O nevymenovanom akademikovi, lesníckej komore i behoch na dlhú trať

„S tým by jeho otec veru nikdy nesúhlasil! Ten sa teraz musí v hrobe obracať...“ Aj takéto hodnotenie postojov Ing. Stanislava HATIARA zaznelo po roku 1989 z radov lesníckej verejnosti. Nebolo spravodlivé, ale zase ani nie celkom prekvapivé. Veď jeho otec Ing. Anton HATIAR sa stal ešte počas života legendou slovenskej lesníckej taxácie. A práve jeho syn by mal spochybniť lesné hospodárske plány, ktorých vysoký štandard je aj výsledkom mimoriadneho vkladu jeho otca do slovenského lesníctva..?!! Naozaj neobvyklé.

Muž, ktorý zmeral slovenské lesy

Ján MIČOVSKÝ

Anton Hatiar

No ja som nikdy nič nespochybnil. Môj otec bude pre mňa navždy autoritou odbornou i ľudskou. Ibaže niektorí kritici si nepovšimli, že doba sa zmenila a s ňou prišla potreba zmien. Aj v oblasti hospodárskej úpravy lesov. Vôbec nejde o to, že by sme mali znížiť vážnosť lesných hospodárskych plánov. Tieto nech sú však predovšetkým návodom a nie direktívou. Nemohol som súhlasiť s takým videním, ktoré vlastníka lesa stavia do role pasívneho vykonávateľa plánu - nech len plní predpis a nešpekuluje! Nikdy mi nešlo o demontáž LHP. Jeho konštrukcia však musí rešpektovať vlastnícke práva. Preto nech je naším cieľom, aby sa vlastník so svojim LHP stotožnil. Pomôže to predovšetkým lesu. Verím, že práve takýto by bol dnes aj postoj môjho otca. Bol to predovšetkým veľký praktik, ktorý do roku 1948 pracoval v podmienkach rôznorodého vlastníctva.

Neznie to trocha nezásadovo? Ak panuje socializmus podporujem centrálnu lesnícku politiku, ak funguje kapitalizmus som na strane vlastníka...

Ani náhodou! Otec nikdy nebol konjunkturálny vypočítavec. Nebol straníkom a iste mu to v kariére nepomohlo. Trikrát bol navrhnutý na akademika, tri krát mu to strana zarazila... To, že bol praktik znamená niečo úplne iné. Spomínal, že neraz pri rôznych seminároch a exkurziách v lese nebolo nikoho, kto by bol navrhol, aké majú byť pokyny na danom stanovišti. Najuznávanejší odborníci boli odrazu niečím veľmi zaneprázdnení... Najčastejšie potom on začal otázkou: Čo je v tomto poraste hlavným problémom? A z toho potom prirodzene vyplynulo, aký má byť postup hospodára. Spomínal, že istá počiatočná bezradnosť i obavy z jeho príchodu „na miesto činu“ sa po takejto analýze často menili na súhlas a ochotu spolupracovať. Otec vedel jasne formulovať problém i jeho riešenie. Jeho postupy však neboli „vytiahnuté z klobúka“, ale boli kombináciou bohatých skúseností a vedeckého prístupu, ktorý bol otcovou prirodzenosťou. Napríklad po pamätnej zime 1928/29, keď pôsobil v južných Čechách, iba jeho napadlo sondami zistiť, do akej hĺbky premrzla zem v takých extrémnych mrazoch pod rôznou hrúbkou snehu... A jeho praktickosť charakterizovalo aj to, že hoci naozaj nebol ľavičiar, keď už došlo k poštátneniu a zjednoteniu rozdrobených lesov, oceňoval možnosť odborne ich všetky spravovať.

Zjednotenie správy a užívania lesov ponúklo otcovi príležitosť vytvoriť na Slovensku po prvý krát jednotnú nezávislú lesnícku taxačnú službu...

