ÚVOD
KONTAKTY
DRAŽBY DREVA
CENNÍKY
PONUKA
AKCIE

CHATY, UBYTOVANIE

CHOV KONÍ

ĽUDOVÍT GREINER

LIK

WWW.LESY.SK

 
  Lesy > WWW stránky OZ > Revúca > Ľudovít Greiner


Ľudovít Greiner

ako osobnosť :

Narodil sa v roku 1796 v Lichtentanne pri Saalfelde v Nemecku, v bývalom kniežatstve Coburg-Saalfeld, ako syn evanjelického farára. Štúdiá začal na gymnáziu v Saalfelde a lesnícku školu v meste Dreissigacker. Rok po absolvovaní sa podrobil pred generálnou lesníckou administráciou Coburga vyššej lesníckej skúške, aby dosiahol kvalifikáciu pre vyššiu lesnícku službu. Od roku 1816 slúži ako lesný na panstve v Baumgartene, zložil ďalšiu skúšku v Marianbrunne, aby sa kvalifikoval na vyššiu lesnícku službu v Rakúsku. Od roku 1818 u kniežaťa Lubomirského v južnom Rusku taxoval. Ďalšie rozširovanie všeobecných vedomostí realizoval v rokoch 1824-1826 štúdiom matematiky, fyziky a chémie na polytechnike vo Viedni. Následne v rokoch 1826-1828 bol správca lesov a splavovania dreva na majetkoch regenta Ernsta von Sachsen-Coburg-Gotha v Greiburgu. To bol odrazový mostík k postu riaditeľa panstiev Sachsen-Coburg-Gotha so sídlom v Jelšave, do ktorého ho ako 32 ročného nadaného a vysokokvalifikovaného lesníka ustanovil Ferdinand Coburg. V Jelšave sa oženil s Máriou Glószovou a spolu mali deväť detí. Z nich Hugo a Ľudovít boli v mnohom pokračovatelia jeho práce pre lesníctvo. Po ovdovení v roku 1857 sa znovu oženil s Otíliou Szinowitzovou z Banskej Bystrice, deti však už nemali. Ako riaditeľ pracoval až do penzionovania v roku 1874. Naďalej ostal pracovať na taxačných elaborátoch a to až do 1.4.1877. Počas svojho aktívneho života bol zapojený do činnosti Uhorského lesníckeho spolku Ungarischer Forstyerein, v ktorom v rokoch 1852-1857 bol podpredsedom. Bol aj členom Moravsko-sliezkeho lesníckeho spolku. Za svoju činnosť bol vyznamenaný mnohými diplomami, vyznamenaniami a čestnými uznaniami. Keď v Jelšave 28.10.1882 zomrel, pochovali ho po boku prvej manželky na miestnom cintoríne. Ctitelia Greinerovej práce 24.9.1886 na Popovej – priehybe medzi Vernárom a Pustým Poľom – odhalili obelisk s nápisom v maďarčine „Na pamiatku 54-ročného účinkovania Ľudovítovi Greinerovi, lesnému radcovi jeho Kráľovskej výsosti kniežaťa Coburg, postavili jeho ctitelia r.1885.“ Dnes je snaha tento pomník vôbec objaviť, nevie sa, či z neho ešte niečo zostalo.

ako lesník :

v oblasti organizácie práce :

