Ján MIČOVSKÝ

Ôsmy marec našim čitateľom pravdepodobne pripomenie tú lepšiu časť ľudstva (a niektorým aj nemalé podlžnosti voči našim kolegyniam, to však budeme riešiť v budúcej téme mesiaca...). Uvedený dátum vyvoláva v histórii ešte jednu, žiaľ, veľmi smutnú asociáciu. V tento deň sa pred 50 rokmi udiala počtom obetí najväčšia tragédia v slovenských lesoch, keď v lavíne nad Dolnou Lehotou zahynulo v Nízkych Tatrách 16 našich kolegov. V drevorubačskom domci v Kulichovej doline prišlo vtedy o život 14 lesných robotníkov a 2 kuchárky, všetko obyvatelia horehronských obcí Pohorelá a Telgárt.

Lavína, ktorá sa spustila približne o pol desiatej predpoludním z nadmorskej výšky 1700 metrov, patrila svojím rozsahom k mimoriadne zničujúcim. Intenzívne sneženie a víchor vytvorili nad hornou hranicou lesa niekoľkometrovú vrstvu sypkého snehu, ktorú - dajúc sa do pohybu – už nebol schopný zastaviť ani vyše dvojkilometrový pás dospelého lesa. Masa snehu, odtrhnuvšia sa na holi v šírke 800 metrov, sa vklinila do Kulichovej doliny širokej miestami iba 30 až 50 m. Takmer 2 milióny kubíkov snehu dosiahlo v tomto lieviku vyše 200 kilometrovú rýchlosť. Ešte rýchlejšia bola zničujúca tlaková vlna, ktorú vytvorilo čelo lavíny vysoké asi tridsať metrov. Nepredstaviteľná kombinácia... Drevorubači, ktorí v tých časoch ešte bežne chodievali do lesa na týždňovky, čakali v to štvrtkové ráno vo svojom dočasnom príbytku na zlepšenie počasia. Nemohli tušiť na čo čakajú...

Na mieste tragédie z 8. marca 1956 vyrástla už pred mnohými rokmi kamenná mohyla, ku ktorej kolegovia z okolitých lesných správ v čase výročia pravidelne vystupujú s vencom i spomienkou. Tohtoročná polstoročnica bola inšpiráciou pre zorganizovanie „Pamätného dňa v Kulichovej doline“. Podujali sa na to LESY SR v spolupráci Horskou službou a obcami Dolná Lehota, Pohorelá a Telgárt. Zápal s akým partneri pristúpili k príprave veštil vydarený priebeh akcie.

Ing. Olajec: „Nezabúdame“

Počasie sa ráno 8. marca 2006 na to zpred päťdesiatich rokov vôbec nepodobá. Nízkotatranský hrebeň sa v záplave slnka belie na pozadí nebeského blankytu. Prvé kroky vyše 200 účastníkov, medzi ktorými nechýbajú ani mnohí rodinní príslušníci obetí smerujú k mohyle pod Žiarskou hoľou. V obdĺžniku vyznačenom čečinou stojí čestná stráž v lesníckych uniformách, horia tu slávnostné ohníky, blikocú sviece. Pár minút po desiatej sa medzi hosťami objavuje Ivan Gašparovič so sprievodom. Účasť prezidenta republiky na tejto komornej akcii je obrovským zadosťučinením pre jej organizátorov i všetkých prítomných. Hlava štátu spoločne s generálnym riaditeľom podniku Igorom Olajcom kladie za zvukov slávnostných lesníc k mohyle vence. Jeden s trikolórou, druhý so zelenou stuhou. Zaznievajú slová básne, ktorú Michal Spišiak vytvoril k pocte tunajších obetí: „V doline mlčia ústa skál, les dýcha žalmy jarné...“. Fujaru a tklivú pieseň striedajú slová príhovoru generálneho riaditeľa: “...hoci trámy z drevorubačského zrubu už dávno pohltil čas, nezabúdame na našich kolegov. Skláňam sa pred ich pamiatkou i dielom, ktoré vidíme všade naokolo.“ V závere požiada prezidenta o odhalenie pamätnej dosky, ktorá bude pripomínať tento deň. Nasledujúca pieseň žien z Pohorelej chytí za srdce asi každého. Slova sa ujíma Ivan Gašparovič. Hovorí o tvrdosti i kráse hôr, hovorí o tom, že obetavosť a vytrvalosť, ktorú v päťdesiatom šiestom preukázali v Kulichovej doline tisícky záchranárov, by sme potrebovali preniesť aj do dnešných dní. V tejto chvíli sa do scenára neplánovane zapája samotná hora, keď závan vetra zhadzuje z okolitých duglasiek doprostred diania niekoľko hrúd čerstvého snehu... Pietny akt ukončujú spevom panychídy farár a krojované ženy z Telgártu. K mohyle pribúda mnoho kytíc a vencov. Jeden z najkrajších patrí delegácii našich kolegov zo Správy NAPANT-u, ktorí pre zdar tohto podujatia urobili taktiež veľmi veľa.