Bol to nepochybne vrcholný bod jeho kariéry, cesta k nemu však bola dlhá a mala svoju logiku. Náhoda stála asi len celkom na začiatku, keď otec na ružomberskom gymnáziu písal úvahu „Čím chcem byť?“ Spolužiak napísal „lesným inžinierom“ a otcovi, ktorý bol synom drobného živnostníka sa to zdalo celkom zaujímavé, nuž sa pridal... Lenže on to aj uskutočnil! Po absolvovaní lesníckej fakulty v Brne pracoval na mnohých miestach v Čechách i na Slovensku. Rád spomínal na post prednostu Správy štátnych lesov vo Svaríne, na ktorom sa asi po prvý krát cítil „sám sebe pánom“. Vypracoval tu napríklad generálny projekt výstavby lesných chodníkov a ciest. Na Svarín však v dobrom spomínal akiste aj preto, že sa v tom čase oženil s našou mamkou Margitou. Bola pôvodom Rakúšanka, ktorá prišla v roku 1916 ešte ako dieťa s rodičmi do papierenského Ružomberka, kde jej otec dostal prácu. Cez druhú svetovú vojnu bol ich pôvod problémom, jedného mamkinho brata dokonca zastrelili partizáni. Najstaršia sestra Mária mala byť vysťahovaná, no náš otec sa za ňu zaručil. Bola to mimoriadna žena, podobnú som nikdy nestretol. Keď im ešte v roku 1918 ich otec zomrel, zrušila zasnúbenie, aby pomohla svojej mame vychovať päť mladších súrodencov. Po vojne zase pomáhala svojej sestre - mojej mame vychovať nás, a stihla ešte pomôcť mojej sestre s výchovou jej detí, teda tretia generácia ...

Stanislav Hatiar

...vráťme sa k obdobiu otcovho života, ktoré vstúpilo do lesníckej histórie...

V roku 1946 bol poverený organizovaním a odborným vedením nezávislého inštitútu lesnej taxácie pre celé Slovensko. Dovtedy boli taxačné kancelárie podriadené jednotlivým riaditeľstvám štátnych lesov. Na vytvorenie zvolenského ústredia Lesprojekty a jej päť pobočiek dostal otec veľké personálne kompetencie. Pracovať v Lesprojekte bolo cťou. Zišla sa tam skutočná lesnícka elita. Nezanedbateľné však boli aj slušné platy, či možnosť získať byt. Prvou väčšou úlohou bol odhad ťažbových ukazovateľov, pretože v tom období chýbali platné LHP. Najväčšou výzvou však bola úplne prvá úplná inventarizácia všetkých lesov, ktorá sa pod názvom „Podroblesfot“ uskutočnila v rokoch 1949 – 52. V prvej fáze išlo o lesy nad 10 ha, v druhej aj o tie ostatné. Boli použité metódy, aké sa dovtedy nikde inde na svete neuplatnili. Na inventarizáciu nadviazala tvorba komplexných LHP. Všetko prebiehalo pod odbornou garanciou otca, ktorý bol hlavným inžinierom Lesprojekty. Ústav nemal spočiatku funkciu riaditeľa. Otec sa preto domáhal, aby bol niekto na tento post menovaný, čo potom jemu samotnému umožnilo naplno sa venovať technickému úseku. O tom, že aj počas svojho vrcholného obdobia zostal predovšetkým praktikom svedčia napríklad jeho zlepšovacie návrhy, počnúc dômyselnou úpravou bežca na klasickej taxačnej priemerke až po využitie leteckej fotografie v taxátorskej praxi.

Aký bol Anton Hatiar človek?

