O lesníckej definitíve, výchove mladín a počte medveďov

 

Koloman GRESCHO sa skláňa k prameňu rieky Nitra. Sníma klobúk a do jeho striešky naberá trochu vody. Klobúk si priloží k ústam, trocha odpije. „Práve takto to robieval môj otec, keď ma ako chlapca vodieval so do lesa. Bývali to dlhé pochody s chlebníkom na pleci a fľaštičkou čaju. Keď som niekedy nevládal, držal som sa otcovej ruky a kráčajúc – spal. Boli to krásne časy, len škoda, že trvali tak krátko. Otec mi zomrel, keď som mal trinásť rokov...“

Rod Greschovcov prišiel do Banskej Štiavnice z  Nemecka niekedy v XVIII. storočí. Hoci dôvodom bolo vtedy baníctvo, posledné tri generácie sú verné lesu. Okrem môjho dnešného sprievodcu a jeho otca, tiež Kolomana (1907 – 1964), je lesníkom aj syn Róbert, ktorý v posledných rokoch úspešne zvládal neľahký životný trojboj – rodinu, prácu a štúdium na lesníckej fakulte.

S Kolomanom Greschom, odborným lesným hospodárom na LS Nitrianske Pravno (OZ Prievidza) sa stretáme povyše Klačna, v jednoducho a vkusne vynovenej horárni, dnes prerobenej na chatu.

Tridsať rokov

Ján MIČOVSKÝ

Koloman Grescho

Otec

Syn

...viete ja si ani neviem predstaviť, žeby som nič nerobil a nemal niečo rozpracované. Niekedy mi kolegovia aj vyčítajú, že stále len čosi vymýšľam, ale čo budem robiť? V krčme sedieť?! Prestaval som za tie roky už dve chaty a jednu horáreň. Horár je stále v lese, nech sa má kde osušiť... To, že táto chatka vypadá tak, ako vypadá, je zásluha aj mojej manželky. To ona takto všetko pekne zladila do zeleno - hnedého tónu. Myslím, že by sme mali lesnícke stavby zachovávať a zveľaďovať. Veď sú to pamätníky nášho povolania. Bol som sa pozrieť na budovu internátu Lesníckej majstrovskej školy v Kokave nad Rimavicou, kde som kedysi študoval a bolo mi z toho smutno. Z okien historického kaštielika vyrastajú brezy...

Zdá sa, že máte k staviteľstvu akosi blízko...

Kdeže! Kedysi po škole som začínal na lesnom obvode v Kozelníku. Po necelom roku ma chceli preložiť na technickú správu, že vraj budem mať na starosti údržbu budov a ciest. A to som veru nechcel! Nuž som sa vybral hľadať inde. Počul som, že v Prievidzi je dobrá poľovačka, a tak som išiel bez ohlásenia priamo tam. Na chodbe prievidzkého závodu ma stretol taký vysoký chlap v čižmách a rajtkách, že čo tam hľadám?! Keď som mu povedal, zobral ma do kancelárie, kde bola obrovská koža medveďa. Ten chlap, to bol riaditeľ Stejskal. Ponúkol mi miesto horára, zobral som. Už je tomu tridsať rokov. A veru neľutujem.

Otec by sa iste potešil...

Dúfam... Chodieval som s ním do lesa naozaj často, rád som mu pomáhal s „numeradlom“, tak volal číslovačku. Na pôjde sme sušievali semeno osiky, ktorú sme potom vysievali do semeníšť – malých lesných škôlok. Otec nepoznal nič, len horu a včely. Veľkou oporou mu bola mama, ktorá viedla celú domácnosť. Bol to veľký poctivec a asi na to aj doplatil. Raz mu omrzli v lese nohy a od vtedy sa mu začalo zdravie kaziť. Myslím však, že v mnohom bol vtedy horár lepšie zabezpečený ako dnes a aj preto sa mohol lesu naplno venovať. Deputátu dostával 36 metrov. A nie len tak zhodený do dvora, ale pekne poštiepaný a poukladaný... Ak sa mu na horárni dačo pokazilo, prišla dielňa, nemusel nikoho po dedine hľadať. Ja dnes dám suseda do priestupku a zajtra ho pôjdem prosiť, aby mi čosi opravil... Po vojne bolo veľa pytliakov, ale lesníci proti ním bojovali. Ak sa však lesník dostal do sporu, kvôli bezpečnosti ho dokázal zamestnávateľ presťahovať behom jednej noci na iný koniec republiky. Ja keď len zberačov parohov vyháňam z lesa, tak ma nik neposlúcha. Prečo? Lebo vedia, že som v podstate sám a nik ma nepodrží. Ľudia to cítia, nerešpektujú nás... Najprv sme si po vojne zničili kaštiele a potom aj hrdosť na štátnu službu... A akoby zlyhávali aj všetky pokusy o nápravu. Posledné roky som počúval veľa o definitíve. Prosím vás, kde je tá sľubovaná definitíva ??!! Skôr ako bude niekto horára kritizovať mal by sa zamyslieť, ako sme ho zabezpečili...

Vy ste tu však svoj les zabezpečili pekne...

