Ján Kráner

O bielom jeleňovi, predsedovej pečienke a nepojazdnom mercedese

Ak sa niekto narodí na samote, kde je o jeho kolísku opretá puška, lesnícky klobúk a „kubicírka“, tomu je veru ľahko byť sudičkou. Asi tak to vyzeralo v horárni Stožky uprostred Muránskej planiny, keď sa tu v roku 1932 prihlásil na svet malý Janko. Ušlo sa mu len takéto obyčajné meno, lebo to onakvejšie bolo už obsadené. Ferdinandom bol totiž už jeho starší brat. Toto meno tradične dostával vždy najstarší v rodine. Ferdinandom bol aj jeho otec i starý otec, obidvaja lesníci.

Ing. Ján Kráner, lebo o ňom je reč, vstúpil do lesníckej histórie svojho kraja dvomi funkčnými rekordmi. V roku 1963 sa stal najmladším riaditeľom stredoslovenských štátnych lesov na závode v Modrom Kameni, aby naopak túto funkciu opustil v roku 1989 (ešte pred revolúciou) ako riaditeľ služobne najstarší.

Náš rozhovor, odohrávajúci sa v izbe plnej obrazov majstra Pruknera, začal Ján Kráner naoko sarkastickou poznámkou, ktorej tón však nemohol prekryť srdečného človeka...

 

Spomienky rekordného riaditeľa

Ján MIČOVSKÝ

Po úspešnom love medveďov: cisársky jáger Kováč (v strede vo svetlom)

medzi manželmi Voženílkovcami

...čože sa stalo, že po toľkých rokoch sa o mňa zrazu niekto zaujíma?! Už som odvykol, že si na mňa niekto spomenie...

Ale, pán Kráner, veď vy ani veľmi nedovoľujete na seba zabudnúť. Vaše meno bývalo najmä v poľovníckej tlači často spomínané. A nie je to tak dávno, čo ste sa opäť pripomenuli, keď vyšla vaša knižka plná úsmevných poľovníckych príbehov...

Viete, poľovníctvo bolo naozaj mojou veľkou láskou. Lovil som však nielen puškou, ale aj očami a ušami. A tak som získal množstvo úlovkov – historiek, ktoré by bolo škoda nechať upadnúť do zabudnutia. To bol hlavný dôvod vzniku „Kľukatých poľovníckych chodníkov“. Okrem toho, čo už má starý človek také na práci? Ráno vstanem, sadnem si k písaciemu stroju a trocha píšem...

Pracujete aj teraz na niečom?

Robím práve posledné úpravy poľovníckych príbehov s pracovným názvom Pytliaci. Nelegálne lovenie sprevádza poľovníctvo od nepamäti. Menili sa dôvody i spôsoby, no podstata vždy ostávala – loviť a byť zároveň lovený. V pytliactve sa určite udialo viac napínavých príbehov, ako v samotnom poľovníctve, problém je v tom, že tieto historky sa z pochopiteľných dôvodov ťažie dostávajú na verejnosť. Ale po rokoch sa zvyknú jazyky rozviazať...

Prezradíte niečo z pripravovanej knihy?

Nemá sa to, ale jedna propagačná historka budúcej knižke azda neublíži. A tá ozaj stojí za to. Možno sa aj pamätáte, nebolo to tak dávno, čo v „plus sedmičke“ písali o Göringových poľovačkách na Muráni. Bola tam reč aj o chýrnom gemerskom pytliakovi Paľovi Roškovi. Uviedli tam však plno nepresností a neprávd. Viem o tom z rozprávania otca. Paľo Roško bol vtedy naším vzdialeným susedom, býval na Tisoveckých lazoch. Bol to naozaj pytliak nad pytliakov. Niežeby pytliačil z hladu, ako bohatý gazda nebol na mäso z hory odkázaný, ale keď videl zver, vzkypela v ňom krv a nedokázal sa udržať. Kde sa dačo šustlo, musel po tom vypáliť... Môj otec mal raz dostať významných poľovných hostí z Prahy - geodéta Voženílka s manželkou. Mal pre nich pripraveného pekného srnca a Roškovi špeciálne odkázal, aby sa v tú stranu, kde srnec vychádza, ani nepozrel. Myslíte, že to pomohlo?! Keď Voženílkovci prišli, srnec už „ležal“. Namiesto neho strelili dvoch medveďov. Bol pri tom aj horár Kováč, známy neskôr ako jáger bulharského cára Coburga...

