Kamsi sa vytráca etika...

Peter GOGOLA

Rozhovor s nestorom slovenského poľovníctva Pavlom Hellom

Predstavovať znalcom poľovníckej problematiky profesora Hella je ako nosiť drevo do lesa. Svojim celoživotným dielom – vedeckým i pedagogickým – sa natrvalo zapísal do histórie poľovníctva na Slovensku a jeho dielo je známe i vo svete. Svojou účasťou na odborných poľovníckych seminároch a konferenciách dodáva dodáva týmto podujatiam kredit. Pri príležitosti mesiaca poľovníctva som požiadal pána profesora o krátky rozhovor.

prof. Pavel Hell

Pán profesor, spomeňte svoje poľovnícke začiatky. Kto vás viedol k poľovníctvu?

Lásku k prírode a vzťah k poľovníctvu a rybárstvu mám zrejme vrodený. Ako jediný zo 4 súrodencov som ho získal génmi po oboch rodičoch, v ich rodinách boli lesníci, poľovníci, rybári i drevorezbári. Otec poľoval málo, ale mali sme doma spústu poľovníckej literatúry, najmä nemeckej a maďarskej, ktorú som už ako chlapec so záujmom čítal. Slovenskej vtedy bolo ako maku, ale pozorne som čítal našu reprezentatívnu odbornú knihu „Naše poľovníctvo“, Nicoliniho beletriu „Zelená krv“ a samozrejme odborný časopis, ktorý sme odoberali. A tak ako mnohí chlapci som naháňal vrabce a straky, najprv gumipuškou a potom so vzduchovkou. Veľmi často som chodil pozorovať zver na trenčiansku Brezinu, ktorú vtedy Trenčania navštevovali len zriedkavo. Skúšku z poľovníctva som absolvoval ešte ako vysokoškolák v Košiciach a poľovať som začal až po príchode do Nitry. Mal som obrovské šťastie, že moje hobby sa mi stalo aj celoživotným zamestnaním.

Vaša profesijná kariéra je celoživotne spätá s poľovníctvom. Ktorá problematika z širokej palety poľovníckych tém je vám najbližšia?

Vysokú školu poľnohospodársku v Nitre som absolvoval ako inžinier zootechnik a hodnosť kandidáta vied som získal ako zoológ na Prírodovedeckej fakulte v Bratislave. Z toho vyplývalo aj zameranie mojej vedeckej práce, ktoré bolo orientované zoologicky, napr. na otázky systematiky, rozšírenia, populačnej dynamiky, potravnej ekológie zveri, na ochranu vzácnych druhov, ale aj zootechnicky na problematiku chovu, ochrany, zdravotného stavu a manažmentu zveri, vrátane jej selekcie a ochrany genofondu, ako aj ochrany pred škodami, ktoré spôsobuje. Zaoberal som sa všetkými druhmi našej raticovej zveri, tzv. malej úžitkovej zveri, ale aj krkavcovitými a dravými vtákmi a šelmami. Vo svete sú najznámejšie moje práce o veľkých šelmách. S týmito výskumnými prácami som začal v roku 1952 na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre, od r. 1969 som v nich pokračoval na vtedajšom Výskumnom ústave lesného hospodárstva vo zvolene a od r. 1986 súčasne aj na Výskumnom ústave živočíšnej výroby v Nitre. V súčasnosti pracujem výskumne ako volontér (volontaire, franc. dobrovoľník, pozn. redakcie) na Stredoeurópskom inštitúte ekológie zveri a ešte prednášam aj na TU vo Zvolene. Publikoval som doma i v zahraničí asi 1200 odborných a vedeckých článkov, referátov v zborníkoch, odborných a vedeckých kníh a vysokoškolských skrípt. Už 35 rokov vykonávam funkciu vedeckého redaktora Folia venatoria, som členom redakčnej rady European Journal of Wildlife Research, pracujem v SPZ atď. Tých funkcií mám naozaj veľa. V súčasnosti pracujem na spoločnej monografii o danielej a muflonej zveri, ktorá v našej poľovníckej spisbe zatiaľ absentuje, hoci sú to veľmi populárne a už značne rozšírené druhy zveri.

V čom vnímate najväčšie „prešľapy“ v súčasnom vývoi poľovníctva na Slovensku?

Po zmene nášho spoločenského zriadenia úroveň nášho poľovníctva značne poklesla. V súčasnosti sa situácia síce postupne a pomaly zlepšuje, ale nedostatkov je stále veľa. Veľmi mi prekáža nadmerná a často aj antiekologická komercionalizácia nášho poľovníctva, často bez rešpektovania zásad trvalo udržateľného manažmentu zveri ako obnoviteľného prírodného zdroja a integrovanej súčasti prírodných ekosystémov. Akosi sa vytráca rešpekt pred zverou, ako cítiacou bytosťou, poklesla úroveň poľovníckej morálky, etiky, disciplíny a humanity. Ak sa stratí z nášho poľovníctva spiritualita, prestaneme byť poľovníkmi a staneme sa obyčajnými lovcami, pokazíme si imidž a naša súčasná „moderná“ spoločnosť nás nebude akceptovať. Priestupky v poľovníctva, aj keď ide napr. o ilegálny lov veľkých šeliem, nie sú „gavalierskym deliktom“, ani „gerojstvom“, ako si to mnohí myslia, ale trestným činom. „Čierne ovce“ musíme zo svojich radov vyraďovať a nie ich „kolegiálne“ kryť. Veľmi potrebné by bolo, aby sa poľovníci a ochranári konečne prestali sporiť, skončili svoje „žabomyšie“ vojny a začali konečne ťahať za jeden koniec povrazu, veď ciele máme spoločné, aj keď cesty na ich dosiahnutie môžu byť rozdielne. Terajší stav je naozaj konraproduktívny, a to aj pre samotné chránené druhy.

Aký recept v boji proti pytliactvu pokladáte za najúčinnejší?

Často mám pocit, že Slovensko je len poloprávnym štátom a s tým súvisí aj súčasné, nehorázne rozšírené pytliactvo, ktoré má často priam mafiánske formy. Chýba nám úcta pred zákonom a vymožiteľnosť práva.

Rozkradli sa miliardy, mnohí za pár rokov „poctivou prácou“ nepredstaviteľne zbohatli, všade je plno korupcie, nie je rešpekt pred cudzím majetkom (o čom svedčia aj sprejeri), všade je plno korupcie, ale spravidla sa nikomu nič nestane. Vrahovia dostávajú minimálne tresty, alebo sa v dôsledku „pochybenia“ súdov (naozaj bez úplatku?) dostávajú na slobodu, nuž sa nemôžeme diviť, že prekvitá aj pytliactvo. Náš právny poriadok, ako sa mi zdá, viac chráni zločincov, ako ich obete. Veľmi sa mi páči situácia v Nemecku, kde napr. za vraždu je len jediný trest – doživotie, takže sudca je pri tom celkom nepodplatiteľný. Ale u nás je život Slováka zrejme menej hodný ako život človeka v Nemecku. S tým súvisí aj to, že mnohí pytliaci sa často aj prichytia (čo nie je bez rizika), ale stihne ich len minimálny alebo nijaký trest. Myslím si preto, že pytliactvo sa podarí obmedziť na minimum až potom, keď sa odstránia tieto nešváry v právnom systéme našej spoločnosti, keď sa Slovensko znova stane naozaj plnoprávnym štátom.