Druhá časť Pamätného dňa sa odohráva na lúkach Črmné, tam kde sa z Vajskovkej doliny odbočuje na známe Krpáčovo a Tále. Tunajšie napínavé dianie je už plne v réžii Horskej služby, Strediska lavínovej prevencie v Jasnej. V úvode vrtuľník vysadzuje záchranné družstvo. Prítomní majú možnosť sledovať naživo hľadanie osôb zasypaných v lavínovom závale. V akcii sú klasické sondy, GPS, lavínové psy. Všetko podrobne komentuje dlhoročný náčelník Strediska Ján Peťo. Až kým vrtuľník so „zachránenými“ neodlieta je sa na čo pozerať.

Prezident a spontánny potlesk

Stretnutie sa končí v Kultúrnom dome v Dolnej Lehote. Prípitok generálneho riaditeľa patrí pamiatke obetí, záchranárom i generáciám lesníkov. K spoločnému obedu je s láskavým súhlasom ostravskej televízie premietnutý krátky film zo seriálu Tragické okamihy – Dolná Lehota 1956. Zachytáva výpovede tých, ktorí lavínu prežili. Posledný z nich, osemdesiatnik Tomáš Frajt, je prítomný nielen na plátne, ale aj v sále. Jeho slová sú jednoduché a dojemné. Domáci starosta Štefan Bella v príhovore pripomína temné i svetlé okamihy svojej obce. K tým prvým patrí lavína, k druhým prvý slovenský kozmonaut, ktorý pochádza práve odtiaľto. K svetlým okamžikom bude určite patriť i dnešná návšteva prezidenta, ktorý je prvou hlavou štátu, ktorá sem v šestoročnej histórii obce zavítala. Prezident vo svojom rozlúčkovom príhovore ďakuje za pozvanie k výročiu doposiaľ mu neznámej udalosti. Preplnenú sálu hlava štátu opúšťa za spontánneho potlesku prítomných. Nasledujú dve zaujímavé prezentácie venované problematike lavín. V prvej sa kolega Milan Longauer vracia pomocou autentických záberov k udalostiam z 8. marca 1956. V druhej Ján Peťo pripomína, že lavíny stále hrozia. Organizačným kazom dňa je fakt, že sa pre neočakávaný záujem neujde všetkým účastníkom v sále miesto.

Pamätný deň má niekoľko pozoruhodných parametrov. Okrem prítomnosti hlavy štátu je to aj skutočnosť, že náš štátny podnik opäť dokázal v záujme dobrej veci prirodzene nájsť spoločnú reč s predstaviteľmi iných sektorov – tento krát miestnych samospráv, ochrany prírody a záchrannej služby. Istou satisfakciou je pre organizátorov aj fakt, že reportáž z podujatia ešte ten istý večer vysielajú všetky slovenské televízie, čo naozaj nebýva obvyklé. Prítomný je aj rozhlas a žurnalisti z viacerých denníkov. Nedá sa nevedieť, že táto „úroda“ je aj dôsledkom veľmi korektného a profesionálneho prístupu podnikového hovorcu Petra Gogolu k médiám.

Záverečné poďakovanie býva akousi samozrejmou bodkou za reportážami z úspešných podujatí. Nebude však žiadnym formalizmom, ak slová úprimnej vďaky vyslovíme riaditeľovi OZ Slovenská Ľupča Vladimírovi Masicovi a vedúcemu LS Jasenie Pavlovi Brečkovi. Títo sa spolu so svojimi ľuďmi rozhodujúcou mierou postarali o úspech Pamätného dňa v Kulichovej doline. Dňa, ktorý dôstojne pripomenul tragédiu našich kolegov, no ktorý nepochybne vstúpi aj do pamäte jeho účastníkov.