Dvaja poľovníci idú lesom, keď jeden z nich náhle omdlie. Nedýcha, oči má sklené. Druhý z poľovníkov zúfalo zavolá mobilným telefónom lekára: „Môj priateľ je mŕtvy. Čo mám teraz robiť?“ Odpoveď lekára: „Upokojte sa! Najprv si musíme byť istí, že je skutočne mŕtvy“. Na druhej strane slúchadla je najskôr chvíľu ticho, potom sa ozve výstrel a znovu hlas poľovníka: „Okey, a teraz čo mám robiť?“.

Nápis na nástenke: Lesník v práci nepije! Niekto tam dopísal: Bol taký, ale už nežije.

Člen rybárskej stráže chytí „čierneho“ rybára a kričí: - Tu sa nesmú chytať ryby! - A ja ani nechytám! - odvetí pytliak. - Čo klameš, a toto je čo? - To je moja ryba, som s ňou na prechádzke. Pustím ju na chvíľku do potoka, potom písknem, ona sa vráti a ideme domov. - Aha?! Tak mi to ukáž!! Pytliak pustí rybu do potoka. Potom obaja stoja a pozerajú. Po chvíli rybný strážca hovorí: - Tak pískaj! - Načo? - Aby sa ryba vrátila! - Aká ryba?...

Horár bol nešťastný, že je stále v lese a nie doma pri žene, tak mu poradili aby vždy keď bude treba vystrelil a žena za ním ihneď dobehne. Fungovalo to, ale v jeseni si horár zúfal: „Je ruja, všade sa strieľa a moja žena už tri týždne nie je doma !“.

Záujemca o horárovho psa sa opýtal: „Čo stojí ten pes?“ a horár na to: „Však som mu povedal, aby si sadol!“. „Nie tak, ale koľko stojí?“, nástojil záujemca. „Asi tak dvadsať minút!“ odvetil horár.

„Kam ideš?“ opýtal sa kamarát horára, ktorý odvetil: „Na pivo!“ a kamarát na to: „Ty ale vieš človeka bleskovo presvedčiť!“.

Zozbieral: Julo Burkovský