Obal knihy

...ako to však súvisí s Göringom?

Nemci sa rozhodli, že treba osviežiť krv vysokej zveri v muránskych revíroch. Dali preto doviesť z ktorejsi zvernice bieleho jeleňa, ktorého potom s veľkou slávou vypustili v Hrdzavej doline. Jeleň to bol takmer osobne strážený, veď Nemci mali všade veľa svojho personálu. Na tohto jeleňa sa domáci horári báli čo i len pozrieť. Nie však Paľo Roško. Ten keď ho pri jednej zo svojich „inšpekčných ciest“ uvidel neovládol sa a - jeleňa zložil. Keby sa bol uspokojil s parohami! Ale on mäso ponosil na ktorýsi laz a podaroval známym. A to sa už neutajilo. Nemci Roška chytili a bolo zle. „Plus sedmička“ písala že ho zastrelili, no pravda bola iná. Bol súd a verdikt znel – zaplatiť 20.000 korún pokuty, alebo odchod do koncentračného tábora. Hoci 20 000 bolo veľmi veľa peňazí, koncentrák bol istá smrť. A tak sa celá rodina vyzbierala a tie peniaze zaplatila. Myslíte, že si dal Roško pokoj? Pytliačil ďalej, ba ho aj do kolena raz pri naháňačke postrieľali. Všetko však úspešne prežil, cez vojnu ešte stihol robiť partizánom spojku a po vojne sa dokonca stal členom poľovného výboru, aby napokon v pokoji dožil 89 rokov...

Takže skon Paľa Rošku ako z románu...

No, Timravin Paľo Ročko to síce nebol, ale ani tento nebude verejnosti celkom neznámy, najmä nie tej lesníckej. Dobre tušíte! Pán profesor Roško, ktorý sa celý život úspešne venoval lesnej mechanizácii a ktorý nedávno zomrel, bol synom tohto chýrečného pytliaka. Svet je malý, tak veru....

Aký bol váš pracovný životopis pred nástupom za riaditeľa na Modrý Kameň?

Začínal som na závode v Šahách. Tu som zažil obdobie ľudových riaditeľov a poviem vám, že to bola doba! Niektoré historky by stáli za zaznamenanie.....

Žeby bol po „Pytliakoch“ na obzore ďalší titul...?

No, kto vie... Posúďte napríklad túto nádheru: mali sme tam jedno služobné auto – krásny mercedes, vojnová korisť. Bol však viac v oprave, ako na cestách. Raz mal ísť ľudový riaditeľ Mokráň na ňom na poradu, no mercedes bol opäť nepojazdný. Spoje vtedy veľmi nefungovali a tak Mokráň volal do Bystrice, že nemá ako prísť. Vtedajší ekonóm Fabricius bol tak trocha figliar a hovorí mu: prísť musíš, to je už tvoja vec ako, pre mňa za mňa daj si hoci ten mercedes aj žeriavom na nákladiak naložiť! Nuž, bola to z okien bystrického podniku podívaná, keď súdruh riaditeľ vystupoval z mercedesu - naloženého na korbe nákladiaku! Ale bývali aj menej veselé historky: Napríklad vysvetľovať na  straníckom výbore, prečo chodia naši lesníci do kostola v uniformách...

Krása slamy umeleckým

objektívom Jána Kránera

Aká bola vaša ďalšia pracovná púť?