Vzrastom malý, mal výšku iba 163 cm a pri prednášaní preto rád vyhľadával vyvýšené miesta. Dobre to však vystihol ruský profesor Anučin: “Vot, eto malenkij čelavek, no bolšoj taxátor“. Otec však určite nebol typom zamračeného vedátora. Bol skromný a zároveň veľmi spoločenský. Vedel sa príležitostne s kolegami aj zabaviť, hoci radšej nalial druhým, ako by sám viac vypil. Takmer vždy bol nenúteným stredobodom spoločnosti a vtipným zabávačom. Mal vynikajúcu, až zázračnú pamäť, no asi by nik z tých, ktorí ho poznali, neuveril, že to nebola jeho prirodzenosť, ale výsledok tvrdej námahy. Spomínal, ako si na škole v Brne aj poplakal, keď zistil, že spolužiaci sa učia oveľa ľahšie ako on. Húževnatá práca na sebe bola preňho charakteristická po celý život. Pracoval veľa nadčas a keď prišiel z práce, nikdy si nesadol k novinám, ale sa hneď prezliekol a po obľúbenom prívarku alebo kukuričnej kaši (dnes ho však trochu podozrievam, že ani nie tak obľúbenom, ako lacnom - otcov plat musel totiž dosť dlho živiť osem ľudí) išiel v lete do záhrady a v zime do dielne. Drevu rozumel ako málokto. Čo raz zglejil, to sa už nikdy nerozpojilo. Večer sa už nevenoval aktuálnym pracovným problémom, ale sa vzdelával. Chcel držať krok s dobou a preto sa učil prakticky celý život. Napísal množstvo článkov, ale len jednu knihu - Hospodársku úpravu lesov pre stredné lesnícke školy. Škoda, že nepísal viac. Bol dobrým rečníkom, hoci aj to bolo viac výsledkom pracovitosti, ako talentu. Prednáška na akúkoľvek odbornú tému hoci s minimálnou prípravou mu nerobila problém. A nadovšetko to bol veľmi poctivý človek. Keď mal kedysi v Košiciach na starosti drevosklad, chcel vraj ktorýsi kunčaft drevo prevziať len tak „od oka“. Otec trval na presnom zmeraní, kvôli čomu musel klient na sklade prespať. Ráno otec po ňom našiel odkaz: keď vidím Váš pokojný spánok, rozumiem, z čoho pramení.

Ako spomínate na posledné otcove roky?

Hoci ku koncu života prestal novej garnitúre vyhovovať, nezatrpkol a rád zdôrazňoval, že v časoch plnej aktivity mal možnosť veľa meniť. Po dosiahnutí dôchodkového veku „nadsluhoval“ v taxácii, azda aj kvôli finančným problémom, ešte desať rokov. Mám pocit, že neskôr ho to trocha mrzelo. Ale ešte aj po odchode do dôchodku ho volali vypomáhať na Lesnícku fakultu a Výskumný ústav lesného hospodárstva.

V rodinnom kruhu, A. Hatiar

vzadu vpravo (asi v roku 1927)

Jablko nepadlo ďaleko od stromu...

Otec nechcel, aby som bol lesníkom, tvrdiac, že je to ťažké povolanie. Na strednú ma ešte odhovoril, na vysokú však už nie. Lesné inžinierstvo sme napokon vyštudovali nielen ja, ale aj sestra, ktorá začínala svoju lesnícku dráhu na Lesprojekte a ktorej manžel sa stal po roku 1989, myslím, prvým poslancom - lesníkom. Aj jeden z našich bratov bol lesníkom. Otcove meno ma vždy zaväzovalo k práci na sebe, dúfam, že hanbu som mu neurobil. Otec moje štúdiá nechával na mňa, ale viem, že ho dobré výsledky veľmi tešili. Osobitne si vážil, ak som sa pri úlohách neuspokojil s jediným riešením, ale hľadal aj ďalšie. Po skončení fakulty som pracoval na polesiach v Smoleniciach, Gelnici, potom na lesnej správe v Margecanoch. Po redukcii pracovných miest u lesov som načas musel prestúpiť do Váhostavu, ale pri prvej príležitosti som sa vrátil k lesom, tentokrát na Lesnú správu Levoča. Neskôr ma chcel riaditeľ závodu Čubaň, ktorého som si vážil, za námestníka, ale prekážkou bola moja nestraníckosť. O to prekvapivejšia bola návšteva samotného podnikového riaditeľa Žigu, ktorý mi prišiel ponúknuť miesto vedúceho OTR na košickom podniku. Vraj tam stranícky hendikep nebude nikomu vadiť... V Košiciach som sa snažil o praktické kroky. Hľadal som možnosť čo najlepšie využiť údaje prácne vypĺňané na lístkoch rady LA. Zaviedol som zostavu, ktorá odhaľovala príčiny strát dreva, venoval som sa aj automatickej fakturácii dreva. Veľkou akciou boli aj netto mzdy. V roku 1986 som sa z rodinných dôvodov vrátil do Zvolena, kde som pracoval na vtedajšom Výskumnom ústave lesného hospodárstva.

