Editorial

Z hrebeňov Nízkych Tatier začal koncom apríla konečne zliezať sneh a lesníci sa pripravovali na spracovanie kalamity, ktorá ešte leží väčšinou v ťažko prístupných strminách. Len kolegom na OZ Liptovský Hrádok ostáva spracovať 51 000 kubíkov kalamitného dreva. Ibaže narazili na problém a vôbec nie nový! Napriek tomu, že obvodný i krajský lesný úrad trvá na spracovaní kalamity podľa schváleného harmonogramu, krajský úrad životného prostredia so spracovaním takmer 22 000 kubíkov dreva v 3. stupni ochrany nesúhlasí.

Rôzne chápanie už povestného paragrafu 12 zo zákona o ochrane prírody štátnou správou na úseku životného prostredia a lesného hospodárstva plodí nedorozumenia, papierovú vojnu medzi úradníkmi a neriešiteľnú dilemu pre ľudí v prevádzke. V konečnom dôsledku robí z lesníkov a ochrancov prírody nezmieriteľných nepriateľov, ktorí namiesto toho, aby spolupracovali v prospech prírody, spoločnosti a teda nás všetkých, proti sebe vystupujú v médiách, komplikujú si vzájomne život a na verejnosť vysielajú opakované negatívne signály o tom, že každý z nich si obhajuje iba tie svoje, parciálne záujmy. Pritom je už dávno jasné, že chyba nie je v ľuďoch, v tom, že by si lesníci, alebo ochrancovia prírody nechceli robiť profesionálne svoju prácu. Alebo, že by nebodaj nechceli dodržiavať zákony. Chyba je v legislatíve, ktorá vo svojej rozporuplnosti, nejednoznačnom výklade a antagonistickej filozofii stavia proti sebe tých, ktorí by sa mali plaviť na jednej lodi. Kolegovia sa pýtajú: Komu vlastne vyhovuje tento roky sa vlečúci stav? Ak nikomu, tak prečo s ním kompetentní nič nerobia? Ak sú nekompetentní, tak prečo sú ešte tam?

No a mne sa ešte žiada opýtať: Kto lesníkom a ochrancom prírody na tieto otázky odpovie? Že by sme sa odpovedí a snahy o vyriešenie principiálneho problému dočkali po blížiacich sa parlamentných voľbách...?

Jozef MARKO