Ako sa to začalo s koníkmi na Muráni

Spomienky spod Cigánky

Ján MIČOVSKÝ

František Kanoš

Veľké písmeno M z ktorého vyrastá strom. Takáto značka je vypaľovaná od roku 1953 do kože koňov chovaných na Muráni. Jedinečná a chránená. Práve tak ako aj jej ušľachtilí nositelia, ktorí sú živou súčasťou lesníckej klenotnice Slovenska...

Na ceste vedúcej k uznaniu konského plemena „norika muránskeho typu“ nachádzame veľa udalostí, no najmä ľudí, ktorí si zaslúžia nebyť zabudnutí. Patria sem vedúci pracovníci štátnych lesov, ktorí v dobách lepších i zlých zápalisto obhajovali potrebu vyšľachtenia a udržania chovu špeciálneho koňa pre lesnícke podmienky Slovenska. Patrí k nim však aj František KÁNOŠ (1934), rodák z Pohorelej. Robotník, pastier, chovateľ. Človek, ktorý rozumie nielen koňom, ale aj ľuďom okolo nich.

„Viete, čo je najťažšie zlomiť?“ spytuje sa ma uprostred lúky plnej koní povyše Dobšinej. „Seba samého! Ale ak raz zavriete dvere za domovom a idete za svojim cieľom potom aj ťažké je ľahké.“ Vie, o čom hovorí. Začínal tvrdo a tak žije dodnes. Ešte ako chlapec roznášal drevorubačom vodu v drevenej putni. Neskôr si šikovného robotníka všimli aj horári. A najmä jeho vzťah ku koňom. „Bič nie je na bitie! Najcitlivejšia časť koňa je jazyk. A ak aj bičíkom, tak len jemne.. To tam však nepíšte, len aby ste vedeli....“.

Keď armáda hľadala po vojne priestor na výcvik koní rozhodnutie padlo na Veľkú Lúku pri Muráni. Priestranná, krytá zo všetkých strán lesom, pre „tajné“ poslanie ako stvorená. Armádny konský inventár však nemal dobrý pôvod, poväčšine išlo o vojnovú korisť. Bolo preto potrebné zjednotiť genofond. Základné stádo sa vyberalo na východnom Slovensku. Prvých 27 koníkov – huculov pomáha v roku 1949 na stanici v Stakčíne vagónovať už aj mladučký Kánoš. Ďalších 97 huculov vykupuje vojsko v nasledujúcom roku. „Armádne skúšky koní boli veľmi náročné. Dôstojníci vravievali, že v boji im predsa nik neuľaví. Nosné sedlo s guľometom „vzor 37“ vážilo 120 kg. Kone s ním museli zvládnuť ležiace kmene, polmetrové priekopy i 300 metrové stúpanie. Nasledovala hodinová skúška vytrvalosti a skúška rýchlosti na 12 kilometrov. Po každej sa v časových odstupoch meral tep, dych, teplota. Počas jedného previerkového dňa schudli kone aj o 30 kg! Komisia ich potom zatrieďovala do štyroch tried. Tá štvrtá znamenala vyradenie - pre lesné hospodárstvo. V roku 1955 kone v armáde v podstate končia. Ostal len jazdecký pluk v Lipníku a horský delostrelecký v Košiciach. Prichádza však požiadavka z lesných závodov, ktoré chcú kone mohutnejšie a výkonnejšie. Krížili sme preto hucula s fjordom, rakúskym haflingom a neskôr aj norikom. Váha sa zvýšila len o 40 kg, a to bolo stále málo. Z tejto doby rád spomínam na inžiniera Topercera, šéfa na závode v Muráni, ktorý sa za mňa zaručil pri mojom prechode od armády k lesom. Rovnako na Romanu Erenheimovú, vedúcu dvora na Veľkej Lúke. To bola žena! Šibla skôr kočiša, ako koňa! Po čase odišla do Tasmánie... Ja som bol potom vedúcim dvora od roku 1965 do 1972“.