1.apríla 1828 - dňom nástupu Ľudovíta Greinera do funkcie riaditeľa začala jeho neúnavná práca na povznesení lesníctva ako takého, ktoré bolo v tom čase len príveskom poľnohospodárskej činnosti (viac krát sa stretneme so špirálou vývoja udalostí a zistíme, že sme na tej istej strane špirály aj dnes, ale veľa krát aj presne na opačnej) a zdrojom dreva pre železiarske a hutnícke prevádzky.
Už od prvých dní vznikajú poznámky, pripomienky, evidenčné knihy, rozpočty, zaviedol kolegiálne porady, ktorým Ľ.Greiner sám predsedal. V roku 1830 ich bolo deväť, v roku 1831 jedenásť, v niektorých mesiacoch aj dve. S pribúdajúcim časom bol takmer o všetkom informovaný, poznal svojich ľudí, stav lesov a preto nemal problém vo všetkom sám rozhodovať. Okrem panstiev v Borsode, Hevesi, Pusztavacsi v dnešnom Maďarsku a hlavne panstva v Muráni, spravoval aj panstvá v Hrabušiciach, Čabradi, Antone, Fiľakove, Veľkom Blhu. Až do roku 1830 bolo ústredné sídlo majetkov vo Viedni a na návrh Ľ.Greinera sa reorganizovala správa lesov. Bolo zriadené Riaditeľstvo všetkých lesných dištriktov v Jelšave a okrem osobných a finančných vecí bolo samostatné (úplnú samostatnosť získalo až v roku 1853). Na jednotlivých panstvách boli zriadené lesné úrady s primeraným lesným personálom. Na území dnešného Odštepného závodu Revúca bol zriadený lesný úrad v Mokrej Lúke s revírmi Revúca, Lubeník, Kameňany a lesný úrad v Muráni (od roku 1840) s revírmi Muráň I. a Muráň II. Z lesného úradu Teplý Vrch zasahoval na územie závodu revír Ratkovská Lehota. Personálne obsadenie riaditeľstva bolo minimálne- riaditeľ a jeden pisár. Na lesnom úrade Mokrá Lúka bol jeden lesmajster, dvaja lesní, jeden adjunkt, zverostrážca, devätnásť horárov a jeden piliarsky majster. Táto organizačná štruktúra zotrvala až do roku 1853. Vtedy bol na riaditeľstvo dosadený referent-asistent a bola zriadená Pokladnica Muráň a Taxácia Revúca. V tomto roku bolo personálne obsadenie Lesného úradu v Mokrej Lúke jeden prednosta, traja vedúci lesných správ, jeden vedúci píly v Revúčke, dvanásť horárov, jeden lesný mládenec, zverostrážca a piliarsky majster. Až do roku 1895 pretrvala štruktúra s lesnými úradmi, avšak pokladnica a taxácia prešli časom pod riaditeľstvo v Jelšave. K ďalším veľkým organizačným zmenám až do zoštátnenia Coburgovského majetku nedošlo, akurát lesný úrad z Mokrej Lúky bol preložený do Revúcej.

v oblasti lesníckej výroby :