Tu sa vaša tvár stáva lesníckemu Slovensku pomerne známa...

Vždy som sa rád zoznamoval s tým, ako to funguje v štátoch, kde to funguje. Vďaka tomuto záujmu, ako aj tomu, že som nemal problém čítať originálnu cudzojazyčnú literatúru, mi politické zmeny po roku 1989 otvorili možnosť aktívnejšie sa zapojiť do vrcholového lesníckeho diania. Mal som možnosť ovplyvniť tvorbu štátnej lesníckej politiky, pracoval som na legislatívnych zmenách, v medzinárodnej organizácii lesníckych výskumných ústavov IUFRO, bol som konzultantom pre expertov FAO a Svetovej banky pri príprave lesníckych projektov pomoci Slovensku.

Ešte viac si vás lesnícka verejnosť pamätá z lesníckej komory...

Bol som pri zakladaní Slovenskej lesníckej spoločnosti a dlhý čas členom predstavenstva Slovenskej lesníckej komory. Narobil som sa tam veľmi veľa, len neviem, či to malo zmysel... Komora je veľmi dôležitá, no už roky sa potáca v začarovanom kruhu – málo členov, málo peňazí, nedostatočná prezentácia...

Po tomto období však opäť výrazne meníte svoje pracovné zaradenie...

V rokoch 1998 – 2002 som mal možnosť ako konateľ riadiť spoločnosť Neosolium, S.C.M., s.r.o., ktorá spravovala aj lesný majetok banskobystrického rímskokatolíckeho biskupstva. Nemal som tu žiadny vnútorný problém, lebo som presvedčený, že cirkev robí pre spoločnosť veľa užitočného a má nárok na svoj majetok tak, ako každý iný subjekt. Bol som zodpovedný za hľadanie možnosti vyššieho zisku, no nikdy som nebol tlačený ku krokom nezlučiteľným s poslaním lesníka. Za štyri roky sme dokázali zvýšiť výnosy dvaapolkrát za súčasného zníženia počtu zamestnancov o polovicu. V roku 2002 však moje pôsobenie v Neosoliu skončilo. Zažil som potom neľahké časy bez akéhokoľvek príjmu, neprajem to nikomu. Ešteže mám lepšiu manželku, ako si zaslúžim...

Stanislav Hatiar dnes pracuje na polovičný úväzok ako generálny sekretár Združenia obecných lesov SR vo Zvolene. Druhú časť jeho pôsobenia predstavuje práca pre poisťovňu Alianz. Tento nenápadný muž je nepochybne typom bojovníka. Napokon, životnú húževnatosť mal po kom zdediť... Bol dorasteneckým majstrom ČSSR v behu na dlhých tratiach. A zvládol aj nejeden maratón. To všetko dotvára obraz človeka, ktorý napriek známemu menu nikdy neprechádzal životom ľahko. Všade, kde doteraz pôsobil, však zanechal jasný obraz užitočnej lesníckej práce. Jeho „tatko“ preto môže na ružomberskom cintoríne pokojne odpočívať pod epitafom, ktorý mu vpísali vlastné deti: Jeho plodnú lásku k pravde, k ľuďom a slovenským lesom Ty odmeň, Pane.

 

A. Hatiar s prof. Anučinom (vpravo)

pri zámku v Javorine

A. Hatiar na konferencii VÚLH

(L. Mikuláš 1969)