nie je výsledok politiky, ale nadčasovosti významu toho, čo prezentujeme. A iste aj diplomacie, lebo bez nej by sme napríklad nedokázali, aby sa Svetová múzejná konferencia uskutočnila v tomto roku práve v našom kaštieli. Alebo to, aby sa do vzácneho svätoantonského kaštieľa investovali nemalé prostriedky na jeho obnovu. Mali sme vážne problémy s technickým stavom objektu i našich zbierok a veľmi si vážim, že práve Ministerstvo pôdohospodárstva SR nám dokázalo reálne pomôcť. Patrili sme v minulosti už pod kadekoho, no takého ústretového zriaďovateľa sme ešte nemali. Viem, ono to teraz vypadá práve ako tá diplomacia, ale to, čo hovorím, je jednoducho fakt!

Svet slovenského múzejníctva je dnes do istej miery rozdelený. Časť múzejníkov, nazval by som ich „bojnického typu“ hýri aktivitami a žne aj ekonomické úspechy. Druhá, tá konzervatívnejšia časť, zase tvrdí, že jarmočné atrakcie do seriózneho múzea nepatria. Kde radíte vaše múzeum?

Je to určite niekde medzi tým. Múzeá sú dnes nútené bojovať o návštevníka a tváriť sa, že ma jeho priania nezaujímajú, lebo ja chcem mať len čisto vedeckú inštitúciu, to nie je práve najšťastnejšia cesta. Nie sme tu predsa pre niekoľkých odborníkov, ale pre všetkých. Nesmie sa však prekročiť istá hranica, stanoviť ktorú nie je ľahké. My ju v múzeu nachádzame v tom, aby sme neboli nevkusní, jarmoční. Trocha historickej fikcie však nemôže byť na škodu, nielen preto, že nám priláka návštevníkov, ale aj zvyšuje reálny záujem ľudí o našu spoločnú históriu.  S trochou divadla tak dokážeme ľuďom odovzdať viac serióznych poznatkov, ako by sa nám to podarilo cez výsostne vážne sa tváriace aktivity.

Aká je ročná návštevnosť vášho kaštieľa?

Oproti osemdesiatym rokom poklesla približne o dvadsaťtisíc. Ekonomika jednoducho velí ľuďom viac zvažovať, na čo vydajú svoje peniaze. Dnes sa nám návštevnosť stabilizovala na úrovni 60.000 osôb, čo umožňuje príjmami zo vstupného pokrývať aspoň základné prevádzkové náklady. Na investície to samozrejme nepostačuje, tu sme naozaj odkázaní na podporu štátu. Verím, že si spoločne budeme stále viac uvedomovať možnosti a povinnosti múzeí, ktoré nie sú mŕtvymi skladmi histórie, ale živými inštitúciami, ukazujúcimi nám nielen to, odkiaľ prichádzame, ale aj to, kam smerujeme...

Dni súčasného coburgovského kastelána sú naplnené činorodosťou. Zveľaďuje kaštieľ i jeho pozoruhodné expozície. Usporadúva jedinečné podujatia doma i vo svete, ktoré pripomínajú kultúrne súvislosti nášho poľovníctva. Prednáša na viacerých univerzitách. A stihol už aj 80 krát darovať krv. Ako to zvláda? Vraj len vďaka kolegom. A tak trocha je to aj otázka nastavenia hodnôt. Tie jeho začínajú pri rodine a hneď potom je príroda, les, poľovníctvo. Historikom sa necíti byť. Bol by však rád, keby sme históriu vnímali ako živú súčasť dejín každého z nás. Dejín, ktoré sa nekončia ani nezačínajú pri poslednom spoločenskom prevrate, ale nás spájajú s našimi predkami práve tak, ako nás raz budú spájať aj s našimi potomkami...

...v  rozhovore nás vyrušil trocha smutný mladý pár, ktorý naliehavo zaklopal na dvere riaditeľovej kancelárie. Vraj miestny pán farár vyhlásil, že už nikoho nebude sobášiť v kaštieľskej kaplnke, ale len dole v obci. A oni by sa tak radi vzali práve tu...

„Porozprávam s ním, nebojte sa....“

„..neporozprávate, povedal, že je to už úplne vylúčené! Naozaj!!“

„Ale, no! Ani pán farár, ani ja tu nie sme sami pre seba, ale pre druhých. Porozprávam, vydržte...“

Netuším, ako sa zárodok tohto sporu medzi miestnou svetskou a cirkevnou mocou vyrieši. Zohľadňujúc však čaro osobnosti „dobrého človeka“ Číža stavil by som sa, že tí dvaja si povedia „áno“ práve v coburgovskej kaplnke.

P.S.: Niekoľko dní po tomto rozhovore sa pán Marián Číž neplánovane ocitol v nemocnici. V mene všetkých čitateľov mu prajeme skoré uzdravenie!!!