Robil som námestníka na závode v Hronci. Pod Sihlou sme mali pstruhovú liaheň a tak nebola núdza o návštevy. Raz si nás zavolali na okres, že sa nám dostáva veľkej cti - príde nás navštíviť súdruh predseda vlády Viliam Široký. Ale pozor - hovorili nám - súdruh Široký má diétu, je chorý na pečienku a nesmie nič piť! A nesmie ho tam nik vyrušovať! Pravda však bola celkom iná, súdruhovi predsedovi chutil srnčí guľáš i slivovica. A les okolo tajchu na Hrončeku, kde sa stretnutie uskutočnilo, bol plný našich lesných robotníkov – každý chcel vidieť Širokého...

Poďme trocha viac do histórie, k vašim predkom...

Žiaľ, veľa o nich neviem. Šesť bratov Kránerovcov prišlo na Slovensko z  Nemecka, jedným z nich bol aj náš starý otec. Traja z nich boli zlatokopmi na Horehroní, ich stopy sa však v našej rodinnej kronike časom strácajú. Otec sa narodil už na Slovensku a po starom otcovi zdedil lesnícke povolanie. Slúžil celý život na Muráňskej planine, Bacúchu a Červenej Skale. Rodičia dožili tu u mňa, na Modrom Kameni. Pominuli sa jeden za druhým behom dvoch týždňov. Z dedičstva po predkoch mi ostala nemčina, ktorú som sa však riadne naučil až v škole. Využil som to v „89 – tom“, keď ma zlákali do služieb firmy Sundermann, kde som už ako dôchodca popracoval pár rokov.

Takže na staré kolená ste vyrazili do sveta?

Do sveta veľmi už ani nie, ten som však vďaka nemčine pochodil už pred tým. Robieval som pre cestovné kancelárie poľovného sprievodcu. Poľovali sme na Kamčatke, vo Švédsku i v Mongolsku, boli to krásne zážitky.

Na stenách okolo nás vidím veľa obrazov s nezameniteľným „rukopisom“ majstra Pruknera. Ste jeho zberateľom ?

Som jeho bratom. Teda nevlastným, aby vás to meno nemýlilo. Umelecké sklony sa v našej rodine asi trocha dedili. Viacerí sme čosi písali, maľovali, brat Štefan Prukner písal aj celkom pekné básne. Ja okrem pera rád používam aj fotoaparát. Myslím, že sa mi za tie roky podarilo niekoľko pekných záberov...

V poľovníckej tlači som natrafil na zaujímavý príspevok profesora Sládka: „Kránerova trofej je stále neprekonaná“...

Išlo o trofej divej mačky, ktorú som ulovil v roku 1980 v bažantnici na Karikáši. Pán profesor Sládek dokázal s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou, že moja trofej je naďalej svetovým rekordom, pretože silnejšie lebky, ktoré sa zjavili na svetových výstavách nepatrili mačke divej, ale mačke trstinovej z oblasti Kaukazu.

Ján Kráner pozerá na dnešné dianie v lesníctve cez prizmu osobnej skúsenosti. „Dnes sú lesníci vzdelanejší a nepochybne múdrejší, ako sme boli my. Neviem však, prečo stále hovoria o nedostatku peňazí. Ja im verím, že peňazí veľmi niet, ale či naozaj všetko závisí od peňazí? Idem sa prejsť so svojím psíkom a vidím tu neodrazenú vodu na zvážnici, tu konáre v priepuste pod lesnou cestou. To vari treba vyhlásiť výberové konanie na to, aby niekto čižmou vodu spustil, či konár rukou odhodil?! A tých plechovíc a fliaš čo je po lese... Voľakedy sme aj špak z cigarety aspoň pod kameň skryli. Dnes nájsť v lese ohnisko a okolo neho bordel je úplne bežné... Nie som si istý, že to všetko robia len nelesníci... Asi som už stratil ilúzie... Úprimne som veril, že lesníci sú poctiví. Zvykli síce deputát predať, to hej. Len neskôr som zistil, že niektorí aj trikrát. Ten istý...“

 

Ferdinand Kráner, horár zo Stožiek

V Mongolskej púšti J. Kráner: Krása zimy