Áno, páči sa vám? Vidíte, a že vraj to takto v lese nemá vypadať! Prišla móda, že v prerezávkach mám zasahovať len v úrovni a podúroveň nechať tak. Tá vraj časom aj tak sama odíde. Mne však v takej húštine bude chýbať hrúbkový prírastok. A s ním aj jej stabilita. Vraj tú zaistia jedince ponechané v podúrovni... Podľa mojich skúseností nezaistia! Či sme už zabudli na starú poučku, že keď raz zanedbáš prerezávku, už to nenapravíš. A okrem toho, viete si predstaviť, ako sa následne robí prvá prebierka v takom poraste, kde sa pred tým ponechala podúroveň?! Však tam ani kôň neprejde...!

Niektoré veci vás zjavne štvú...

To teda áno. A najviac ma jedujú „múdrosti“ tých, ktorí v lese nikdy nič poriadne neurobili! Tí vždy majú najviac návrhov. Lenže akých? Napríklad, chránime vlka za každú cenu. Načo sa ja mám starať o zver, keď ju potom vo veľkom likviduje práve vlk. Veď nežijeme v džungli, ale v krajine za ktorú sme všetci zodpovední. A asi ani tí ochrancovia nechcú žiť pri sviečkach... A potom - tá ochranárska počtárska demagógia! Vtipne to minule vystihol jeden bača, keď komentoval údaj o počte medveďov na Slovensku: „Akých osemsto?! Veď len na Chvojnici ich mám šesťsto!!“ Ľudia tu šomrú, že načo sa im trápiť so záhradou pri dome: Najprv do nej príde diviak, ktorý nadvihne plot. Potom jeleň, ktorý ten plot preskočí. A napokon medveď, ktorý vyzbiera ovocie...

Na vlkoch a medveďoch však hádam naše lesníctvo nestojí...

Isteže. Podstatou lesníctva je lesník. A ten musí byť naozaj všestranný. Často nám to v Kokave zdôrazňoval učiteľ Zienik: Horár musí vedieť všetko: aj vymaľovať horáreň, aj žene pri pôrode pomôcť, aj elektriku opraviť. Nemal v podstate pravdu? Veď na tisícosemsto hektárovom obvode si musím dať rady s kadečím. Ľahšie by sa mi však možno robilo na menšom obvode, na druhej strane ani to, že mám k dispozícii lesníka nie je zlá vec - skôr sa dokážeme zastúpiť. Len by som rád vedel, kde sú teraz tí ľudia, ktorí boli kedysi na 300 – 450 ha obvodoch...! Chýbajú v hore! Nech to už bude akokoľvek, prešiel som v prevádzke kadečím a myslím, že ma žiadna práca v lese už nemôže prekvapiť. Ani tieto strašné zrázy pod Reváňom! Neviem, či ešte má niekto niekde toľko gravitačného približovania ako ja tu... Ťažko sa tu veru dá aj úrazom vyhnúť, za tie roky sme tu mali až dva smrteľné... Nič horšie sa lesníkovi prihodiť nemôže...

...a čo na to všetko syn Róbert? A aby som nezabudol, gratulujem k úspešnému ukončeniu štúdia. Nebolo to iste popri rodine a práci ľahké...

Ďakujem, veru nebolo. Niekedy sa mi po dni v lese a noci prebdenej nad učením chcelo v škole viac spať ako počúvať... Teraz som rád, že som vydržal a môžem robiť to, čo ma to naozaj baví: robím poľovného špecialistu na správe v Nitrianskom Pravne. Máme tu v troch revíroch 14.000 ha poľovnej plochy...

...to je naozaj dosť. Azda ste ju nemali komu prenajať?

Ojój, že či! Ale nemajú šancu. Štátnu pôdu sme udržali a ešte sme si aj niečo prenajali z okolitých urbárov. Myslím, že naša filozofia je správna – revíry udržať a spravovať ich zo ziskom. Vlani sme pri nákladoch milión tristo dosiahli tržby milión osemsto. Verím, že budeme zisk každoročne zvyšovať. Ale chce to aj primerane investovať. Budujeme tu napríklad 11 hektárovú prezimovaciu zverničku. Zefektívnime prikrmovanie vysokej a znížime škody na lese. Snažíme sa trocha inak pristupovať aj k organizovaniu poľovačiek. Napríklad na diviaky uprednostňujeme individuálne poľovačky pochôdzkou. Dá sa tak oveľa lepšie ustrážiť selektívny výber, nik nám nepostrieľa bachyne. A výhoda je aj v tom, že individuálni lovci viac využívajú naše chaty. Na rozdiel od spoločných poľovačiek, kde sa hostia ráno zídu a večer rozídu, títo ostávajú dlhšie, čo pomáha zvyšovať tržby. Zdrojom zvýšených tržieb je aj to, že poplatkovými lovcami odlovíme to, čo by inak strieľal personál. Ale na to, aby lovci nielen chodili, ale najmä sa vracali, treba naozaj veľa drobnej práce. A  musíme pri nej všetci ťahať za jeden povraz...!

 

Lesnícka múdrosť býva zapísaná na mnoho spôsobov. Dedenie skúseností z otca na syna patrí asi k tým najkrajším. A najúčinnejším. Ich spoločné rozhovory možno pomáhajú nájsť aj riešenia, ktoré by inak ani nemuseli vzniknúť. Ide len o to, aby sme sa ich dozvedeli. Možno aj vďaka rozhovorom ako je tento.

Pri prameni

Nová obora

Preukážka