Už na hospodársky rok 1828-1829 vypracoval Ľ.Greiner pestovné návrhy – plány pre dištrikt Mokrá Lúka a Držkovce. Bol podrobne rozpracovaný formulár na zalesňovanie 135 a 104 jutár. Okrem podrobného opisu a výmery uvádzal potrebu semena v mericiach a sadencov podľa drevín, ale aj odkiaľ treba obstarať semeno a sadence, potrebu pracovných dní a predpokladané náklady. S niekoľkými menšími zmenami takéto formuláre používali až do roku 1877, kedy v tlačivách pribudlo označenie plochy na zalesňovanie podľa hospodárskeho plánu. Obnova porastov sa vykonávala sejbou i sadbou.
Uvedomujúc si potrebu zaobstarávania semena lesných drevín, už v roku 1830 je zápis o stavbe lúštiarní v Polomke a na Muránskej planine pri horárni Studňa, ďalšie sa stavajú vo Vernári a na Šumiaci. V nasledujúcom roku sa na lesných úradoch Polomka, Šumiac a Mokrá Lúka povinne zakladajú lesné škôlky výhradne pre smrekovcové sadenice, neskôr sejú bukvice, v roku 1834 zakladajú škôlku v revíri Telgárt pre pestovanie smrekovca a borovice. Zber, lúštenie semena a pestovanie sadencov sa uskutočňovalo vo vlastnej réžii a preto sa pôvod semena dal presne zistiť. Pokiaľ bol nedostatok sadencov, vypomáhali si vyzdvihovaním materiálu z predtým prevedených miskových výsevov.
Pestovanie zmiešaných porastov bolo pre Ľ.Greinera prioritou. Už v roku 1835 mal Greiner prednášku o zalesňovaní vysokohorských spustnutých plôch. Buku, ktorý „zlepšuje pôdu, odoláva vetrom a chorobám, produkuje viac hmoty ako iné dreviny“, pripisoval veľký význam, aj keď nie všade našiel nasledovníkov. V teplejších oblastiach povinne vnášali do porastov dub a buk, pričom najosvedčenejším spôsobom bolo sadiť žalude a bukvice kladením pod motyku. Pre lesný úrad v Šumiaci vydáva v roku 1846 podrobné pokyny pre doplňovanie smrekových monokultúr, usmernenia na pestovanie rôznych druhov drevín v škôlkach. Pre lesný úrad v Muráni vydal úpravu, aby sa smrekové sadence sadili zároveň so smrekovcom, nariaďuje pokusy s vysádzaním javora horského. V roku 1847 ostro kritizuje úrad v Polomke kvôli zaostávaniu v zalesňovaní starších holín. Zodpovedných činil vedúcich polesí a nariadil pozastaviť funkčný rast horárom, ktorí v tomto smere neplnili svoje povinnosti. Dodával, aby sa nepestoval len smrek, ale aj smrekovec a borovica. Na polesiach lesného úradu Mokrá Lúka sa vo výmladkových lesoch používala na doplňovanie menších medzier metóda zakoreňovaním bočných vetiev. Napriek všetkým týmto opatreniam, po Greinerovej smrti sa so smrekovými monokultúrami zašlo až do oblasti dubín a to na úkor buka.
V roku 1865 vydáva riaditeľstvo v Jelšave nariadenie, v ktorom upozorňuje úrady na to, aby sa snažili dosiahnuť čo najviac prirodzeného podrastu, lebo doplňovanie i opakované zalesňovanie mladín zničených pastvou zvyšuje náklady až na dvojnásobok. V štyridsiatych a päťdesiatych rokoch prakticky uplatňoval kulisové ruby so šírkou pásov 15-20 siah (30-40m). Po dostavení sa prirodzeného zmladenia, prípadne dosadení medzier a odrastení mladiny sa pristupovalo k dorúbaniu kulisy. Sám Greiner priznáva výhody i nevýhody tohto spôsobu obnovy lesa a skúša aj zavedenie tzv. skokových rubov.
Vysokú dôležitosť prevádzania prebierok dokumentuje Greiner už v roku 1833 publikovaním článku o prevádzaní výchovných zásahov na panstve Muráň, neskôr aj na Horehroní. Z uvedených statí sa dozvedáme, že v 30-ročných porastoch buka s osikou, hrabom a brezou sa vyťažilo 9 kubických siah dreva na 1jut., v 45-ročnom smrekovom poraste 6 a 50-ročnom skoro 10 kubických siah dreva na 1 jut.
Ľ.Greiner dobre poznal prácu samotných lesných robotníkov a mal snahu nielen o zvyšovanie efektivity práce, ale aj o znižovanie jej náročnosti. Na základe skúseností z Rakúska, dal už v roku 1829 objednať 65 ručných píl pre lesné úrady v Antone a Polomke. Zavádzanie noviniek sa však nestretlo s pochopením, robotníci a aj lesnícky personál vyhlásili, že píly sú nepoužívateľné. Preto okamžite prijíma za piliarskeho majstra Jána Redelmayera, neskôr aj Jozefa Hönigsbergera, aby robotníkov zaučili do narábania s pílou i jej ostrenia. Vylepšil i dopravu dreva stavbou drevenej trate dlhej 3,5km z doliny Bubláková a Petríkovo na pílu v Polomke. Na ťahanie sa používali dva za sebou zapriahnuté kone. Na Stožkách v lokalite Klatná pri Závadke dal v roku 1837 postaviť vodnú nádrž, ktorá zásobovala splav pre dopravu dreva vodou. Na Muránskom lesnom úrade uvažovali o výstavbe lanovej dráhy z Muránskej planiny do píly Muráň. Pre vysokú finančnú náročnosť sa však projekt nerealizoval.
Veľmi významnú úlohu zohráva Ľ.Greiner pri zariaďovaní lesov. 28 rokov zaučoval a školil taxátorov, kresličov a geometrov. Sám zhotovil výškomer, ktorý sa používal pri taxačných prácach. Tak isto zameriavanie celého Coburgovského majetku organizoval pomocou profesionálnych zememeračov už v rokoch 1833-1838, pričom využíval hlavne mapy inžiniera Czibura z 18.storočia. Následne do nich zakresľoval lesnícky detail, zastúpenie drevín, ich vek. Započal s veľmi jednoduchými plánovacími formulármi hlavne na pestovnú činnosť, neskôr spolu s opisom porastov prerástli formuláre až do hospodárskych plánov. Jeden z prvých bol pre panstvo Muráň už v roku 1856. Postupne tieto metódy plánovania zaviedol na všetkých lesných úradoch a kvôli tomu aj zriadil oddelenie taxácie. Najprv bolo v Muráni, postupne sa presúvalo do Revúcej, do Jelšavy a v medzivojnovom období bolo opäť v Muráni. V rokoch 1840-1845 vypracoval výnosové tabuľky pre vysokokmenné i výmladkové lesy a tieto sa využívali v praxi. Sám sa po penzionovaní staral už len o taxačné záležitosti a pokračoval v už niekoľko desaťročí prevádzanom zbieraní a overovaní podkladov pre výnosové tabuľky. Ich druhé vydanie, ktoré vyšlo až po jeho smrti v roku 1896, bolo jeho veľkým životným dielom.

