Praslice z Dalmácie

Mária ROŠKOVÁ

K základným potrebám existencie človeka zaraďujeme potrebu bývania, stravovania a odievania. Tieto tri oblasti boli vždy v centre pozornosti dlhodobého vývoja ľudskej spoločnosti. Ich forma bola spravidla priamo závislá na prostredí, ktoré človeka obklopovalo. Materiál k výrobe odevu poskytovala samotná príroda a človek si ho spracovaním prispôsobil svojim potrebám. V každej fáze boli potrebné špecifikované pracovné nástroje, ktoré prešli dlhodobým vývojom. Patria medzi ne aj praslice, ktoré poznáme v rôznych formách a obmenách. Slovo praslica má spoločný koreň vo všetkých slovanských jazykoch: česky přeslice, srbo-chorvátsky preslica, slovinsky préslica, poľsky przéslica, ukrajinsky prjačka, rusky prjalka. Na Slovensku poznáme ešte pre praslicu aj nárečové výrazy ako kudzela, kundeľ, či kudeľ. Praslica je drevený úžitkový predmet, patriaci k výrobným nástrojom vidieckej domácnosti, potrebný pri spracovaní textilých vlákien – konope, ľan, vlna. Na území Slovenska sa vyskytovali dva základné typy praslíc – sedacie a stojaté. Najstaršou formou praslice zistenou na Slovensku bol samorastlý konár, v ktorého rozvetvenej časti sa pradeno zachytilo. Ďalšie formy praslíc mali mali rovnú palicu (stĺpik) v priereze kruhovú alebo štvorcovú a vlákna sa na ne upevňovali omotaním motúzom, tkanicou alebo stužkou. Palica sa používala buď samostatne, alebo pripevnená v doštičke resp. stolčeku. Praslicu ako samostatnú palicu si pradúca osoba zachytila medzi kolenami, alebo si ju zastokla za pás, pod pazuchu, čo jej umožňovalo pri práci chodiť. Tento typ praslice sa používal hlavne pri pradení (druganí vlny). Najrozšírenejšia bola praslica s palicou upevnenou na kraji (jednostranná prísedná praslica), alebo v strede (dvojstranná prísedná praslica) dosky, na ktorej žena sedela. Neskôr sa začali používať praslice stojaté, ktoré mali palicu upevnenú v stolčeku s tromi alebo štyrmi nohami, ktorý mal kruhovitý, štvoruhoľníkový, prípadne iný tvar (napr. srdca, listu). Praslice boli často darom lásky a preto sa bohato zdobili. Na stĺpiku a doske sa rôznymi technikami zobrazovali geometrické alebo geometricko-naturalistické ornamenty s motívom srdca, tulipánu, solárnej ružice, prípadne krstné meno, monogram vlastníčky, alebo letopočet zhotovenia. Medzi najrozšírenejšie techniky používané na výzdobu praslíc patrili: vyrezávanie, dlabanie, leptanie kyselinou, vylievanie, vypaľovanie, maľovanie a vkladanie zrkadielok. V zbierkových fondoch Lesníckeho a drevárskeho múzea vo Zvolene sa nachádzajú praslice sedacie i stojaté, rôzne zdobené, ale za raritu môžeme považovať päť praslíc pochádzajúcich z Dalmácie. Všetky majú palicu jednoduchého kruhového prierezu, ktorá na jednej strane pokračuje doštičkou bohato zdobenou rezbárskou výzdobou. Praslice sa pravdepodobne používali tým spôsobom, že sa uchytili za opasok, alebo medzi kolená, čo svedčí o najstaršom vývojom stupni praslíc. S týmto typom praslíc sa na Slovensku nemáme možnosť stretnúť. Praslice z Dalmácie sú vzácne nielen svojim pôvodom, ale i konštrukciou, výzdobou a datovaním. Doštičky vyrezané do rôznych tvarov sú okolo kruhových otvorov bohato zdobené jemnou ihlovou rezbou s geometrickým motívom solárnych ružíc. Praslice vyrobili i vyzdobili ľudoví rezbári Marko Brkoč a U. Drkič z Dalmácie. Najstaršia z nich je datovaná do roku 1863, najmladšia do roku 1900. Pre ich zaujímavosť boli publikované už v roku 1910 v Magyár Iparmüvészet (Uhorský dizajn?).

Ing. Rošková Mária, Lesnícke a drevárske múzeum vo Zvolene