Pán František má postavu ako mladík: “Čo sa divíte, pri koňoch mám pohyb, stále si remeň musím uťahovať. Robil som dva roky aj v topoľčianskom žrebčíne, tam boli koníky v maštaliach. Je to iné, ako tu na lúkach, kde každý deň bez ohľadu na počasie spolu nachodíme kilometre. Aj preto sú tie naše kone také odolné. Kedysi sme chceli zaraďovať do chovu aj české noriky. Neosvedčili sa, boli to rozmaznané zvieratá, chované na cukrovarníckych rezkoch. Ale noriky, tie z Rakúska, sa napokon ujali. Úplne prvým bol žrebec Bachbauer Vulkán a Krim Nero. Boli to mohutné kone. Keď prišli, nemali sme pre ne ani dostatočne veľké zubadlá a chomúty. Prvé žriebätá mali pri narodení okolo 52 kíl, to už bolo oproti 33 kilogramovým huculíkom dosť. Spočiatku však aj noriky mali problémy, lebo na takéto tvrdé podmienky neboli zvyknuté. Postupom rokov sa však aklimatizovali. Dnešné noriky vo vytrvalosti a pracovitosti nemajú páru! A preto bolo spravodlivé, že ich napokon uznali ako osobitný muránsky typ.“

Pán Kánoš zažil s koňmi kadečo. Hovorí, že sa nebojí, keď sa vráti kôň bez sedla. Vtedy jazdec „iba“ niekde zletel z koňa. Ale ak kôň príde len s jedným strmeňom, to už neveští nič dobré! Stalo sa, že sa jazdec zachytil o strom a prišiel pritom o hlavu. Doslova!

V roku 1956 došikoval do Muráňskeho žrebčína aj slávneho koňa Perzwalského. Rokoš bol „prípad“. Cestou na nové miesto sa stihol párkrát hodiť o zem a porozbíjať na autobuse okná. A ešte väčšia „paráda“ bola o štyri roky, keď ho po márnej prevýchove odvádzal do bratislavskej ZOO: „Viedol som ho pešo cez celú Bratislavu. Polícia musela odstaviť dopravu. Išlo to celkom dobre až do chvíle, keď sa uvidel v jednom výklade! Akoby doňho strelil – rozohnal všetkých prizerajúcich naokolo“.

Františkovi Kánošovi prešlo rukami vyše dvetisíc koní. Jeho práca nikdy nebola spojená s veľkými peniazmi, ani honorom. Dojička vraj bola platená lepšie, vyrábala mlieko, on nič. Ale jeho vzťah k ušľachtilým zvieratám to nepoznačilo. Ani pred tým, ani teraz, keď je už dvanásť rokov na dôchodku. Ak ho zavolajú za sezónneho pastiera – tak ako teraz – vždy príde. Rovnako rád bude vždy spomínať na plemenného žrebca - slávnu „4444 - ku“. Úradné meno mal Štart, ale všetci ho volali Jožko.

„Len ma mrzí, že im ustavične skracujeme výcvik. Ideálne by bolo osem mesiacov, minimálne je potrebné šesť a my sa im venujeme len tri...! Príroda sa nedá urýchľovať a výchova remonty1) chce svoje. Ale aj tak sa podaril zázrak. Veď celý chov mal byť už v roku 1972 zlikvidovaný. Hlboko sa skláňam pred riaditeľom Viszlaiom, za to, čo tu pre kone robí. Aj pred ostatnými, ktorí sa o nášho muránskeho koňa pričinili. Ak by sme raz tento chov zrušili, už ho nikdy neobnovíme!“.

História 50 hektárovej lúky pod vrchom Cigánka je vskutku jedinečná. Patria do nej nájazdy lúpežných rytierov Bašovcov, ktorí sídlili na neďalekom hrade. Patria do nej Koháryovské i Coburgovské poľovačky, ktorých účastníci sa tu schádzali. Ale aj povstalecké lavočkiny, ktoré ideálnu lúku využívali ako letisko. No, nepochybne k nej patria aj naše lesné koníky. A s nimi aj takí ľudia ako František Kánoš. Či – predovšetkým - takíto ľudia!

1)remonta – kôň vo výcviku