v oblasti obchodno-ekonomickej :

Ako už bolo spomenuté, lesy v čase Ľ.Greinera slúžili hlavne na zásobovanie drevom pre priemyselné podniky- huty, sklárne, železiarne, v menšom množstve pre miestne píly. Výroba a dodávky dreveného uhlia bola dôležitá a zároveň ťažká úloha. Vyžadovala pevnú organizáciu a disciplínu, dodávky museli byť plynulé. Motivujúcim faktorom mali byť prémie za dodané uhlie vo výške jedného grajciara za mericu. Že nešlo o malé objemy, svedčí fakt, že v štyridsiatych rokoch sa dodalo okolo 240 tisíc meríc uhlia, v päťdesiatych okolo 260 tisíc a v šesťdesiatych až cez 370 tisíc meríc. V tom čase bolo snahou Greinera presvedčiť zodpovedné orgány, aby sa drevené uhlie nedodávalo pod výrobné ceny. Vypracoval elaboráty s množstvom presvedčivých argumentov proti drancovaniu lesov a vykorisťovaniu pracujúcich pri výrobe dreveného uhlia. Žiaľ, pokiaľ nemalo riaditeľstvo do roku 1853 úplnú samostatnosť, tak sa mu to nepodarilo. S účinnosťou od 1.1.1853 sa však novými inštrukciami celý odbyt lesných výrobkov stavia na celkom nové základy. Zavádza lesné pokladnice a vzájomné vyúčtovanie medzi lesníctvom, poľnohospodárstvom a železiarňami.
Ľ.Greiner pri všetkých svojich nariadeniach, pokynoch a inštrukciách bral na zreteľ aj ekonomickú stránku veci. Mal veľmi precízne vykalkulované náklady na obnovu lesa umelým zalesňovaním a sejbou. Aj preto jeho snahy o zvyšovanie podielu prirodzenej obnovy. Mal rozpracovaný aj finančný efekt prebierok, z ktorých sa drevná hmota zužitkovávala na výrobu dreveného uhlia.
Veľkú pozornosť venoval odmeňovaniu lesného personálu. Odborne vzdelaní ľudia mali prioritu aj v ohodnotení, nezabúdal však ani na robotníkov v ťažbe dreva, povozníkov.

ako zememerač a geograf :

Štúdiom matematiky a fyziky na Polytechnike vo Viedni si Ľ.Greiner rozširoval svoje všeobecné znalosti a tieto dokázal veľmi účinne využívať v praxi. Vynikol aj ako zememerač a priekopník geografického poznávania Slovenska, osobitne Vysokých Tatier. Zachovali sa údaje z viacerých jeho výškových meraní.
Zaznamenávanie výškových údajov na mapách z 18. storočia, dokonca i v neskorších dokumentoch vôbec nebolo samozrejmosťou. Aj v odborných kruhoch veľmi dlho prežíval názor, že najvyšším vrcholom Tatier je Kriváň. Priekopníkom exaktnejších, barometrických výškových meraní v Tatrách bol škótsky lekár, prírodovedec a cestovateľ z Edinburgu, Robert Towson, ktorý ako prvý vyšiel s tvrdením, že najvyšším vrcholom Tatier nie je Kriváň, ale Lomnický štít. Výškové merania na Slovensku počas svojich botanických výskumov Karpát uskutočnil v roku 1813 švédsky učenec F. Wahlenberg. Sám považoval za najvyšší vrchol Tatier Ľadový štít, ktorý však nemohol zmerať, lebo pre nepriazeň počasia sa mu nepodarilo vystúpiť na tento končiar.
V roku 1837 Ľudovít Greiner poopravil všetky nesprávne názory a dokázal, že najvyšším končiarom Tatier je práve Gerlachovský štít.
Prvý článok, v ktorom Ľ. Greiner referoval o svojich prvých objavných meraniach, vyšiel v roku 1839 v budínskom časopise Gemeinnützige Blätter zur Belehrung und Unterhalt pod názvom Die Gerlsdorfer Spitze als die höchste Gebirgschöhe der Karpathen (Gerlachovský štít ako najvyšší vrchol Karpát). Po tejto základnej správe nasledoval jeho citovaný článok v Slovenských novinách:

