Obrat o 180°

Igor VISZLAI

Práca koňa v lesnej prevádzke dlho bola, je a dlho bude nenahraditeľná. Jednoducho geografické pomery na Slovenku sú raz dané a zhruba 8-10% priblíženého dreva vyžaduje túto technológiu. Určite technický rozvoj napreduje, ale ani „železné kone“ či iné prenosné pomôcky plnohodnotne nenahradili živého koňa.

Produkcia koní pre štátne lesy stratila koncepciu po zmene spoločenského zriadenia na Slovensku a viac menej samovoľne ale isto upadala. Prestal nákup koní pre štátne lesy, súkromníci sa ešte neetablovali a veľká konkurencia koní hlavne z Poľska spôsobila, že o „muránske“ kone klesal záujem. Každoročné znižovanie počtu predaných koní nútilo chovateľov na Veľkej lúke a v Dobšinej znižovať počty chovných kobýl, počty narodených žriebät a to až do takej miery, že začalo hroziť príbuzenské kríženie krvi. Nepredané mladé kone ostávali „na zásobách“ žrebčína a ich účtovná hodnota každým dňom rástla. Nebolo zriedkavosťou , že hodnota koňa dosahovala závratných 500-600 tisíc korún. Po jeho predaní už len na jatočné účely ekonomika celého chovu vyzerala hrozivo a preto sa začali objavovať úvahy o ukončení chovu koní na Muráni. Bolo to v časoch 50. výročia založenia žrebčína, ale aj v čase transformačného procesu v roku 2003. Až návšteva vtedajšieho vedenia podniku priamo v Dobšinej zmenila ich názor, ktorý bol dovtedy výdatne podporovaný poradcami zo zahraničia. Po prehliadke celého chovného stáda počas jesennej bonitácie 2003 sa zmenil názor a slová ako „hrozienko vo veľkom koláči si nedáme zobrať“, hovorili samé za seba. Ekonomika však vždy hrala aj bude hrať dôležitú úlohu v riadení a rozhodovaní. Preto ani na našom závode a na samotnej Správe chovu koní v Dobšinej sme nečakali so založenými rukami, ale začali sme hľadať jednak vnútorné rezervy, odhalili sme aj „škodnú“ vo vlastných radoch a prestali sme sa hrať „na vlastnom piesočku“.

Každý to pozná o tej sliepke, čo hlasno kotkodáka o znesenom vajci. Keby nekotkodákala, nikto by sa o tom nedozvedel. Preto aj my sme využili hneď prvú príležitosť a vystavili sme noriky muránskeho typu na výstave Lignumexpo-Les 2003. Odvtedy sme pravidelným účastníkom tohto podujatia, no nezostali sme len tu. Od roku 2004 sa v Trenčíne konajú medzinárodné výstavy Kôň, kde svojou každoročnou účasťou a hlavne každoročnými oceneniami dokazujeme, že máme čo laickej, ale hlavne odbornej verejnosti ukázať. Tak isto druhým a tretím miestom v kategórii chladnokrvných kobýl sme sa prezentovali na medzinárodnom veľtrhu Agrokomplex 2005. No a tento rok nám už Slovensko „bolo malé“, preto sme prijali pozvanie do Pardubíc. Opäť medzinárodná výstava koní rôznych plemien pod názvom Kůň v akci bola výbornou príležitosťou „zakotkodákať“. Každodenné defilé 258 vystavovaných koní a dvakrát za deň samostatná prezentácia chovu muránskych norikov bola impozantná. Určite sme sa v tom množstve koní nestratili a požiadavka usporiadateľov o účasť aj nabudúce je povzbudzujúca.

Doma sa však venujeme aj našim potencionálnym klientom. Účasťou na furmanských pretekoch oslovujeme našich odberateľov na tom najpríhodnejšom mieste. Veď, keď súťaž vyhrá kôň s „logom“ norika muránskeho typu, lepšiu reklamu si ani nemôžeme priať. Priamo na mieste sa dojednávajú predaje mladých koní, prípadne termíny výberu zo stáda patričného ročníka. No a vrcholom takejto formy prezentácie nielen chovu koní ale celého štátneho podniku LSR boli Medzinárodné majstrovstvá furmanov v Dobšinej, ktorých sme boli hlavným organizátorom.

Tušené sa stalo skutočnosťou a dnes môžem konštatovať, že všetko toto úsilie stálo za to. Z problémov okolo predaja koní máme dnes starosti úplne opačné. V tomto roku sme už v máji mali takmer vypredané to, čo sa ponúkalo a záujem je podstatne vyšší, ako dokážeme uspokojiť. Naozaj obrat o 180° v predaji, v prístupe ľudí na Správe chovu koní k prezentácii svojich výsledkov, v ekonomike... Nikde na svete sa na chove koní ešte nepodarilo zbohatnúť, tobôž nie pri chladnokrvných koňoch, ale znižovanie režijných i výrobných nákladov na jedného koňa dáva dobré predpoklady na to, aby sa na túto činnosť štátneho podniku Lesy Slovenskej republiky nepozeralo „cez prsty“, ale naozaj ako na „hrozienko“. Pokiaľ by totiž niekto tento chov zrušil, vyšla by nazmar 56 ročná práca množstva jednoduchých ľudí, ale aj vysoko kvalifikovaných odborníkov, ktorí to dodnes robia častokrát skôr z lásky ku koňom, ako kvôli honoru. Preto všetkým bývalým ale aj súčasným „koniarom“ patrí veľké ĎAKUJEM!

Ing.Igor Viszlai – riaditeľ OZ Revúca