„Když se o Tatrách hovoří anebo píše, tedy se obyčejně lomnický chochol (od osady Lomnici, nedaleko Kežmarku v Spiši, tak nazvaný) a Křiváň v Liptově, jako nejvyšší chocholy udávají, toliko někteří spisovatelé připomínají, že ledododlský jehlan (Eisthalerspitze) ještě i nad lomnický chochol výše vystupuje. Všecky tyto dátky o poměrné vysokosti jednotlivých vrchů tatranských já za pravidvé uznati nemohu, nebo sem následkem vlastního trigonometrického měraní v centrálních Tatrách docela jiné výsledky dosáhnul...  ...Ochotnosti jednoho přitele a milovníka věd přírodních dostal sem k tomuto cíli velmi dokonalý theodolít (to jest nástroj, ku přísnému trigonometrickému měraní sloužící), s nímžto sem se vybral na rovinu, která se od Spišské Soboty (Georgenberg) až k osamotělým hostincům velkanským, na cestě z Velké do Liptova ležicím, protahuje. Tu sem vyměral v celé mathematické přísnosti základní čáru trigonometrickou, na 2000 sáh dlouhou, potom pak sem z obou konců oné základní čáry, ohledem vrcholů centrálních Tater, od chocholu kežmarského až ku Křiváni, všecky, ku trigonometrickým počtům potřebné uhly rozměral a výsledek této práce ještě skrze postavení nástroje na třetím místě kontrollíroval.
Z těchto, jako řečeno, v celé přísnosti vykonaných prac měrnických a dalšího trigonometrického počtování, při kterém se i na úplošinu země naší a jiné, k poznání pravé vysokosti potřebné ohledy pozorovalo, přišel sem k tomu přesvědčení, že je gerlachovský chochol, jako se mi to bylo na lomnickém jehlanu ukázalo, největší výšina v Tatrách, a síce o celých 50 stop vídeňské míry vyšší od lomnického jehlanu . Za lomnickým chocholem nasleduje asi 6 sousedních jehlanů, a potom jen přichází sám Křiváň“.

Ľudovít Greiner teda stanovil nové výškové poradie najvyšších tatranských vrcholov a ich výšku voči základnici vyznačenej medzi Spišskou Sobotou a Veľkou (dnes mestské časti Popradu). Jeho zistenie, že Gerlachovský štít je najvyšší spomedzi nich, bolo nielen prekvapujúce, ale skutočne smelé a priekopnícke, lebo odporovalo všetkým tradíciám.
Na základe meraní stanovil nasledovné výškové poradie tatranských štítov :
l. Gerlachovský štít 8354 viedenských stôp (2641 m)
2. Lomnický štít 8304 viedenských stôp (2625 m)
3. Pyšný štít 8275 viedenských stôp (2616 m)
4. Ľadový štít 8209 viedenských stôp (2595 m)
Uviedol aj výšku Kriváňa na základe vlastných meraní: 7872 viedenských stôp (2488 m).
Všeobecné prijatie priekopníckeho Greinerovho tvrdenia o výškovom prvenstve Gerlachovského štítu nechalo na seba čakať niekoľko desaťročí od publikovania prvých správ. Môžeme ho datovať do roku 1876, kedy sa vydala mapa Vysokých Tatier spracovaná viedenským Vojenským kartografickým ústavom. Podklady k tejto mape pochádzali z takzvaného tretieho vojenského mapovania, konkrétne zo systematických trigonometrických meraní Tatier z roku 1874.
Výškové merania Ľ. Greinera sa neobmedzili len na oblasť Vysokých Tatier. Zachovali sa údaje jeho barometrických meraní výšok z Kráľovej hole a ďalších vrchov z oblasti Horehronia – Kľaku, Kohúta a Fabovej hole.

Na záver :

O pôsobení Ľ.Greinera na Coburgovských majetkoch a hlavne lesoch môžeme napísať, že všetko jeho konanie sledovalo jediný cieľ – zveľaďovať lesné hospodárstvo a zabezpečiť jeho pozdvihnutie na úroveň ostatných odvetví. Bezmála 122 tis. kat.jut. lesných pozemkov mu na to dávalo priestor, 54 rokov čas a všeobecné i odborné vzdelanie predpoklady. Našťastie si svoje myšlienky nenechával pre seba, ale aktívnou publikačnou činnosťou zanechal významné dielo aj pre svojich nasledovníkov.

V budove ústredia Odštepného závodu Revúca bola 10. mája 2006 slávnostne ovorená pamätná miestnosť Ľ. Greinera pri príležitosti 210. výročia jeho narodenia. V súčasnosti je voľne prístupná v pracovných dňoch v dobe od 8:00 do 15:00.

Stránka vytlačená z www.lesy.sk
 
 
 
         
© 2012  Lesy Slovenskej republiky š.p., všetky práva vyhradené